1. adventná nedeľa – pamiatka posvätenia VK (1776) 232. výročie, Ján 1, 4, Ezechiel 37, 26b - 28
“Našli sme Mesiáša. (Ján 1,41)
Dám svoju svätyňu do ich stredu. Môj príbytok bude u nich, ja budem ich Bohom a oni budú mojím ľudom. Potom národy poznajú, že ja som Hospodin., ktorý posväcuje Izrael; moja svätyňa bude uprostred nich naveky. (Ezechiel 37,26b-28)
Milí bratia a milé sestry!
I. S príchodom chladnejších dní rastie riziko poľadovice, tým aj pádov a zlomenín. Kto má so zlomenou rukou či nohou skúsenosť, považuje za samozrejmé, že zlomenina musí zostať v kľude, aby sa v pokoji mohlo vytvoriť nové tkanivo. Sú však aj zlomeniny v duši alebo zlomeniny v silách našej mysle. Azda sme nemali zlomenú ruku či nohu, no kto z nás by nevedel, čo je zlomená duša alebo myseľ. Veď v ľudskom žití k zlomeninám duší či myslí dochádza oveľa častejšie ako k zlomeninám kostí. Ak zlomená ruka potrebuje čas pokoja, o čo viac naša (zlomená) duša, myseľ! – Potrebujú pokoj, utíšenie, čas na zotavenie, aby opäť prišli k sebe.
Čo to znamená, porozumeli turisti, ktorí v oáze púšte videli domorodca, ako čerpá vodu z cisterny. Vravia mu: „To večné ticho tuná... – Čo má človek z toho?“ Onen chlapík ich poprosil, aby sa pozreli do cisterny a pýta sa ich: „Čo vidíte?“ – „Nič“, znela odpoveď. Po krátkej chvíli ich požiadal, aby sa ešte raz pozreli do cisterny a kladie im otázku: „Čo vidíte teraz?“ – „Teraz vidíme, ako sa na hladine vody zrkadlia naše tváre.“ – „To je skúsenosť pokoja a ticha“ – vraví turistom domorodec.
Milí bratia, milé sestry, vstúpili sme do Adventu. Aj od toho, ako ho prežijeme, čím ho naplníme, bude záležať, či uvidíme sami seba, či si nájdeme čas pre svoju dušu. – Čas, keď sa môžeme stretnúť sami so sebou, v stíšení a pokoji uvidieť svoju tvár. – Uvidieť nejednu zlomeninu vo svojej duši i mysli. To je jeden z úžitkov, ktorý nám ponúka doba Adventu. Keďže naše tváre sú zašpinené prachom hriechu, poznačené odcudzením sa Bohu i ľuďom, využime Advent ešte viac, ako iné obdobia roka, na pravdivé stretnutie sa so sebou. Nech sa nám advent stane časom pokoja pre hojenie zlomenín v našich dušiach i mysliach.
II. Kiež v stíšení pri Božom slove a v pokoji modlitieb smieme – ako kedysi učeník Ondrej vyznať: „Našli sme Mesiáša“ – našli sme Záchrancu, Lekára pre hriechom zlomené duše a mysle. Využime Advent na pravdivé stretnutie sa so sebou – i na to, aby sme dospeli k vyznaniu: „Našli sme Mesiáša“ – Záchrancu, vďaka ktorého obetujúcej sa láske za nás prestávame byť odcudzenými Bohu i sebe navzájom.
Uvidieť svoju tvár v stíšení pri Božom slove, skontrolovať, kam smeruje naša duša a nájsť Mesiáša, toto nás pozýva zažiť Advent. Kvôli tomu, aby bol zvestovaný Boží zákon i evanjelium vybudovala viera a horlivosť našich predkov tento kostol. Posvätený bol pred 232. rokmi. My dnes s vďakou myslíme na tých, ktorí ho postavili, udržiavali, na tých, ktorí v ňom slúžili. Vybudovaný bol preto, aby naši predkovia, ale aj my sme v Ježišovi spoznávali Toho, kto nesie hriechy sveta, kto prijíma trest namiesto nás, kto očisťuje našu tvár a hojí zlomeniny našich duší i myslí.
Vďaka Ježišovmu milosrdenstvu smel nielen kedysi učeník Ondrej, ale smieme i my v súčasnosti zažívať zachraňujúcu Božiu blízkosť, uzdravujúcu prítomnosť nášho Pána. On k nám aj dnes prichádza skrytý v Božom slove, v chlebe a víne Večere Pánovej. Napomína i potešuje nás. Bez toho, aby sme v Ježišovi nachádzali Mesiáša, by sme prichádzali do kostola na Služby Božie márne. Bez toho, aby sme v Ježišovi nachádzali Záchrancu z našich previnení i z toho, čo dobrého konať sme zanedbali, Adventom len prejdeme, namiesto aby Advent prešiel nami. Bez toho, aby sme v Ježišovi nachádzali Lekára našich zlomených duší a myslí, Advent pre nás nebude posvätnou dobou – svätými dňami; zostane iba dňami uponáhľanými. Naopak, keď vieme s Ondrejom vyznať: „Našli sme Mesiáša“, potom môžeme ísť životom naplnení Božou útechou, silou a dôverou – aj vtedy, keď na nás doľahnú kríž a utrpenie.
