2. adventná nedeľa, Lukáš 21, 25 - 33
A budú znamenia na slnku a na mesiaci i na hviezdach, a na zemi úzkosť národov, ktoré budú bezradné pre hučanie mora i vlnobitia; ľudia zamrú strachom v očakávaní vecí, ktoré prídu na celý svet. Lebo nebeské moci budú sa pohybovať. A vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a slávou veľkou. Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie. Potom im povedal podobenstvo: Pozrite si figovník a všetky stromy; keď vidíte, že už pučia, sami viete, že je leto blízko; tak aj vy, keď uvidíte, že sa toto deje, vedzte, že blízko je kráľovstvo Božie. Veru, hovorím vám, že sa toto pokolenie nepominie, kým sa všetko nestane. Nebo a zem sa pominú, ale moje slová na nikdy nepominú. (Lukáš 21, 25 - 33)
Druhá adventná nedeľa nám vo zvesti Božieho slova pripomína, že terajšia forma života a sveta nie je večná. Aj v prečítanom texte, aj na iných miestach evanjelií čítame, že Syn človeka – ako Ježiš Kristus sám označuje seba – ešte raz príde vo viditeľnej podobe na túto zem. Príde, aby zhodnotil, ako každý jeden človek žil za tie roky a desaťročia, ktoré mu boli dané. Toto platí celkom individuálne aj o každom jednom z nás. V tejto funkcii hodnotenia označujeme Ježiša Krista ako Sudcu. Bude to pravdivý sudca, ktorého nemožno oklamať ani podplatiť.
Každého z nás čakajú jeho otázky: Čo si urobil s tým časom, ktorý si dostal k dispozícii? Ako si naložil s tými schopnosťami, ktoré vložil do teba Stvoriteľ? Ako si nakladal s ľuďmi, ktorí ti boli daní za blízkych a s ktorými si prichádzal do kontaktu v akomkoľvek vzťahu? Ako si bojoval a vzdoroval pokušeniam, ktoré na teba doliehali? Prepracoval si sa od sebectva k čistej láske, alebo si ostal po celý svoj život egoistom? Stal si sa vo svojom srdci otrokom mamony, alebo si voči nej zaujal vnútorný odstup a dovolil si, aby najvyššie miesto v tvojom srdci zaujala láska k Pánu Bohu?
Pred týmito a mnohými ďalšími otázkami a nutnosťou odpovedať na ne nikto neujde. Cynik sa môže z toho všetkého vysmievať a dávať najavo svoju údajnú nadradenosť nad všetky takéto myšlienky. Ale cynický výsmech a smiech načisto utíchnu a nahradí ich hrôza a trasenie, keď aj posmievajúci sa cynik bude stáť pred súdnou stolicou Kristovou. Omnoho lepšie je často sa vracať k takýmto otázkam, pravidelne sa vracať k predstave, ako stojíme pred hodnotiacim Synom človeka a odvodzovať z toho múdrosť a poznanie pre terajšie formovanie svojho života.
Dôležité je uvedomiť si, kto hovorí tieto slová o svojom druhom príchode a poslednom súde. Je to ten istý Syn človeka, ktorý cez vtelenie do ľudského tela prišiel z večnosti na našu zem, aby urobil pre nás všetko potrebné, aby sme sa mohli pripravovať na večnosť, a teda aj na hodnotiaci posledný súd. Tento náš terajší život nemá totiž zmysel sám osebe ako izolovaný jav, ale má veľmi dobrý zmysel ako príprava na večnosť. Za tie desaťročia, čo tu žijeme, sa máme pripravovať na večnosť, na život vo večnosti. A aby sme to mohli v plnom zmysle robiť, kvôli tomu prišiel medzi nás Ježiš Kristus. Celý jeho život, jeho bytie medzi nami, jeho učenie, jeho dielo, jeho utrpenie, smrť a vzkriesenie má tento zmysel: Pomáhať nám v našej príprave na večnosť. Samostatnú úvahu by si zaslúžilo hodnotenie celého jeho života práve z tohto hľadiska.
Boháč v podobenstve o boháčovi a Lazarovi sa nemohol vyhovárať, že nevedel, ako mal žiť, veď, ako vyplýva z Abrahámových slov, mal Mojžiša a prorokov ako zdroj informácií. Takisto jeho bratia, ktorým chcel poslať boháč informáciu zo zásvetia. Tým viac to platí o nás, keďže máme nielen Mojžiša a prorokov v Starej zmluve, ale máme predovšetkým Ježiša Krista a apoštolov v Novej zmluve. Pred sudcovským trónom Syna človeka sa nikto nebude môcť vyhovárať: Prepáč, nevedel som. Pretože každý mohol a môže vedieť; každému sú tieto informácie prístupné.
