2. slávnosť vianočná, Skutky apoštolov 7, 59 - 60
Milí bratia a milé sestry!
Nezdalo sa vám niekedy čudné, že práve na Vianoce – sviatky radosti z Ježišovho narodenia, si pripomíname aj smutnú udalosť umučenia diakona Štefana? Nedošlo k nejakej chybe? Veď na Vianoce počúvame z Biblie (L 2,14) či spievame v piesňach (ES č. 33,1; 53,3; 60,3; 592 – refrén; 596,4) o pokoji ľuďom dobrej vôle. No dnes nám v kostole znie práve opačná zvesť – o násilí spáchanom na Štefanovi. Aj on bol predsa človekom dobrej vôle, prečo mu nebol dopriaty pokojný život?
Patria naozaj radosť 1. vianočného sviatku (pripomínajúceho narodenie Ježiša) a bolesť 2. vianočného sviatku (hovoriacom o umučení Štefana) spolu? Fakt nenastala kdesi chyba?
Odvažujeme sa tvrdiť, že nijaká chyba sa nestala, že radosť 1. vianočného sviatku a bolesť 2. vianočného sviatku patria k sebe, prinajmenšom zo štyroch dôvodov:
(I.) Druhý vianočný sviatok (pamiatka umučenia Štefana) je symbolom toho, ako sa svet stavia voči Božej milosti. Hriech, pýcha a tvrdohlavosť zaslepili ľudí natoľko, že škrípu zubami, keď počujú zo Štefanových úst Božiu pravdu (Sk 7,54). Tak to bolo už za Ježišovho života. Pán plakal nad nekajúcimi obyvateľmi Jeruzalema: „Jeruzalem ..., koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje dietky, ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla, a nechceli ste“ (Mt 23,37; por. aj (L 19,41-42). Tak to bolo aj v dejinách kresťanskej cirkvi, keď tým, ktorí zvestovali a obhajovali radostné posolstvo evanjelia, sa iní hneď stavali na odpor. Stačí spomenúť mená ako Majster Ján Hus či Dr. Martin Luther a proti nim zubami škrípuce koncily zosvetáčtenej stredovekej cirkvi. Žiaľ, vinou nás ľudí, je postavená vedľa radosti prvého vianočného sviatku aj bolestná pamiatka na Kristových mučeníkov. Štefan bol prvým z nich.
Nám, bratia a sestry, si treba spytovať svedomie a klásť otázku: Ako my prijímame evanjelium? Zrejme neškrípeme zubami, no či nie sme voči mnohému z Božieho slova ľahostajní? Neobchádzame často Jeho požiadavky? Nepodceňujeme a neoslabujeme význam evanjelia? Či nie sú v našom žití nezriedka situácie, v ktorých sa staviame evanjeliu – Pánovi Ježišovi na odpor? Každá povrchnosť a ľahostajnosť v duchovnom živote nás stavia na stranu Ježišových nepriateľov.
(II.) Poďme k druhému dôvodu, prečo k radosti 1. vianočného sviatku patrí aj bolesť 2. vianočného sviatku – spomienka na mučeníka Štefana. Slovo mučeník je prekladom gréckeho výrazu MARTYR. Prvotný význam tohto gréckeho slova je svedok. Tým ďalším významom je mučeník. Martýr je teda najmä svedok, prípadne aj mučeník. Dnešný deň nám má pripomenúť, že kto zažil pravé Vianoce, komu sa Kristus narodil v srdci, ten nutne musí byť Ježišovým svedkom. Pán Ježiš pred vstúpením na nebesá povedal svojim učeníkom: „Budete mi svedkami“ (Sk 1,8). To je Jeho vôľa, prianie, úloha – daná aj nám. Opäť sa nám treba pýtať, či radšej nezostávame v pasivite, či sa neuspokojíme s tým, že – mnohokrát anonymne – sedíme v kostolnej lavici. Prichádzať do kostola má určite svoj dobrý a veľký zmysel, tým však kresťanova viera nemôže skončiť. Ide o to, preniesť v kostole počuté Božie slovo do praxe. Vedia naši kolegovia, naši spolužiaci, naši susedia a známi odčítať z nášho života, že sme svedkami Pána Ježiša, Jeho lásky?
Štefan bol Kristovým svedkom v každom ohľade. V slove, v spôsobe reči, v láske k nepriateľom, vo vernosti k Pravde (por. J 14,6). Všetko to o ňom prezrádzalo, že viera pre neho nebola súkromnou vecou. Skutočná kresťanská viera nikdy nie je súkromnou záležitosťou. Nebráňme teda Kristovmu svetlu, ktoré preniklo do našich sŕdc v ceste k druhým ľuďom, v ceste na verejnosť. Ako Štefan, ani my sa nehanbime za Kristovo evanjelium a to, čo v srdci veríme, potvrďme vyznaním úst i svedectvom kresťanského života.
