Nedeľa večnosti (posledná nedeľa v cirkevnom roku), Zjavenie Jána 4, 1 – 11
Úvodná modlitba: Večný, Svätý Bože, chceme Ťa velebiť spolu s anjelmi na nebi. Tvoju vôľu plniť, k tomu nám pomáhaj, Duchom Svätým nás sprevádzaj; skloň sa k nám, Bože sám, nech to, čo konáme je Ti milé, Pane. Amen. (ES 237,3)
Text: Zjavenie Jána 4, 1 – 11
Milí bratia a milé sestry!
Nedeľou večnosti dnes uzatvárame cirkevný rok. Kým na konci občianskeho roku hodnotíme uplynulý časový úsek, záver cirkevného roku nám pripomína, že nejestvuje iba čas, ale je aj večnosť; že je tu Pán Boh, v ktorého ruke sú naše časy (por. Ž 31,16a).
O tom svedčí aj posledná kniha v Biblii – Zjavenie Jána, z ktorej sme čítali. Vovádza nás do veľmi zvláštneho sveta. Spomína čudné obrazy, nám dnes ťažko zrozumiteľné symboly, ktoré sa nám javia ako vzdialené alebo dokonca sťa úplne cudzie. Tak nám pripadá už samo slovo zjavenie. Možno, že ste už na zastávke MHD videli nalepený text, ktorého obsah zachytával nejaké zjavenie vydávané za Božie posolstvo tomuto svetu. A čo viac: pokiaľ sa podľa posolstva onoho zjavenia nezariadime a neodovzdáme ho ďalším, stihne nás vraj nejaká katastrofa alebo nám na hlavu spadne „aspoň“ tehla.
A tak sa pýtame: Nie je náhodou autorom aj biblickej knihy Zjavenia niekto, koho čosi buchlo do hlavy a teraz sa nám snaží vsugerovať svoje pocity? Tu treba jednoznačne povedať: Nie! Pisateľom Zjavenia nie je anonym, ktorý svoje posolstvo nalepí na čakáreň MHD či na múr. Naopak, hneď na začiatku knihy sa nám predstavuje. Je ním Ján, nazývaný tiež teológ, teda zrejme učený a múdry človek. Všetko čo uvádza teda môžeme a máme brať s plnou vážnosťou. Ján píše z ostrova Patmos, kam sa za cisára Domiciána dostal do vyhnanstva pre svoju vieru v Krista. Údajne bol nasadený na ťažké práce v cisárskych baniach. Práve tu, vo vyhnanstve sa mu dostáva zjavenie od Boha. V ťažkých časoch pre cirkev mu dal Duch Svätý pre posilnenie jeho viery i viery ďalších kresťanov mnohé vidieť. Vidieť to, čo by nemohol zbadať svojím telesným zrakom. O jednom z týchto videní sme počuli.
Čo Ján vidí? – Otvorené dvere a nimi do samého stredu nebies. Nie je možné rozobrať všetky podrobnosti jeho videnia. Ide však najmä o dvoje. Ponajprv pred sebou vidí Boží trón. Vidí, že Pán Boh kraľuje – vládne a Jeho moc nie je ničím ohrozená ani oslabená. Tento prvý pohľad určuje aj ďalšie videnie. Veď až keď vieme, že Pán Boh vládne, že má všetko dianie vo svojej moci – ktorú symbolizuje trón – až potom môžeme byť zbavení strachu z neistej a nevypočítateľnej budúcnosti.
Ján ďalej vidí, že pri Božom tróne sa konajú slávnostné Služby Božie, keď aj nebeské mocnosti vzdávajú Pánu Bohu slávu a česť. 24 starších zrejme predstavuje 12 pokolení SZ-vy a 12 apoštolov NZ-vy. Všetci skladajú zlaté vence – svoje koruny pred trónom, na ktorom sedí Boh. – Boh, náš Pán, ktorý nie je v nebi osamelý. To, čo Ján videl, je našimi slovami len ťažko opísateľné. Zvesti tohto nadprirodzeného videnia predsa môžeme rozumieť: Biblii je cudzie osamelé náboženstvo. Viera žitá bez spoločenstva iných je Písmu svätému neprimeraná. Všetko tvorstvo má svoje miesto. Nie len na zemi, ale tiež v nebesiach, pred Božou tvárou.