III. To tretie, čo sa má v Advente udiať, je naplnenie zvesti proroka Ezechiela (37,26b-28). Totiž, že Boh chce bývať uprostred nás. Mať medzi nami – v nás – svoj príbytok. Pán Boh chce prebývať nielen v tomto krásnom kostole, ale predovšetkým v nás, v našom žití. Advent nechce zostať iba časom milého blikotu sviec, dobou príjemnej vône medovníkov a ihličia. Advent a s ním spojené Vianoce sú časom, keď sme najradšej doma, s blízkymi. No je to tiež čas, keď Pán Boh chce byť doma u nás.
Prorok vraví: (Božia) svätyňa, Hospodinov príbytok bude uprostred Božieho ľudu. – Áno, naše príbytky, naše domácnosti, život každého z nás sa, má stať Božím príbytkom. Veď „Advent“ doslova značí „príchod“. Pán Boh chce prísť k nám, byť pri nás – svojom ľude, svojej cirkvi – v našich životoch.
Čo znamená, že Boh prichádza k nám? – To, že Ho vezmeme vážne, že zoberieme vážne Jeho slovo. Tak vážne, že Boha nebudeme považovať iba za dočasného hosťa, ale že Mu venujeme celú našu pozornosť, naše myšlienky, slová, činy, celý náš spôsob života. Brať Pána Boha vážne znamená, že sa pri našom zmýšľaní, hovorení i konaní budeme pýtať: Pane Bože, čo vravíš Ty na to ako uvažujem, hovorím i konám? Čo by si na mojom/našom mieste robil Ty, Pane Ježiši?
Pán Boh chce medzi nami bývať, aby aj pohanské národy – aj ľudia, ktorí zatiaľ neveria Hospodinovi – spoznali, že On je Pán.
V našom vzťahu k Bohu i ľuďom sa má stať čitateľným, že sa tešíme z blízkosti Ježiša Krista – že tak ako On je trpezlivý s nami, pravdivý k nám a má voči nám otvorené srdce, sme aj my trpezliví s blížnymi, pravdivými k nim, máme voči ľuďom otvorené srdce.
Advent nás podnecuje – motivuje, aby sme sa v láske skláňali k ľuďom, ako sa k nám s láskou sklonil náš Pán.
Rozpráva o tom nasledujúci príbeh z Afriky. Veľký chlapec a pýta malého: „Koľko rokov má tvoj brat?“ – „Neviem“. „Ako to, že nevieš? Aký vysoký je tvoj brat?“ – „Neviem.“ „Keď sa s ním rozprávaš, dívaš sa mu predsa do tváre, či nie?“ „Nie, keď sa s ním rozprávam, môj brat ma chytí za ruku a vždy sa on skloní ku mne.“ Ten príbeh je podobenstvom o dobe Adventu a Vianoc. Toto obdobie hovorí, že Boh sa v Ježišovi Kristovi sklonil k nám. – Prišiel k nám, aby býval medzi nami, aby nás Božia láska motivovala skláňať sa k iným, darovať im teplo prijatia, uznania, priateľstva a odpustenia – tak veľmi potrebné pre zlomené duše a ubité mysle. Boh sa k nám sklonil v Ježišovi Kristovi, aby nás teplo Božej lásky podnecovalo skláňať sa k blížnym. Sušiť ich slzy, viesť ich k tomu, aby aj oni našli Mesiáša.
Dnes je 232 rokov od posvätenia Veľkého kostola a tiež 231 rokov od posvätenia Malého kostola. Včera sa v ňom konal spomienkový večer na Máriu Royovú. Z jej dvoch piesní si dovolím zacitovať: „Koľko sĺz sme vlastnou rukou usušili? Od záhuby koľké duše zachránili? Či tam v nebi niekto na nás nežaluje? A či za nás dakto Bohu poďakuje?“ ... „Neprišli sme na svet žiť len svojmu blahu, slúžiť máme blížnym, šíriť Božiu slávu.“
Milí bratia, milé sestry: Svätíme pamiatku posvätenia nášho Veľkého a Malého kostola a začína advent. Úžitkom z adventu i našich kostolov pre nás bude, keď uvidíme zlomeniny vo našej duši. Avšak využime Advent nielen na pravdivé stretnutie sa so sebou – ale aj na to, aby sme dospeli k vyznaniu: „Našli sme Mesiáša“ a k poznaniu: Boh v nás chce mať svoj príbytok. On sa sklonil k nám v Ježišovi, aby prebýval medzi nami, aby nás Božia láska motivovala skláňať sa k blížnym. Boh nás v tom posilňuj a požehnaj. Amen.
Pramene:
Willi Hoffsümmer: 365 x Rueckwind (Matthias – Gruenewald – Verlag, Mainz 2000);
Frank-Georg Gozdek – Andacht /30.11./ in: Feste-Burg-Kalender 2004 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2003);
John W. Siegmund – Andacht /3.12./ in: Feste-Burg-Kalender 2004 (Freimund Verlag, Neuendettelsau 2003;
Mária Royová: piesne: Až sa všetci pred trón Kristov (v. 3 – 4 ;) Jeden život máme (v. 2).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