(III.) Tretím dôvodom, prečo hneď za radostným prvým vianočným sviatkom nasleduje smutná pamiatka na umučenia Štefana je naznačenie dôsledkov – ďalekosiahlosti toho, keď sa rozhodneme pre vieru - pre nasledovanie Pána Ježiša. Dnešná príležitosť nám vraví: Kresťanstvo nie je „sladkasté“ – pohodlné náboženstvo. Ku kresťanstvu nepatrí iba romantika Štedrého večera. Kresťansky veriť, to je rozhodná vec – na celý život, dennodenné rozhodovanie sa pre Božiu vôľu a to sa neobíde bez obetí. Pán Ježiš hovorí: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden“ (Mt 10,38). Bohatý mládenec lipol na svojom majetku, ktorý mu bránil otvoriť sa naplno Ježišovi. Iným Ježiš vyčíta, že milujú viac svojich rodičov a deti ako Boha (por. Mt 10,37; L 9,59-61). Nie že by bolo zlé, keď milujeme svojich rodičov, keď máme radi naše deti. Bolo by však chybou zabúdať, že rodičia sú darom pre deti a deti darom pre rodičov – a v tomto zmysle nie je správne milovať viac dary (rodičov, deti) ako Darcu (Pána Boha). – V tomto zmysle zaznieva Ježišova výčitka proti tým, ktorí, milujú viac rodičov či deti ako Boha. Ďalší nedokážu bojovať so svojou prudkosťou, precitlivenosťou, s pokušeniami, ktoré na nás prichádzajú, s tým, čo nás premáha.
V záverečnom verši našej ev. hymny spievame: (Nepriatelia) „môžu zničiť všetok rod i majetok, vziať česť hrdlo dom, náš poklad nie je v tom, nebesá nám zostanú“ (ES č. 263,4). V inej známej piesni vyznávame: „Ježiši, drahý poklad môj“ (ES č. 453,1). – Chceme tieto vyznania uskutočňovať vo svojich životoch – ako Štefan, ale sú to pre nás, síce pekné, ale už len staré pesničky bez aktuálnosti? Keď plne dôverujeme Pánu Bohu, môže to mať ďalekosiahle dôsledky – ako u Štefana. On však zostal verným, vzdialeným každej polovičatosti. Hoci priniesol obeť, nebesá mu zostali! Nech k tomu – k takejto vernosti, k viere, ktorá sa neľaká dôsledkov, Pán Boh aj nám dá silu. A nebesá nám zostanú!
(IV.) Štvrtým dôvodom zvláštnej kombinácie dvoch vianočných sviatkov je, že na Štefanovi krásne vidno: Kristus sa nenarodil nadarmo – zvesť o pokoji, ktorý nám Ježiš priniesol, nevyznela naprázdno. Tento pokoj môžeme v búrkach života aj my prežívať.
Anjeli v Betleheme spievali o Božom pokoji pre ľudí (L 2,14). Tento pokoj mal Štefan v srdci, keď v bolestiach zomieral. Uprostred týrania a súženia prežíval „pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum“ (F 4,7). Tí, ktorí zažili pravé Vianoce, ktorí prijali ich posolstvo, dostávajú Boží pokoj i v situáciách, keď sa rozumu prieči byť – zostávať pokojným. Ich srdcia chráni Boží pokoj aj v chorobách, aj v krivdách i v prenasledovaniach a trápeniach. – Boží pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum! Tento Boží pokoj smieme prijímať i v daroch Večere Pánovej.
Pamiatka mučeníka Štefana, ale aj pamiatka všetkých tých, ktorí nám boli svedkami živej viery, sú potvrdením vianočného evanjelia o pokoji. Len si predstavme Štefana. Nie je to úžasný pokoj, keď si pred popravou nepraje nič iné ako to, aby Pán Ježiš prijal jeho ducha a Pán Boh nepočítal falošným svedkom ich hriech? (Sk 7,59-60)
Možno ste, videli nejaký film, kde niekoho odsúdili na smrť. Aké priania mávajú odsúdení pred popravou? – Väčšine stačí cigaretka, dobrý obed, iní chcú napísať list alebo ešte dokončiť čosi z toho, čo začali. Štefanovým prianím bolo, byť s Kristom a odpustiť svojim nepriateľom. Také je prianie človeka, ktorému sa Pán Ježiš Kristus stal všetkým – pokladom – najcennejšou hodnotou. Preto môže z tejto časnosti odchádzať s takým pokojom. Kiež by to Pán Boh dal i nám, takto štefanovsky víťazne žiť a v takej dôvere ako Štefan i zomierať. Možné to je, lebo aj dnes platí dávne vianočné posolstvo: Ježiš je náš pokoj (por. Ef 2,14 ). On nás v daroch svojej Večere chce obdariť svojím pokojom.
Amen.
Literatúra: Adolf Novotný: CO NEJPRVE... Sbírka úvah o tom nejdůležitějším (nákladem Jaroslava Horáka v Hradci Králové 1924).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