Kniha Zjavenia Jánovho líči aj rozličné hrôzy, ktoré nastanú v posledných časoch. Avšak Jánovi a s ním dnes aj nám, je najprv dané vidieť Božiu slávu a moc. Inak by sme ani to ostatné nepochopili. Keď vieme, že Pán Boh vládne, že má všetko dianie vo svojej moci, potom sa nemusíme desiť konca. Ani konca nášho života, ani konca sveta – dnes čo ako rozkolísaného. Keď vieme, že Pán Boh vládne, že má všetko dianie vo svojej moci, potom naopak v pevnej viere vyznávame, Boh je môj hrad! (Pozri: ES 279,1. verš).
Pri Ňom, v Božej blízkosti má byť naše miesto. Ján vidí otvorené dvere, no ony samé o sebe ešte neznamenajú vstup. Vstúpiť do Božej blízkosti, do Pánovej slávy mu umožňuje až slovo, ktoré ho ponúka: Vystúp hore! – Vojdi!
Nemálo ľudí sa falošne nazdáva, že do neba sa nejako pretisnú, že sa budú môcť svojvoľne vodrať tam, kde nepatria, kde neboli a nie sú doma. Kto vchádza bez pozvania, kto sa bez patričného rúcha – rúcha darovaného tým, ktorí prijali Božie pozvanie, Božiu milosť – usiluje vojsť, stáva sa nevítaným votrelcom na Božej slávnosti. A podľa toho s ním Pán Boh aj zaobchádza (por. Mt 22,12-13). Toho vyhodia do vonkajšej tmy, kde bude plač a škrípanie zubov.
Cieľom tejto knihy Zjavenia Jánovho však nie je brať nádej. Jej slová boli určené práve tým, ktorí sa nemohli s nádejou dívať dopredu, ktorí mali obavu z budúcnosti. Ján svedčí, že nebesá, kde je Boží ton, nie sú zavreté! Dvere nebies sú otvorené. – Kristus je tými dverami (por. J 10,9), bez Neho niet spasenia – niet vstupu do večného života (por. Sk 4,12). Tiež obrazy, ktorých je v našom texte plno, ukazujú, že Kristus nie je iba Sudcom, ale aj Záchrancom – Spasiteľom sveta. Boží trón nie je studený a vzdialený, ale je trónom zľutovania a milujúcej vernosti. Svet, ani náš život nemajú skončiť v beznádeji, ale majú svoj cieľ v Božom kráľovstve.
Na svete je dosť vecí, ktoré nami otriasajú a nezriedka nás zbavujú odvahy. Za všetky stačí spomenúť tri:
Prírodné katastrofy, pri ktorých v jednom momente bezmocne hynú státisíce ľudí (napr. tsunami). Vojny, v ktorých je obetovaný život miliónov. Ľudská vina. – Vina, ktorej sa nevyhnú ani ľudia „nenáboženskí“.
Ak sa pýtame: Je niekde útočisko, kam by človek mohol ujsť a nezúfať si?, vtedy je dobré pamätať na večnosť, na nebesá. Nie preto, že by sme azda chceli zbabelo utiecť zo sveta priamo do neba ako islamskí teroristi. My tu máme ešte mnoho práce. Ak žijeme, keď nám Pán Boh ešte zachoval život, potom nás tu zrejme ešte chce mať. Potom tu má s nami svoje plány, ešte má pre nás svoju službu. Avšak najmä vtedy, keď sa dostavia krízy, je dobré pamätať na večnosť – na nebesá.
