V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. adventná nedeľa, Matúš 21, 1 - 9

Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfagé pri Olivovom vrchu, poslal Ježiš dvoch učeníkov a povedal im: Choďte do dediny, ktorá je pred vami, a hneď nájdete oslicu priviazanú a osliatko s ňou; odviažte a priveďte mi ich. A ak by vám niekto hovoril niečo, povedzte, že Pán ich potrebuje a že ich hneď pošle späť. Toto sa stalo, aby sa splnilo slovo prorokovo: Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice. Učeníci šli a urobili, ako im prikázal Ježiš: priviedli oslicu a osliatko a kládli na ne svoje rúcha; i vysadol na ne. A veľký zástup rozprestieral rúcha na cestu, iní sekali ratolesti zo stromov a stlali na cestu. No zástupy, ktoré šli pred Ním a za Ním, volali: Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach! (Matúš 21, 1 - 9)

Podľa prísneho chronologického zaradenia patrí tento text na Kvetnú nedeľu, keďže si na Kvetnú nedeľu pripomíname posledný Ježišov vstup do Jeruzalema. Ale ako starocirkevné evanjelium je prečítaná stať zaradená aj medzi liturgické texty prvej adventnej nedele. Aj to má svoje opodstatnenie. Veď adventná doba pripomína dobu dlhého očakávania v dejinách spásy dobu splnenia tohto očakávania.
Najprv to bolo očakávanie izraelského národa, ktorý prechádzal cez dlhé obdobia politického a náboženského útlaku. Rozličné okolité veľmoci dostávali Izrael pod svoju nadvládu. Bolo to napríklad v dobe asýrskeho exilu v 8. storočí pred Kristom, v dobe babylonského zajatia v 6. storočí, v dobe perzskej nadvlády v 6., 5. a 4. storočí, v dobe nadvlády Alexandra Veľkého a jeho nástupcov v 4., 3. a 2. storočí, v dobe rímskej nadvlády nad Palestínou, ktorá sa začala roku 63 pred narodením Ježiša Krista. Uprostred týchto dlhých období útlaku a neslobody neprestával izraelský národ túžiť po slobode. Nádej, že sa konečne dožije oslobodenia a života v slobode spájali s očakávaním príchodu veľkej osobnosti Mesiáša.
Očakávanie Mesiáša v rámci židovského národa sa stalo symbolom očakávania aj u iných národov a spoločenských skupín. Rozšíril a zmenil sa aj obsah toho, čo očakávali ľudia od Mesiáša. Že po politickej slobode túžili všetky národy, ktoré boli zotročené, je pochopiteľné. Vieme o tom aj z dejín svojho vlastného národa. Ale očakávaná pomoc a oslobodenie nadobúdalo a nadobúda širšie a hlbšie rozmery. Ide o oslobodenie od najrozličnejších zhubných, ničivých závislostí a démonských vplyvov, do ktorých sa dostáva človek aj ako jednotlivec, do ktorých sa dostávajú aj skupiny ľudí, menšie, väčšie a veľmi veľké.
Takto prestáva byť očakávanie Mesiáša obmedzené iba na jednu historickú situáciu, a jeho príchod a oslobodzujúce pôsobenie sa stáva všeobecne rozšírenou túžbou ľudí v ktoromkoľvek čase a na ktoromkoľvek mieste, keď a kde sa pociťuje nesloboda a kde ľudia túžia a kde ľudstvo túži po normálnom, človeka dôstojnom živote. Toto všetko sú dôvody, pre ktoré správa evanjelií o Ježišovom vstupe do Jeruzalema môže byť východiskom úvah o tom, aký význam má Ježišov vstup do sveta ľudí a aký význam má jeho pôsobenie.
Jeho vstup do sveta označujeme latinským slovom „adventus“, „advent“. Hneď v prvú adventnú nedeľu, na začiatku nového cirkevného roku si kladieme centrálnu otázku: Čo jeho advent, čo jeho príchod znamená? Jeho vstup do Jeruzalema sa odohral síce pred takmer 2000 rokmi, ale kresťanská cirkev svätí advent v presvedčení, že jeho prichádzanie je vždy, aj dnes, aktuálne, potrebné, nevyhnutne potrebné. Lebo stále aktuálne sú problémy, do ktorých chce svojím posolstvom a pôsobením vniesť svetlo a pomoc.
