26. nedeľa po Sv. Trojici, Lukáš 16, 1 - 8
Ježiš povedal učeníkom: Bol bohatý človek, ktorý mal šafára; toho obžalovali pred ním, že mu márni majetok. Zavolal si ho teda a povedal mu: Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť. Tu si šafár pomyslel: Čo urobím, keďže mi pán odníma šafárstvo? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím. Viem, čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím šafárstvo. Zavolal si každého pánovho dlžníka a spýtal sa prvého: Koľko si dlžen môjmu pánovi? Odpovedal: Sto mier oleja. Povedal mu: Vezmi si úpis, sadni si a chytro napíš päťdesiat. Potom sa opýtal druhého: A ty koľko si dlžen? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Povedal mu: Tu máš úpis, napíš osemdesiat. I pochválil pán tohto nespravodlivého šafára, že opatrne urobil, lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla. (Lukáš 16, 1 - 8)
Pri výklade tohto podobenstva o nespravodlivom šafárovi, teda správcovi, musíme byť veľmi opatrní. Ľahko by sa mohlo stať, že by vyvolalo v nás nesprávne predstavy a myšlienky a vzbudilo otázky, s ktorými by sme si nevedeli poradiť. O chvíľu by sme chceli venovať pozornosť výkladu podobenstva, ale najprv si prerozprávame samotný príbeh, ktorý je tu opísaný.
Bohatý človek, pravdepodobne veľkostatkár, mal šafára, ktorý spravoval jeho majetok. Kto má zastávať funkciu šafára, ten má mať jednak odborné znalosti a okrem toho má byť poctivý. Oba tieto predpoklady sú nevyhnutne potrebné. Kto nemá odborné znalosti, nech dá radšej ruky preč od takejto práce, lebo spôsobí zmätok a narobí mnoho škody. A poctivosť je potrebná na to, aby šafár svoje postavenie nezneužil. Šafár, správca, manažér, ktorý má odborné znalosti a je poctivý, je pre súkromné a verejné podniky hotový poklad. Ale ak mu chýba jedno alebo druhé alebo dokonca oboje, je to hotová pohroma. Tomu šafárovi, o ktorom sa hovorí v našom podobenstve, pravdepodobne odborné znalosti nechýbali, ba dokonca bol v tomto ohľade zrejme veľmi šikovný, prefíkaný. Ale tým nebezpečnejšími sa tieto vedomosti stali, keď boli v rukách nepoctivého človeka. Zrejme šikovne okrádal, podvádzal svojho pána, ktorého majetok mal poctivo spravovať.
Takéto podvody skôr alebo neskôr vyjdú najavo. Tak sa stalo aj v príbehu, ktorý vyrozprával Pán Ježiš: „Bol bohatý človek, ktorý mal šafára; toho obžalovali pred ním, že mu márni majetok. Zavolal si ho teda a povedal mu: Čo to počúvam o tebe? Vydaj počet zo šafárenia, lebo ďalej nemôžeš už šafáriť.“ Šlo teda o hĺbkovú kontrolu účtovných kníh a dokladov a o prepustenie z práce. Skoro by sme povedali, že ešte dosť dobre obišiel. Ekonomická kriminalita – ak je odhalená – sa zvykne trestať prísne. Ale aj prepustenie z lukratívneho miesta bolo veľkým trestom. Šafár stojí naraz pred otázkou: Čo mám robiť, aby som vôbec prežil? V podobenstve je uvedený jeho monológ, ktorý vyjadruje túto situáciu: „Tu si šafár pomyslel: Čo urobím, keďže mi pán odníma šafárstvo? Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím.“ Do fyzickej práce sa mu nechcelo, ba ani nemal na to dosť fyzickej sily, a byť žobrákom sa mu zdalo nedôstojné.
Ale nevzdáva sa. Horúčkovito rozmýšľa, čo má robiť ďalej, alebo povedané presnejšie: špekuluje. Špekuluje svojím zabehaným podvodníckym spôsobom. Špekuluje rýchlym tempom, veď sú to preteky s časom Nakoniec si blahoželá, že našiel riešenie: „Viem, čo urobím, aby ma prijali do svojich domov, keď stratím šafárstvo.“ Chce urobiť niečo, čím by si zaviazal ľudí, o priazeň a vplyv ktorých by sa mohol neskôr oprieť a ich využiť. Nerobí to zo svojich zdrojov, ale opäť len na účet svojho pána. Ako šafár má presný prehľad o dlžníkoch svojho šéfa. Súkromne, po jednom, si ich predvolá a umožní im sfalšovať dlžobné úpisy, napísať do nich podstatne nižšie čísla. Tento jeho ďalší podvod je vykreslený v podobenstve veľmi plasticky: „Zavolal si každého pánovho dlžníka a spýtal sa prvého: Koľko si dlžen môjmu pánovi? Odpovedal: Sto mier oleja. Povedal mu: Vezmi si úpis, sadni si a chytro napíš päťdesiat. Potom sa opýtal druhého: A ty koľko si dlžen? Odpovedal: Sto kórov pšenice. Povedal mu: Tu máš úpis, napíš osemdesiat.“
Následky jedného podvodu chce odstrániť ďalším podvodom. Jeden hriech plodí ďalší hriech. Jeden hriech málokedy ostáva izolovaný; často vedie k ďalšiemu hriechu. To platí o hriechoch v najrozličnejších oblastiach života. Kto sa dopustí jedného hriechu, často sa zamotáva do siete, do pavučiny celej série ďalších hriechov, z ktorej je ťažké uniknúť. Možno sme sa v nejakej miere presvedčili o tom aj sami.