Čože však vieme o nebi? Čože vieme o večnosti? Iba to, čo nám Pán Boh zjavil. Totiž, že dvere nebies nám otvára Kristus. Žiadna – ani terajšia neistá súčasnosť – nemusí zatvárať, ale môže otvárať pohľad do budúcnosti. Je mnoho ľudí orientovaných len na toho – onoho človeka, ktorého skutky prichádzajú a strácajú sa. Neopierajme sa o človeka, lebo je pominuteľný, avšak Pán Boh je na veky! Jeho roky nikdy neprestanú. Z tohto pohľadu, z tejto perspektívy myslíme na budúcnosť. A keď prídu pochybnosti, pozdvihnime naše srdcia! Priblížme si to na príklade.
Lovec našiel v lese vtáčie mláďa. Vzal ho domov a zavrel k svojim kuriatkam. Mláďa zobalo zrno spolu s nimi. Raz muža navštívil jeho známy a povedal: Tamten vták predsa nie je sliepka, je to orol!“ „Nie, nie, to len bol orol, ale ja som z neho vychoval sliepku, namietal lovec. Dohodli sa, že to vyskúšajú. Otvorili kurín a hosť zavolal na orla: Ty nepatríš zemi, ale nebu – leť! Ten však len nemotorne zamával krídlami a vrátil sa, aby ďalej zobal zrno s ostatnými sliepkami. Skúšal to znovu a znovu, no neúspešne. Na ďalší deň pri východe slnka zdvihol muž orla tak, aby hľadel priamo do slnca. A tu vták náhle roztiahol svoje mocné krídla, vzniesol sa do výšky a už sa nevrátil.
Milí bratia, milé sestry, nik z nás nie je len „kuraťom“ – „sliepkou“, ktorá večne sklonená k zemi zobe zrno. Hoci z nej zbabelo neutekáme, nepatríme iba tejto zemi. Pán Boh vložil do nášho srdca večnosť (por. Kaz 3,11b), dal nám srdce orla, ktorá nás chce vzniesť – odtiaľ pochádza aj pojem vznešenosť – dôstojnosť človeka (por. Ž 8,5-6). Pán Boh nám dáva silu, stať sa tým, k čomu nás On povolal. Izaiáš (40,31) o tom hovorí nasledovne: „Tí, čo očakávajú na Hospodina, dostávajú novú silu, vznášajú sa na krídlach ako orly, bežia, a neumdlievajú, chodia, a neustávajú.“ To je naša perspektíva – perspektíva človeka. Žiť tu na zemi, neutekať z nej ako zbabelec, ale pritom mať srdce orla, pamätať na večnosť, na nebesá. Vedieť, že aj tam máme – má pripravené miesto každý, kto je ochotný stať sa Ježišovým učeníkom. Učiť sa od Neho a v poslušnej dôvere pri Ňom zotrvať – ako v nej pri Ježišovi zotrval Ján v súžení vyhnanstva na ostrove Patmos. Kedykoľvek by sa nám zdalo, že nás premôžu pochybnosti, že pravdu majú tí, čo vravia: Dôverovať Bohu sa neoplatí, pripomeňme si zvesť: „Hoden si, Pane a Bože náš, prijať slávu, česť a vládu, lebo Ty si stvoril všetky veci“ (Zjav 4,11) – i my sme vyšli z Tvojich rúk a “Tebou žijeme, hýbeme sa a trváme“ (Sk 17,28). – A veríme, Ty nás zhromaždíš k sebe, k svojmu trónu, do svojej slávy.
Túto istotu máme preto, že Boh vládne – náš Pán kraľuje (ES 349,1). Akokoľvek by bola ľuďmi napádaná, posmievaná či nežiadúca, táto istota je pevnejšia, stabilnejšia ako celý svet. Preto nestrácajme nádej pri pohľade na všeličo, čo dnes otriasa naším svetom. Hore srdcia naše – dívajme sa s nádejou do budúcich dní. Veď nepatríme len zemi, ale predovšetkým nebu! Nedeľa večnosti nám to pripomína. Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
