V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

4. adventná nedeľa, Filipským 4, 4 – 7

Milí bratia a milé sestry!
Každá stavba na niečom stojí. Práve tak stavba nášho života. Skúsme premýšľať, ako by sme my, evanjelickí kresťania, formulovali program našej práce? Čo je – čo sú jej piliere? Ako by sme vyjadrili program nášho žitia tak, aby bol jasný a oslovujúci, aby bol naozaj nosný a nestal sa len frázou, ktorej obsah v praxi neobstojí?
To, že takéto úsilie nie je zbytočnosť, približuje novela (Maxa Eytha) nazvaná „Tragédia povolania“. Jej hlavným hrdinom je inžinier, ktorého poverili vybudovať most nad riekou ústiacou do mora. Bola to zložitá úloha, lebo na most pôsobil príliv a odliv. Dej novely sa odohráva pred mnohými rokmi, na začiatku technického veku, keď ešte neboli k dispozícii presné meracie prístroje. Mladý inžinier postavil most, ktorý bol odovzdaný do užívania počas veľkej slávnosti. Staviteľ sa stal stredobodom pozornosti a noviny písali o moste aj o ňom. Jeho finančná i spoločenská situácia sa zmenila na nepoznanie. V Londýne založil veľký projekčný ústav a oženil sa s bohatou ženou. Navonok mu nič nechýbalo, ale vo svojom vnútri mal veľký strach. Nebol si totiž istý, či je most bezpečný, či piliere vydržia nápor vody. Nikto, okrem jeho manželky, nevedel o jeho pochybnostiach. Každú jeseň cestoval k mostu, sledoval nápor vody okolo neho, stále prepočítaval, či sú piliere dosť pevné, aby vydržali tlak vody a vetra. Po utíšení búrok sa vracal do svojho domova a žil ďalej ako vážený a uznávaný človek. Až raz sa to stalo. Za búrlivej noci, keď inžinier pozoroval svoj most, videl ako po ňom prechádza vlak. Videl, ako sa most v prostriedku prelomil a vlak sa zrútil do spenenej vody. Most nebol bezpečný a strach staviteľa bol oprávnený.
My sa pýtajme: Po akej ceste, po akom moste medzi časnosťou a večnosťou kráčame? Dôjdeme bezpečne tam, kde nám Pán pripravil miesto? Máme v tom istotu alebo žijeme v neistote až strachu ako to s nami dopadne? Pýtajme sa: Aké sú piliere nášho života, na čom sú postavené? Pán Boh nám dal slovo Božie, podľa ktorého môžeme bezpečne prejsť na druhú stranu života. Ak sa riadime týmto slovom, nemusíme žiť v neistote a v strachu. A z tohto slova počujeme základnú tézu, základný pilier pre náš život: Pán je blízko! Znie nám i to ďalšie:
1. Radujme sa v Pánovi!
2. Buďme dobrotiví voči všetkým ľuďom!
3. Našu ustarostenosť nech vystrieda dôvera!
To prvé, k čomu sme vyzývaní, je: „Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!“ Čudný program, zvláštna to rada. Navyše neprichádza od človeka nachádzajúceho sa v mimoriadnej životnej pohode, ale od apoštola Pavla, muža vo väzenských putách, stojaceho tvárou v tvár smrti. List kresťanom do Filipis totiž Pavel píše vo väzení, kde ho mohla čakať dokonca poprava. On, ktorý bol kameňovaný, bitý, ktorého pre vieru v Ježiša prenasledovali davy ľudí, teraz z väzenia znovu nabáda: „Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa!“ – V Liste Filipským sa slovo radosť vyskytuje 16x. Ako to, že v situácii, v ktorej by iní zatrpkli, Pavel povzbudzuje: „Radujte sa!“? Nie je to len čosi hrané, predstierané? Nechce Pavel, aby naša radosť bola vyumelkovaná, vynútená, aby sme sa radovali, lebo na kresťana sa to skrátka patrí? – Rozhodne nie! Kľúčom k apoštolovej radosti je základný pilier Pavlovho, a kiež i nášho, života, totiž, že Pán je blízko! – Emanuel –Boh s nami! (por. Mt 1,22) Toto je zdrojom apoštolovej radosti.
Svet má rôzne radosti. Ľudia sa tešia z rozličných skutočností. Napríklad zo svojich detí, z ich narodenia, z toho, ako prospievajú v škole, v živote, tešia sa z ich úspechov. Človek sa raduje, keď sa mu po chorobe vráti stratené zdravie, ľudia sa tiež radujú z rôznych výhier, zo získania peňazí a majetku. Mnohí práve tieto okamihy považujú za skutočné šťastie, za vrcholnú radosť. Aké sú však len vratké zemské radosti?! Za malú chvíľu sa môže úspech zmeniť na neúspech, zdravie na chorobu, radosť z detí na žiaľ a peniaze z majetkov – poznáme to najmä pri dedičskom konaní medzi súrodencami – neraz prinášajú veľa trápenia a rozbrojov. Zemské radosti sú neisté. Pavel nás preto vyzýva k inej – k trvalej radosti.