V jednej kázni sa ani zďaleka nedá povedať všetko, čo súvisí s jeho príchodom a pôsobením. Vyberáme si niektoré symbolické obrazy z prečítaného textu. Svoj vstup do Jeruzalema na osliatku chápe on sám symbolickým spôsobom. Vidno to z príkazu, ktorý dal svojím učeníkom: „Choďte do dediny, ktorá je pred vami, a hneď nájdete oslicu priviazanú a osliatko s ňou; odviažte a priveďte mi ich. A ak by vám niekto hovoril niečo, povedzte, že Pán ich potrebuje a že ich hneď pošle späť.“ Zo slov, že si oslicu a osliatko požičiava len na krátku chvíľu a že oslicu s osliatkom hneď pošle späť, vidno, že nešlo o to, žeby bol unavený, ale že šlo o symbolický akt. Tým väčšiu pozornosť treba tomu venovať.
Tento spôsob jeho vstupu do hlavného mesta je po prvé vyjadrením toho, že on sám sa pokladal za Mesiáša. Evanjelista pripomína, že týmto vstupom sa splnila prorocká predpoveď z jednej starozmluvnej prorockej knihy (Zach 9, 9): „Toto sa stalo, aby sa splnilo slovo prorokovo: Povedzte dcére sionskej: Ajhľa, tvoj kráľ k tebe prichádza krotký, sediac na oslovi, a to na osliatku ťažnej oslice.“ Ježiš zrejme poznal túto predpoveď a mohol rátať s tým, že ju poznajú aj jeho súkmeňovci, Židia. Veď, ako sme si povedali, boli oddávna naplnení túžobným očakávaním Mesiáša, takže biblické predpovede o ňom mali takpovediac dobre naštudované. Ježiš mohol rátať s tým, že túto nenápadnú symbolickú reč porozumejú a súčasne, že vojaci rímskej okupačnej moci prejdú popri nej nechápavo a nevšímavo. Že sa naozaj pokladal za Mesiáša, to vidíme napríklad aj z toho, že s uznaním prijal Petrove slová: „Ty si Kristus (to znamená: Mesiáš), Syn Boha živého“.
Tým, že si zvolil práve osliatko na mesiášsky vstup do centra židovského života, dáva najavo, že on chápe svoje mesiášske poslanie celkom iným spôsobom, než ako si Mesiáša predstavovali jeho súkmeňovci. Neprišiel na hrdom, silnom vojenskom koni, na akých po krajine chodili rímski vojaci. Ale prichádza na tom najpokornejšom zvierati, na osliatku. To však nie je prejav nejakej pokornej, poníženeckej zakríknutosti. Ježiš určite nebol ani najmenej zakríknutý. Vedel byť nesmierne kritický a pre kritizovaných nepríjemný. Jeho vstup na osliatku je však vyjadrením toho, akou metódou chce ako Mesiáš pôsobiť. Nie politickou mocou, nie vojenskou mocou, nie donucovaním, nie uplatňovaním násilia, ale pokojným získavaním ľudských sŕdc pre program lásky, pre nový program stvárňovania ľudského života, a keď je potrebné, aj ostrou kritikou.
Z určitých poznámok v evanjeliách vidíme, že odmietol použiť násilie. Pri ceste z Galiley do Jeruzalema odmietla jedna samaritánska dedina poskytnúť ubytovanie Ježišovi a jeho učeníkom. Učeníci boli takí urazení, že si od Ježiša pýtali dovolenia prosiť Boha o oheň na túto nepohostinnú dedinu. Takúto metódu Ježiš kategoricky odmietol a učeníkov ostro pokarhal. Pri zatýkaní v Getsemanskej záhrade Ježiš nedovolil Petrovi pokračovať v obrane mečom: „kto mečom bojuje od meča zahynie“. Pri pokúšaní na púšti odmietol pokušiteľovu ponuku, aby sa mu poklonil a získal politickú vládu nad svetom. Toto nebola metóda Mesiáša Ježiša.