Z podobenstva sa nedozvedáme, ako sa tento nový podvodnícky pokus skončil pre onoho nespravodlivého šafára. To nie je ani podstatné pre myšlienku, ktorú chcel Pán Ježiš vyjadriť týmto podobenstvom. Je celkom možné aj to, že si Ježiš sám toto podobenstvo ani nevymyslel, ale že použil ako podobenstvo príbeh, ktorý sa skutočne odohral a o ktorom sa hovorilo na verejnosti, tak ako sa dnes o podobných udalostiach dozvedáme z krimi-novín. Pre nás je dôležitá otázka, akú myšlienku chcel Pán Ježiš názorne vyjadriť, keď porozprával toto podobenstvo alebo tento skutočný príbeh?
Keď hľadáme odpoveď na túto otázku, sme najprv šokovaní. Lebo po vyrozprávaní príbehu čítame v texte túto vetu: „I pochválil pán tohto nespravodlivého šafára, že opatrne urobil.“ Po prvé nie je jasné, ktorý pán ho pochválil; či jeho pán, ktorého šafár podvádzal, alebo či po vyrozprávaní príbehu pochváli šafára Pán Ježiš. Znenie textu už aj v origináli pripúšťa i jeden i druhý výklad. Pochvala je rovnako prekvapivá, či odznela z jedných alebo druhých úst. Zdá sa pravdepodobnejšie, že sú to slová Ježišove, keďže hneď za nimi nasleduje pokračovanie, ktoré jednoznačne pochádza od Pána Ježiša: „lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla.“ Takže vychádzame z predpokladu, že celé hodnotenie nespravodlivého šafára pochádza od Ježiša: „I pochválil pán tohto nespravodlivého šafára, že opatrne urobil, lebo synovia tohto sveta sú opatrnejší voči seberovným než synovia svetla.“
Tak sa dostávame k rozhodujúcej otázke: Čo Pán Ježiš pochválil na tomto nespravodlivom šafárovi? Celkom jasne môžeme povedať, čo nepochválil. Určite nepochválil jeho podvody a defraudácie, v dôsledku ktorých sa dostal do katastrofálnej osobnej situácie. Určite nepochválil jeho ďalšie podvody, ktorými sa chcel dostať zo šlamastiky, ktorú si sám spôsobil. Určite nepochválil jeho prefíkanosť a chytráctvo. Toto všetko nám musí byť jasné, keď sa dostávame k pozitívnej odpovedi na otázku: Čo vlastne na tomto šafárovi Pán Ježiš pochválil? Pochválil to, že tento človek myslel na svoju budúcnosť a že robil rázne opatrenia, aby si zaistil budúcnosť. Nepochválil to, akým spôsobom to robil, nepochválil to, že na zaistenie svojej budúcnosti použil ďalší podvod, ale – opakujeme – pochválil tohto človeka zato, že myslel na svoju budúcnosť a že robil rázne opatrenia na jej zaistenie. Potrebné je určité myšlienkové úsilie, aby sme citlivo rozlíšili dve veci: na jednej strane je skutočnosť, že ten človek myslel na svoju budúcnosť, čo Ježiš chváli, na druhej strane je metóda, ktorou to ten človek robil, čo Ježiš odsudzuje.
Z tohto príbehu a jeho prekvapivého hodnotenia odvodzuje Pán Ježiš poučenie a napomenutie pre svojich nasledovníkov. Od synov tohto sveta, medzi ktorých zrejme patrí nespravodlivý šafár, majú si brať príklad synovia svetla, to znamená Ježišovi nasledovníci, ale príklad jedine v tom, že majú veľmi intenzívne myslieť na svoju budúcnosť a robiť všetky možné opatrenia, aby si budúcnosť zaistili.
Ale pod budúcnosťou musia synovia svetla rozumieť niečo celkom iné, než pod budúcnosťou rozumejú synovia tohto sveta. Aj synovia svetla sa síce potrebujú primerane starať o zaistenie svojho pozemského života, pravdaže, bez používania podvodníckych metód. Ale hlavnou, najvyššou starosťou synov svetla je ich budúcnosť, naša budúcnosť, vo večnosti. Synovia tohto sveta sa o večnú budúcnosť vôbec nestarajú, oni sa starajú len o svoju pozemskú, teda smrťou limitovanú budúcnosť. Ale pre synov svetla má byť hlavnou starosťou večná budúcnosť.
