1. slávnosť vianočná, Ján 1, 1 – 14
Milí bratia a milé sestry!
Na Vianoce si želáme byť doma. Tieto dni s neopakovateľným čarom túžime prežívať v kruhu našich najbližších, v spoločenstve s tými, s ktorými nám je dobre. Vskutku, Vianoce nám obzvlášť silne pripomínajú náš zemepisný i duchovný domov.
Bolo by však predsa len na našu škodu, keby sme pekné stretnutia s blízkymi alebo fakt, že Vianoce sú vítanými dňami voľna, považovali za jadro týchto sviatkov, za ich hlavný zmysel. Pretože Vianoce, azda väčšmi ako ktorékoľvek iné sviatky, nám chcú pripomenúť, odkiaľ a kam ideme; kladú nám otázku, či sme neprestali byť tým, čím by sme mali byť. Vianoce nás vracajú k počiatku, aby sme znovuobjavili smer k cieľu.
Keď evanjelista Ján píše o počiatku, nemá na mysli len prvý časový moment v histórii sveta, na ktorý si beztak nik z nás nemôže pamätať. Počiatok je pre Jána – a kiež i pre nás – skôr základný kameň, na ktorom všetko stojí, ktorý drží všetko dohromady, na ktorom sa – obrazne povedané – dá stavať dom, ktorý nám poskytne bezpečné prístrešie v búrkach života. Tým, že Ján hovorí o počiatku, nás nemieni priviesť k nostalgickému spomínaniu na minulosť, ale dať nám oporu a životný program. Na tomto počiatku všetko závisí a on dáva životu zmysel. Ide totiž o počiatok týkajúci sa nie len jedného ľudského života, jedného národa či obdobia dejín. Ján verí v počiatok ako jediný bod, v ktorom sa zbiehajú všetky nitky toho, čo sa na svete deje, každá udalosť – spoločenská aj v žití jednotlivca. Verí v počiatok ako v stred a základný kameň všetkého, lebo skrze tento počiatok všetko vzniklo a mimo neho nepovstalo nič z toho, čo jestvuje. Týmto počiatkom, stredom a základným kameňom všetkého je Pán Boh. Čo znamenajú tieto, temer filozofické vyjadrenia, si priblížme na obraze srdca.
Srdce človeka začína pracovať od narodenia. A ako sú prácou srdca rozvádzané živiny až do posledných buniek tela po celé trvanie nášho života, práve tak čerpá z Pána Boha všetko svoj život. Pán Boh je počiatkom, v ktorom má všetko svoj život.
Už sme spomenuli, že Biblii nejde iba o akési nostalgické spomienky, ale o to, dať nám oporu a životný program. V čom konkrétne nám chce dať Písmo oporu, keď hovorí o Pánu Bohu ako o počiatku? – V tom, že nás uisťuje: Náš – môj, ani tvoj život nie je iba výsledkom slepej náhody; žijeme preto, lebo nás tu Pán Boh chce mať.
Avšak po takomto tvrdení sa nejeden človek pýta: Keď nie som produktom zhluku okolností, ale ma tu Pán Boh chce mať, prečo som potom chorý, nešťastný, prečo je v našom svete toľko utrpenia a neprávosti. Ak ma tu Pán Boh chce mať, ako to môže dopustiť?
Cez zvesť evanjelistu Jána nám Biblia aj v týchto znepokojujúcich otázkach dáva oporu. Keď sa pýtame, ako sa Pán Boh môže nečinne dívať na toľkú bolesť a bezprávie vo svete, je za tým naša falošná predstava Boha ako nad všetko povznesenej bytosti, ktorá žije vo svojom neprístupnom svete a ľahostajne sa prizerá, ako vie život s nami smrteľníkmi zatočiť. A tu nám evanjelium ukazuje, že biblický Boh nás na svete nielen chce mať, ale sám prijal ľudské telo, zdieľal náš údel až po utrpenie a smrť. V celom vesmíre nie je nikto – nie je jediná bytosť, ktorá by Mu bola ľahostajná. Naopak, On v Ježišovi prijal na seba ľudské telo – údel človeka, aby nám dokázal, že nič z toho, čo prežívame, Mu nie je ľahostajné, že nik z nás nie je pre neho cudzí. Preto, či prežívame šťastné, radostné alebo trpké a bolestné obdobie života, vedzme, že Pán Boh nie je nezúčastnený divák. Nie je bytosťou, ktorá sa s ľahostajne – s apatiou prizerá, ako vie život s nami smrteľníkmi zatočiť.