Tým, že Mesiáš Ježiš odmietol akékoľvek násilie a zvolil si pokojné metódy pôsobenia, zrejme sklamal mnohých. Preto po počiatočnom záujme o jeho posolstvo mnohí od neho odpadli. Ani po týchto smutných skúsenostiach Ježiš nezmenil svoj postoj. Pokojné, nenásilné metódy – to bolo jeho principiálne rozhodnutie, od ktorého sa nedal nikým a ničím odviesť. Pri mesiášskom vstupe do Jeruzalema ho síce mnohí vítajú, ako o tom hovorí náš text: „A veľký zástup rozprestieral rúcha na cestu, iní sekali ratolesti zo stromov a stlali na cestu. No zástupy, ktoré šli pred Ním a za Ním, volali: Hosana Synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosana na výsostiach!“ Ale či tieto zástupy pochopili, akému Mesiášovi to vlastne volajú na slávu? Je veľmi pravdepodobné, že sa domnievali, že vítajú politického, vojenského Mesiáša. Z Ježišovho pôsobenia v Jeruzaleme sa za niekoľko dní presvedčili, že Ježiš je úplne iným Mesiášom.. Ktovie, či nejeden z tých, ktorí mu pri vstupe do Jeruzalema volali na slávu, nebol potom medzi zmanipulovaným davom, ktorý kričal: „Ukrižuj, ukrižuj ho!“
Ale aj my si môžeme klásť kritickú otázku, či Ježiš nebol priveľmi naivný, keď chcel také veľké zmeny ľudského srdca presadiť pokojnými, nenásilnými metódami. Čo chcel vlastne dosiahnuť? Namiesto pocitu nezmyselnosti chcel darovať ľuďom pocit zmysluplnosti života. Namiesto egocentrizmu, sústredenia človeka na seba chcel darovať ľuďom teocentrizmus, sústredenosť na Boha. Namiesto zúfalstva pre vlastné hriechy – odpustenie a silu k novému životu. Namiesto existenciálneho strachu a úzkosti – istotu, že sme za všetkých okolností v Božích rukách. Namiesto egoizmu, sebeckej lásky k sebe – altruizmus, lásku k druhým ľuďom. Namiesto ponižovania druhých – rešpektovanie ľudskej dôstojnosti, ktorú aj im daroval Pán Boh. . Namiesto klamania a hovorenia poloprávd – principiálnu pravdovravnosť. Namiesto odsudzovania iných – kritický pohľad na seba, vyberanie brvna z vlastného oka. Namiesto pomsty – odpustenie. Namiesto ľahostajnosti k problémom iných – záujem a pomoc v ich ťažkostiach. Namiesto jednostranného sústredenia na pominuteľné hodnoty – pochopenie nadradenosti duchovných hodnôt. Namiesto plytkých, primitívnych rozkoší – radosť zo skutočných hodnôt, ktorými sa buduje bytosť človeka. Takýchto kontrastov, ktorými by sme mohli vyjadriť obsah Ježišovho evanjelia, je omnoho viac. Takouto totálnou zmenou ľudských sŕdc chcel Mesiáš Ježiš priniesť riešenie veľkých problémov.
Opakujeme otázku: Nie je to naivita? Odpovedáme protiotázkou: Existuje iná cesta? Možno zmeny vedúce k zlepšeniu spoločnosti presadiť násilím? Na jednej strane je pravda, že určité prvky donucovania musia v spoločnosti existovať, lebo bez zákonov, súdov, polície by sa život v spoločnosti veľmi rýchlo premenil na chaos. Ale pokiaľ ide o skutočnú dlhodobú, trvalú zmenu spoločnosti k lepšiemu, tá musí byť založená na radikálnej zmene ľudských sŕdc, k akej privádza ľudí Mesiáš Ježiš. V dejinách existuje dosť pokusov o zmenu ľudských pomerov k lepšiemu pomocou vonkajších zmien spoločenských štruktúr a systémov. Spočiatku sa môže zdať, že to vedie k lepšiemu, ale po kratšom alebo dlhšom čase sa ukáže, že ak ľudské srdcia ostávajú nezmenené, tak potom nezmenený sebecký, bezohľadný, bezcitný človek dokáže aj tie najlepšie organizačné zmeny zneužiť na svoje sebecké ciele, a to bez ohľadu na to, koľko žiaľu a bolesti tým spôsobí druhým. Príkladov z dejín a z našej prítomnosti je záplava.
Mesiáš Ježiš nie je naivný. Jeho posolstvo, jeho životný príklad, jeho láska, ktorá siaha až po obetovanie vlastného života, jeho vzkriesenie ako otvorenie nových obzorov večnosti – to všetko sa prihovára aj nám. Tak ako ticho, pokojne vstúpil do Jeruzalema, tak ticho, pokojne, ale veľmi účinne chce vstúpiť do života každého jedného z nás, chce vstúpiť do našich rodín, chce vstúpiť aj do nášho cirkevného zboru, aby tento advent a začiatok nového cirkevného roku bol nielen niečím, čo sa opakuje zo zotrvačnosti, ale aby bol veľkou udalosťou našej vnútornej a vonkajšej obnovy.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.