Komu bolo mnoho dané, od toho sa bude mnoho požadovať. Do zorného poľa koho sa dostal Ježiš Kristus s veľkou ponukou odpustenia a rozvinutej lásky, od toho sa môže mnoho požadovať. Čím viac sme dostali, tým väčšia je naša zodpovednosť.
V prvotnom kresťanstve očakávali skorý návrat Pánov. Rátali s tým, že ešte v tej iste generácii alebo v generácii nasledujúcej Pán opäť príde. Nestalo sa tak a nestalo sa tak doteraz. Sú ľudia, ktorí netrpezlivo vypočítavajú dátum konca sveta a Pánovho príchodu. Ale nie je to potrebné a z biblického hľadiska to nie je ani dovolené. No tá atmosféra napätého očakávania, ktorá sa dostáva k slovu aj v prečítanom texte, nám predsa niečo pripomína. Aj ak sa nedožijeme Pánovho príchodu – ako sa nedožili ani generácie pred nami – tak slová o jeho druhom príchode majú predsa pre nás veľký význam. Veď koniec nášho pozemského života bude znamenať stretnutie s Pánom. Toto stretnutie s Pánom nás čaká nanajvýš o niekoľko desaťročí, a nás starších najviac o niekoľko rokov. Ale vieme, že môže nastať aj dnes, zajtra, či v celkom krátkej budúcnosti. Takže tá atmosféra čakania, ktorou dýcha náš text, je našou vlastnou situáciou. Dnešná druhá adventná nedeľa nás na to upozorňuje.
Treba na to upozorňovať, lebo sa na to zabúda. Treba na to upozorňovať, najmä keď sa nám mnohé veci daria a my máme dojem, že tu budeme naveky. Teoreticky síce vieme, že nebudeme naveky, ale atmosféra očakávania konca sa z nášho vedomia a citového sveta celkom vytráca. A na ten koniec treba vždy myslieť a byť naň vždy pripravený. Nejde o to, aby sme v týchto časných dňoch žili polovičatým životom, naopak, svojmu časnému životu máme dávať čím plnší, a to dobrý, pozitívny obsah. Ale i tak by nás stále mala sprevádzať myšlienka konca, o ktorom nevieme, kedy príde. Treba vedieť, že aj to, čo nám je z časných vecí najdrahšie, čo nám najviac prirástlo k srdcu, sa pominie. Treba vedieť, že koniec nášho časného života bude na jednej strane veľká rozlúčka – nielen s blízkymi ľuďmi, ale aj s pozemskými hodnotami. Veľká rozlúčka a zároveň veľký začiatok.
Z tej situácie čakania stretnutia s Pánom, o ktorej hovorí náš text, ktorá je aj našou situáciou, vyplývajú závažné dôsledky pre chápania a formovanie terajšieho života. Treba sa vžiť do situácie veľkej rozlúčky so všetkým časným, čo musíme nechať tu, čo si so sebou nemôžeme vziať, hoci by sme čo ako chceli. Keď nám v tomto svete niečo cenné ukradnú, hnevá nás to a trápi nás to. Rovnako, keď o niečo prídeme v dôsledku akýchkoľvek nepríjemných udalostí. Ale tam, na konci života, to bude rozlúčka so všetkým, čo je pominuteľné. Skúsme sa tak trocha vžiť do tejto situácie. –
Ostane nám len to, čo sa nedá ukradnúť, čo sa nedá odcudziť, čo nepodlieha skaze. Preto je veľmi závažnou otázka, či máme také hodnoty. Keď Pán Ježiš dával odvahu svojim učeníkom aj proti tým, ktorí človeku berú život, povedal: „Nebojte sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť; bojte sa skôr Toho, ktorý aj dušu aj telo môže zahubiť v pekle.“ Tieto slová hovoria na jednej strane o tom, že ľudské zlo, i keď je veľké, je predsa obmedzené, že sú určité hranice, ktoré zlý človek nemôže prekročiť. Ale tieto slová vedú predovšetkým k bezhraničnej dôvere v Pána Boha: I vtedy, keby sa nám prihodilo to najhoršie, sme v Božích rukách. Takáto absolútna dôvera v Pána Boha je jedna z hodnôt, ktoré sa nemíňajú a nestrácajú ani pri smrti. S takouto dôverou v srdci môže človek pokojne prechádzať aj cez tú hranicu, ktorá nás privedie k stretnutiu s Pánom Ježišom. K takejto dôvere nás chcú priviesť aj slová nášho textu: „Keď sa toto začne diať, vzpriamte sa a pozdvihnite hlavy, pretože sa približuje vaše vykúpenie.“ Z kontextu vidno, čo tieto slová znamenajú: „I keď nastanú tie udalosti, ktoré vzbudzujú strach a hrôzu, i vtedy si treba zachovať dôveru v Pána Boha a cítiť sa chránený v jeho rukách.