To, aký Pán Boh skutočne je, v akého Boha sme pozvaní veriť a nájsť v Ňom svoju oporu, vidíme v Pánovi Ježišovi Kristovi. Ako slovo, ktoré vypovieme, vyjadrí nás samých, našu vôľu, zmýšľanie i city, tak vtelené Božie Slovo – Nazaretský Ježiš, vyjadrilo, čo koná, čo k nám cíti a aké úmysly má s nami Pán Boh. – Miluje nás až po obeť nevinného života svojho Syna. On je svetlom, ktoré svieti v tme. V tme našich previnení, v tme našich bludných ciest za nápravou nášho života i sveta. Veď ak sa o zmenu seba aj nápravu sveta snažíme iba z vlastných síl, je to bludná cesta, nachádzame sa v labyrinte, z ktorého nenájdeme východ. Vedzme, že iba v Ježišovi – vtelenom Božom Slove je pravý život, jediný skutočný, nevyčerpateľný počiatok a prameň života. Ak po ňom len túžime, iba sotva môžeme tušiť, aký tento život je. Poznáme ho tak málo, ako málo pozná slepec od narodenia farby alebo ako človek hluchý od narodenia hudbu. Pán Boh v nás tvorí tento nový život, keď dôverujeme Božiemu Slovu – Ježišovi Kristovi. Preto nie len vedzme, že v Ježišovi je pravý, skutočný, naplnený život, ale tomu aj verme. Tak sa presvedčme a nanovo presviedčajme, že keď evanjelium hovorí o Bohu ako o počiatku, dáva nám oporu, má na mysli základný kameň, na ktorom sa dá budovať dom – poskytujúci nám bezpečie a ochranu v búrkach živote.
Keď Písmo spomína Pána Boha ako počiatok, chce nám dať nie len oporu, ale tiež životný program. V akom zmysle? – Ak má všetko svoj životodarný počiatok v Bohu, potom treba Bohom, životom, ktorý nám Pán Boh ukázal v Ježišovi Kristovi, všetko merať a hodnotiť. Potom tu je pravidlo či norma, ktorá platí vždy a všade. Nejde o žiadne v paragrafoch zhrnuté zákony, ale o to, že Božie Slovo má byť počuté, hľadá pri nás vieru, ktorá sa Mu otvára a poslušne Mu dôveruje. Povedané „z mosta do prosta“: Ježiš Kristus – vtelené Božie Slovo nás oslovuje a hľadá našom žití odozvu. Akú?
Ak Pán Boh nezostal ľahostajným divákom – nedíva sa na nás zhora, zdiaľky, potom ani my tvárou v tvár biedam a bolestiam našich blížnych a sveta nemáme zostávať iba divákmi.
Keď Pánu Bohu nie je nič ľudské cudzie, aj nás volá k aktívnej láske k blížnym a solidárnosti so všetkými Božími stvoreniami.
Ak sa Pán Boh priznáva k poníženým, i nás volá k vzájomnému odpúšťaniu si a k pozdvihnutiu tých, ktorí v živote padli.
Keď sa Pán Boh pre nás obetuje a tým tvorí nový život, aj nám ukazuje, koľko nového Božieho života prináša to, keď sme ochotní obetovať sa pre iných.
Vianoce teda nie sú iba vítanými dňami voľna, ich zmysel sa nenapĺňa len v krásnych a milých stretnutiach s našimi blízkymi. Vianoce nám chcú pripomenúť, odkiaľ a kam ideme; položiť nám otázku, či sme neprestali byť tým, čím by sme mali byť. Vianoce nás vracajú k počiatku, aby sme poznove objavili smer k cieľu.
Keď máme vysloviť nejaký vianočný vinš, potom si všetci prajme veľa odvážnych – dobrých krokov na ceste viery k Božiemu cieľu. – Krokov v šľapajách Toho, sa pre nás narodil, za naše hriechy obetoval, ktorý nám ponúka oporou i program pre náš život. Amen.
Literatúra:
Jan Milič Lochman: O smyslu křesťanských svátků (vyd. Vyšehrad, Praha 1997);
Kázeň Pavla Pokorného (in: Protestant – nezávislý ev. měsíčník; říjen 1990);
Werner de Boor: Evangelium podle Jana, 1. díl (vyd. Křesťanské sbory v ČSSR 1984).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