Večná budúcnosť by mala byť hlavnou starosťou pre každého človeka. Ak táto budúcnosť stroskotá, stroskotáva celý ľudský život. I keby sa o pozemskú budúcnosť postaral človek tým najperfektnejším spôsobom – ako ten bohatý gazda, ktorý si povedal: „Duša, máš dosť všetkého na mnoho rokov, odpočívaj, jedz, pi, veseľ sa“ – ale zároveň by ignoroval svoju večnú budúcnosť, tak nad takýmto človekom znie Boží ortieľ: „Blázon, tejto noci požiadajú tvoj život od teba; a čo si pripravil, komu to zostane?“ a znejú nad ním Ježišove slová: „Tak bude s tým, kto si zhromažďuje poklady a nie je bohatý v Bohu.“
Problém našej večnej budúcnosti je teda pre nás tým najnaliehavejším problémom, nad ktorý nejestvuje v našom živote nič závažnejšie. Tým je vlastne daná aj odpoveď na otázku: Kedy je tá vhodná chvíľa, keď sa treba o riešenie tohto problému vážne zaujímať a na ňom pracovať? Odpoveď znie: Tá vhodná chvíľa je práve teraz a vždy. Toto naliehavé „práve teraz“ platí neprestajne.
Je to tak už preto, že v ktorejkoľvek chvíli sa pre nás môže skončiť časnosť a začať večnosť, v ktorej sa každému človeku naplno otvoria oči pre pochopenie zvrchovanej dôležitosti večnej budúcnosti. Ale zároveň preto, že táto časnosť je doba prípravy na večnú budúcnosť. Do večnosti si so sebou neodnesieme nič z terajších pozemských vecí. Ani peniaze, ani hnuteľný a nehnuteľný majetok, ani luxus, ani funkcie, ani spoločenské postavenie, ani dominantné a vládnuce postavenie, ani vplyvné známosti, ani akademické a iné tituly, ani slávu, ani plytké rozkoše. Toto všetko necháme tu. Každý sa s týmto všetkým bude musieť bez milosti rozlúčiť.
Každý si do večnosti, do večnej budúcnosti odnáša jedinú vec: seba samého, to, čo zo svojej bytosti na tejto zemi urobil. Toto je jednoduchá pravda, veľká, závažná pravda, rozhodujúca pravda, a zároveň neznáma, nepoznaná, ignorovaná, odmietaná pravda. Človek síce môže túto pravdu ignorovať a odmietať, ale nikto pred touto pravdou neutečie. Pred touto pravdou neexistuje únik.
Keďže je to tak, ostáva nám jediná primeraná voľba, alternatíva: Prijať túto pravdu, prijať ju so všetkou vážnosťou a všetkými dôsledkami. Využiť všetky možnosti, aby sme sa tu, na tejto zemi, stávali novou bytosťou. Pán Boh nám poslal Ježiša Krista, aby sme sa cez ním darované odpustenie mohli vyrovnať s bremenom svojej hriešnej minulosti. Poslal nám ho ako vzor, z ktorého sa môžeme a máme učiť, ako má vyzerať normálna ľudská bytosť. Ježišovo evanjelium znie cez tisícročia a v každej chvíli nám pripomína, aby sme nezabudli na to jedno potrebné, na to najdôležitejšie. Svojimi etickými princípmi nám Pán Ježiš ukazuje, že každým dobrým etickým činom, slovom, myšlienkou budujeme svoju bytosť a každým zlým činom a hriešnou ľahostajnosťou ju ničíme. Máme všetky predpoklady na to, aby sme sa mohli permanentne stávať novými bytosťami, a to v zmysle apoštolových slov: Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Svoju bytosť neprestajne buď budujeme alebo kazíme a ničíme. Každým svojím postojom, uprostred svojich prác, v postoji k pozemským hodnotám, vo vzťahu k druhým ľuďom – v tom všetkom pracujeme na svojich bytostiach – buď pozitívne alebo negatívne. A tak neprestajne pracujeme na tom, čo si so sebou odnesieme do večnosti, keď všetko ostatné budeme musieť opustiť, nechať tu.
Toho šafára v podobenstve veľmi súril čas. Vedel, že to, čo on pokladal za záležitosť prežitia, nestrpí žiaden odklad. Týmto podobenstvom chce Pán Ježiš každému z nás povedať: záležitosť tvojej večnej budúcnosti nestrpí žiaden odklad. Pripomínajú nám to aj nedele cirkevného roku, ktorý sa približuje k svojmu koncu. Pán Ježiš nám ponúka jedinečnú cestu, na ktorej sa koniec môže stať novým začiatkom. Všetci sme pozvaní.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
