V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

3. nedeľa pred koncom cirkevného roku, 2. Timoteovi 3, 1 - 7

Text: 2. Timoteovi 3, 1 - 7

Milí bratia a milé sestry!

Keď pozoruhodný a vplyvný človek stojí tvárou v tvár smrti, mnohí čakajú na jeho posledné múdre slová. Podobné je to, keď umiera niekto, koho milujeme. Vtedy príbuzní zhromaždení po boku zomierajúceho napínajú uši, aby začuli každú šepotom vyslovenú slabiku požehnania, povzbudenia, aby neprepočuli záverečné rady dokonávajúceho.
Jedným z múdrych ľudí, ktorý v dejinách ovplyvnil mnohých, bol apoštol Pavel. Druhý list Timoteovi, z ktorého sme čítali, zachytáva Pavlove slová pred smrťou. Sú apoštolovým testamentom pre cirkev, teda aj pre nás.
Pavel je blízko smrti. Avšak nedeje sa tak v sterilnom prostredí kliniky – v obklopení špičkového tímu lekárskych špecialistov. Pavel sa nachádza v tuhom väzení v Ríme (por. 2Tim 1,12; 2,9 – zmienka o okovách). Vsadili ho doň nie pre zločiny, ale preto, že veril Ježišovi Kristovi a nasledoval Ho ako svojho Pána. Hoci bol apoštol odrezaný od ľudí, predsa mal možnosť aspoň písomného kontaktu so svetom a príležitostne smel prijať návštevy. Cítil, že sa blíži čas jeho odchodu a bude čoskoro popravený (por. 2Tim 4,6). Preto píše svojmu žiakovi a synovi vo viere Timoteovi akýsi testament, v ktorom mu odovzdáva štafetu, horiacu pochodeň viery. Timoteovi i celej kresťanskej cirkvi pripomína, na čom skutočne záleží a jeho aj nás povzbudzuje vo viere. Prijmime Pavlove slová ako odkaz veľkej kresťanskej osobnosti, ako posledný list človeka s veľkou vierou i láskou ku Kristovi a Jeho cirkvi, ktorého posolstvo si hodno pamätať a v živote sa ním riadiť.
Všimnime si tri veci, ktoré možno vyčítať počutého biblického oddielu a ktoré sú aktuálne aj pre našu prítomnosť. Tou prvou je orientácia lásky. Apoštol spomína celý zoznam hriechov: „V posledných časoch ... ľudia budú sebeckí, milovníci peňazí, ... rúhaví, rodičom neposlušní, nevďační, bezbožní, neláskaví, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, ... bez lásky k dobru, ... nerozvážni, milovníci skôr rozkoší ako Boha“ (2Tim 3,1-4). Či to, žiaľ, nevystihuje aj dobu, ktorú práve žijeme? V pôvodnej gréckej reči Novej zmluvy sú štyri z výrazov v tomto početnom katalógu nerestí zloženými slovami, pričom ich základ tvorí phil- – t. j. milovať. Tu – v zozname neprávostí – počujeme o láske. Ostatne, počúvame o nej temer všade: vraví sa o nej skoro v každej piesni v rozhlase, o láske čítame v knihách a časopisoch, ale... Ale prakticky nepočuť, že aj láska potrebuje smer. Pavel píše, že láska ľudí so spomenutými zápornými vlastnosťami je upriamená zlým – nesprávnym smerom: nie na Boha, ale na seba, na hmotné veci (v. 2: sebeckí, milovníci peňazí), prípadne na iných ľudí, ktorých si zbožstvujeme (v. 4: milovníci skôr rozkoší). Písmo nám teda kladie otázku: Aký smer, akú orientáciu má moja – tvoja láska? Na čo je naša láska upriamená? Na Pána Boha? Sme tí, ktorí milujú Boha, alebo sa v láske orientujeme na veci hmotné a na to, čo je okamžite príjemné, čo mi robí dobre a uspokojuje ma? Láska potrebuje smer, potrebuje správnu – dobrú orientáciu! A dobrý je len jeden – Boh (por. Mt 19,17). Kedykoľvek sa naša láska prestáva orientovať na Boha, kedykoľvek stráca zo zreteľa Krista, začína z toho vyvierať zlo. Všetko zlé pramení z toho, že na prvom mieste v našom živote nie je Pán Boh, že najprv nehľadáme „kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť“ (Mt 6,33), v dôvere, že nám – ako Boží dar bude pridané, čo potrebujeme. My to spravidla robíme naopak a z toho, že človek si je sám sebe Bohom – že si vládnem sám sebe, sa rodí sebectvo, chamtivosť, láska k majetku a rozkošiam. Naša láska potrebuje smer, potrebuje orientáciu na Pána Boha, má patriť Hospodinovi. Veď u Neho je trvalá radosť, nie iba krátkodobá rozkoš. Všetky hriechy vymenované v Pavlovom katalógu neprávostí ukazujú, že domnelou nezávislosťou od Boha, človek stráca dobré vzťahy k iným. Výsledkom takejto pomýlenej emancipácie je spupnosť, nevďačnosť, hrubosť (divokosť), zradnosť... Preto nám Pavel vo svojom testamente kladie na srdce: Láska potrebuje dobrú orientáciu! Orientáciu na Pána Boha, ináč budeme zažívať mravný chaos a úpadok, všeobecná nákaza zachváti aj cirkev.