Pavel pritom nebol zasnívaným rojkom, ktorému by realita života bola neznáma. Vedel, že človek prechádza aj krížom, že sú chvíle, kedy naše srdcia napĺňa smútok a bolesť. Sú i okamihy plaču a utrpenia. Preto nehovorí iba: Radujte sa vždy! ale: „Radujte sa v Pánovi vždy!“ V Pánovi to znamená: Ľudia nezabudnite, že náš Pán je Emanuel – je nám blízko! Pán Boh sa od nás neodsťahoval preč. To my sme možno ďaleko, azda sme sa my od Neho vzdialili. Pán je blízko! – Nech sa s nami deje čokoľvek. Toto je Pavlovi aj vo väzení prameňom radosti. Keď je vedomie Božej blízkosti pri nás živé, potom ani vonkajšie pomery nezmaria, neumenšia našu radosť. Ak je však moja – tvoja radosť zakotvená len vo veciach, či okolnostiach, v ktorých žijeme, potom sa nečudujme, že Pavlova radosť nám je cudzia. Nech sú vonkajšie okolnosti akokoľvek komplikované, Pavel sa raduje v Pánovi – je šťastný, že cez Krista získal úžasný dar spasenia a Božej blízkosti. Táto Pánova blízkosť, radosť z nej je základným nosným pilierom apoštolovho života. Cez Ježiša Krista máme totiž istotu nielen v živote, ale aj v smrti. Ak sa podriaďujeme Jeho vedeniu, nemusíme mať strach, ako pred Ním obstojíme, strach ak to s nami dopadne – akým vnútri zmieral onen mladý inžinier. Smieme sa radovať. Ako sa to má pri nás prejaviť? Určite oslavou Božieho mena v kostole. Veď sem prichádzame práve preto, aby sme spolu s ďalšími oslavovali Pána Boha. Prejavujme však našu radosť i v súkromí, doma, celým postojom nášho života. A nesme ju do sveta iným konkrétnymi skutkami lásky.
Buďme dobrotiví voči všetkým ľuďom! – To je ďalším pilierom kresťanovho života. „Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom“, vyzýva nás Písmo. A vie, prečo to hovorí. Aj v cirkevnom zbore vo Filipis boli spory medzi, nám neznámymi ženami, Evodiou a Syntychou. Pohádali sa a zrejme išlo o viac než len o súkromnú škriepku. Pavel však namieta: Pán blízko, a preto nech je zlosť nahradená radosť a svár konaním dobra. Veď či sa ten, kto vie, že prichádza Pán, ktorý bude mať posledné slovo, nezriekne v spore s blížnym posledného slova? Keď viem, že prichádza Pán, či nedám prednosť miernosti – dobrotivosti? Ak sa my, kresťania, nesnažíme o porozumenie, o rozsievanie dobrotivosti, je to zlé svedectvo pre náš svet. Máme si prejavovať pomoc a porozumenie nielen v zemských, ale aj duchovných starostiach. Ľudia, ktorí tápajú v nevere, či v bludoch povery nám nesmú byť ľahostajní. Majme s Pavlom pred očami Pána – Jeho blízkosť, Jeho mnohú preukázanú dobrotu k nám. To aj nás zaväzuje. Pýtajme sa, čím sme ako kresťania známi vo svojom okolí? – Božie slovo nám dáva jasný program: Naša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Tak oslovíme k viere i tých, ktorí dosiaľ neveria.
Je tu ešte jeden nosný pilier života: Našu ustarostenosť nech vystrieda dôvera! Iste sa v živote nevyhneme ťažkostiam. Máme svoje rodiny a v nich sme nútení riešiť i mnohé problémy – vo vzťahu manželskom, vo vzťahoch k našim deťom, príbuzným, k svojmu okoliu. Ani tu nezabúdajme: Nie sme na to sami. Pán blízko! Keďže Kristus je blízko, ako tí, ktorí Mu dôverujú, nepotrebujeme byť ustarostení. Strach a ustarostenosť sú totiž ľudským pokusom určovať svoj život, svoju budúcnosť. Pretože Pán je blízko, tá najzásadnejšia otázka budúcnosti je vyriešená. Budúcnosť je v Kristových rukách, a tak nech našu ustarostenosť vystrieda dôvera. Neustarostenosť neznamená ľahkovážnosť – že nejako už len bude... Ide skôr o to, že naše starosti nemusíme niesť sami, ale môžeme ich s vďakou predkladať Bohu. Radikálnym opakom neustarostenosti nie je ľahkovážnosť, ale práve vďaka! – Keď dokážeme s dôverou vyznať: Pane, ďakujem, že si blízko mňa, ďakujem, že sa o mňa staráš a o moje malé i veľké starosti postaráš! Nič na tomto svete nie je také malé, aby to Pán Boh nevzal do úvahy, keď Ho o to prosia Jeho deti, Jeho cirkev, Jeho ľud. Preto našu ustarostenosť nech vystrieda dôvera! Kto sa vie modliť, kto vie Bohu ďakovať – ten prenecháva starosti Jemu. Bez modlitby by sme neobstáli. Do našich sŕdc by neprišiel pokoj. „A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ Tento pokoj a radosť sú darmi od Pána. Prijmime ich ako vzácne dary nadchádzajúcich Vianoc. A nech sa nám zo sŕdc nestratia, ani keď sa sviatky skončia. Amen.

S použitím viacerých prameňov

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.