K tomu však treba povedať toto: Ak si človek má zachovať bezpodmienečnú dôveru v Božiu lásku a ochranu, musí sa v nej cvičiť už v priebehu rokov a desaťročí tohto pozemského života. Dôvera v Boha je večná hodnota, s ktorou sa človek nerozchádza ani vtedy, keď pri konci života nastáva tá spomenutá veľká rozlúčka so všetkým, čo je len dočasné, pominuteľné. Z toho môžeme odvodiť všeobecne platnú, principiálnu vetu: Ak človek pri onej veľkej rozlúčke nechce zostať s prázdnymi rukami, musí si osvojovať veci večnej hodnoty a večnej trvácnosti.
K absolútnej dôvere v Boha môžeme pridať spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom. Jeden prvok večného života je v Biblii opísaný ako trvalé tesné spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom: „A tak stále s Pánom budeme“. Veľkou vecou je, že toto spoločenstvo môžeme prežívať, z neho sa tešiť, ním sa obohacovať už v priebehu svojho časného života. Čím častejšie sa môžeme a máme čítaním evanjelií a modlitbou stavať pod vplyv jeho čistej bytosti. V našom texte sú slová Pána Ježiša: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“ Tu je celkom jasne vyslovené, že Ježišovo slovo patrí medzi večné hodnoty. Treba sa usilovať otvoriť svoje srdce tak, aby do nás vniklo čím viac z jeho ducha a jeho myslenia. Treba si nám osvojiť – aj naučiť sa spamäti – čím viac Ježišových slov, lebo tak si zhromažďujeme poklady, ktoré moľ a hrdza neničí a ktoré zlodeji nemôžu ukradnúť. Treba nám to robiť, aby sme potom s apoštolom aj my o sebe mohli povedať: „My myseľ Kristovu máme“. Takéto spoločenstvo s Kristom je pevný most, cez ktorým môžeme prejsť do večnosti. Kto prežíva svoj terajší život v spoločenstve s Kristom, ten pri tej veľkej rozlúčke nezostane s prázdnymi rukami.
V Hymne lásky napísal apoštol, že láska patrí medzi hodnoty, ktoré si zachovávajú platnosť i vtedy, keď sa všetko zemské a časné pominie. To platí jednak o láske, ktorou nás Pán Boh miluje – o tom sme hovorili, keď sme si zdôraznili, aké je dôležité zachovať si cez celý život plnú dôveru v Pána Boha. Ale platí to aj o láske, ktorá sa má stať pravidlom a normou nášho života. Obe veci tesne súvisia. Kto prežíva a skusuje Božiu lásku, ten má byť touto láskou tak silno motivovaný, že sa ňou dá poháňať do stále nových prejavov a činov lásky. Nejde pritom len o osobitné, azda výnimočné činy lásky, ale ide aj o to, že všetko, čo človek robí, má byť motivované láskou, čistou láskou, akú nám svojím životom ukázal Pán Ježiš Kristus. Všetko, čo človek druhému človeku vykoná z čistej lásky, je trvalá, večná hodnota, ktorú si človek odnáša so sebou do večnosti. Kto svoj život naplní čistými myšlienkami lásky a kto žije tak, že sa jeho myslenia lásky permanentne premieňa na činy lásky a správanie lásky, ten pri tej veľkej rozlúčke nezostáva s prázdnymi rukami.
Koniec života, stretnutie s Pánom, to sú udalosti, ktoré sú súčasťou nášho života v budúcnosti. Pripravovať sa na to treba celý život. Ďakujeme Pánu Bohu, že nám vo svojom slove dal dosť informácií o tom, ako to treba robiť, že nám poslal svojho Syna Ježiša Krista, ktorý nám priniesol odpustenie a nechal veľký vzor pekného, normálneho života, že nám dáva Ducha Svätého, ktorý nás posilňuje v zápase o život, ktorý je v súlade s harmónii s tým veľkým očakávaním.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