To druhé aktuálne pre našu súčasnosť, čo možno vyčítať z nášho biblického textu, je potreba odhodiť masku pobožnosti. Aj my – ako cirkev sme ohrození všeobecným porušením mravov. Pre neveriacich ľudí je šokujúce, že aj tí, ktorí sa tvária nábožensky, ktorí vyjadrujú svoju spolupatričnosť k cirkvi, si neraz počínajú nemorálne. Jedno z najväčších nebezpečenstiev pre cirkev je maska – tvárnosť pobožnosti, zbožnosť, ktorej chýba sila. „V dejinách ľudstva, hoci je hanba priznať to, boli náboženstvo a morálka častejšie rozvedené ako zosobášené“ (John Stott).
Ako starozmluvné čítanie nám dnes znel text z knihy proroka Ámosa (5,18-24). Práve Ámos ostro kritizoval absurdný stav, v ktorom prekvitalo náboženstvo, konali sa náboženské obrady a prinášali obete, ale panovala nespravodlivosť. A tento prorok pripomína, že Pán Boh nenávidí naše sviatky a zhromaždenia, naše obete a piesne, ak sa právo nevalí ako vody a spravodlivosť ako stály – nevysychajúci potok (por. Am 5,21-24). Určite má zmysel zúčastňovať sa na službách Božích, sprítomňovať si náboženskými obradmi Božie skutky, ale ide predovšetkým o to, aby naša zbožnosť mala moc, aby nezostala iba pri forme. Formou – dokladmi o krste, konfirmácii, cirkevnom sobáši, o dobročinnosti v prospech cirkvi nepohŕdajme, no nech nie je celým výrazom zbožnosti, ale nech je za ňou moc – presvedčivý obsah. Formu bez vnútornej sily, náboženstvo bez morálky, vieru nedokázanú v skutkoch môžeme prirovnať k policajtovi, ktorý má síce uniformu – vonkajší, formálny znak moci, ale nemá ani kondíciu, ani zbraň, ani rýchle auto – teda moc potrebnú k dolapeniu zločincov. Z takej polície sa mafiáni môžu vysmievať. Vedia, že uniforma bez moci ich sama nedolapí, nemá účinok. Podobne aj kresťanská viera – ak je len pobožným tvárením sa, zostáva neúčinnou, neoslovujúcou, nehodnovernou – bez moci. Preto nám treba prosiť o Svätého Ducha, otvárať sa Jeho pôsobeniu, lebo „Boh nám nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci a lásky a sebaovládania“ (2Tim 1,7). Tak ako potrebujeme láske dávať správny smer i naša viera, naša zbožnosť sa potrebuje zbavovať pretvárky. A to je denný zápas pre každého z nás.
Ako k tomu spieť, stáva sa zrejmým v tom treťom dôraze dnešného kázňového textu. Čítame v ňom o tých, čo sa stále učia, ale nikdy nemôžu dôjsť k poznaniu pravdy. Áno, človek môže roky počúvať kázne, môže sa zúčastňovať služieb Božích, žiť v cirkvi, a predsa nedôjsť k poznaniu pravdy. Deje sa tak, keď nám pri kázaní, učení sa Božím veciam uniká, že nejde iba o nadobúdanie informácií, ale rozhodujúce je, podrobiť sa pravde (por. J 14,6). Bude sa nám dariť zbavovať sa náboženskej pretvárky, budeme poznať pravdu, ak nám Božie slovo nezostane iba informáciu, ale podrobíme sa mu, necháme ním formovať svoj život. Kto sa pravde nepodrobí, komu je Pán Ježiš iba nejakým pojmom v liturgii, kto sa pred Ním skláňa len v kostole pri modlitbách a požehnaní, ale už nie vo všednom – bežnom živote, ten sa bude stále učiť, ale nikdy nemôže dôjsť k poznaniu pravdy. To, k čomu nás teda Pavel vo svojom testamente – vo svojom poslednom – a o to vzácnejšom liste, vyzýva, je prijať Ježiša ako Pána svojho života. – Neotáľať s týmto rozhodnutím a pre to, aby nám Kristus vládol, aby bol rozhodujúcou autoritou v našom žití, sa denne nanovo rozhodovať.
To je testament – odkaz človeka s veľkou láskou ku Kristovi a Jeho cirkvi, pre nás:
Dať našej láske dobrý smer – orientáciu na Pána Boha, podrobovať sa Jeho pravde, aby naše kresťanstvo nebolo len pobožným tvárením sa, iba neúčinnou, nehodnovernou, neoslovujúcou zbožnosťou bez moci. Amen.

Literatúra:

kolektív autorov: Průvodce životem – Pavlovy listy Timotejovi, Titovi, Filemonovi; List Židům (International Biblie Society a Luxpress, Praha 1995);
John R.W. Stott: Výklad II. epištoly Timoteovi (Návrat, Praha 1992);
Vladimír Čapek: Výklad 2. Timoteovi (in: Na každý den 1957 – 4.10. ; vyd. Kalich, Praha 1956);
Lubomír Kabíček: Výklad 2. Timoteovi (in: Na každý den 2001 – 6.9. ; vyd. Kalich, Praha 2000).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.