Štedrý večer, Evanjelium podľa Matúša 20, 1 – 16
Milí bratia a milé sestry, drahí naši hostia!
V preplnenom kostole vystúpil farár na kazateľňu. Pomodlil sa, otvoril Bibliu a začal štedrovečernú kázeň. Už po úvodných vetách v chráme zašumelo. S pribúdajúcim časom sa šum stupňoval a prerástol do otvoreného pohoršenia.
"Veď – veď to isté hovoril, aj keď som tu bol naposledy", ozval sa muž, ktorý navštevoval Služby Božie len na Štedrý večer.
"Veru – presne to isté kázal aj vlani“, pobúrene prikyvovali ďalší. Farár spozorujúc, čo si ľudia povrávajú, povedal: "Máte pravdu – nemám nijakú inú zvesť ako vlani. No premýšľajme spolu, či sa v našom vzťahu k Pánu Bohu a k sebe navzájom zmenilo čosi k lepšiemu?" Nezmenilo! – Preto nemám žiadnu inú zvesť."
Všetci razom stíchli. Tí, ktorí chodili do kostola iba raz do roka, ale aj tí, ktorí v ňom sedávali každučkú nedeľu. A onen farár kázal. Kázal o tom, že je zle, keď sa naše životy – kazateľa i poslucháčov – ak sa naše vzťahy k Pánu Bohu i k blížnym nemenia k lepšiemu. A najmä zvestoval dávne posolstvo Vianoc: radostnú zvesť, že navzdory našej zatvrdilosti sa nezmenil Boží vzťah k nám, že Pán Boh nás má rád takých akí sme: s naším tvrdým srdcom, i s našou samospravodlivosťou, ale nechce, aby sme takí zostali.
O tom hovorí tiež prečítaný kázňový text.
Kto si ho pozorne všimne možno si povie: "To predsa vôbec nesúvisí s Vianocami." Naozaj? Pri sústredenom čítaní a počúvaní zistíme, ide o nanajvýš vianočné, priam štedrovečerné podobenstvo. V slovenských prekladoch Biblie má nadpis: Robotníci na vinici. Avšak názov, ktorý lepšie vystihuje, o čom tento príbeh hovorí, je: Podobenstvo o dobrotivom Pánovi. To sa na Vianoce stalo skutočnosťou.
Zhora – zo slávy nebies k nám prišiel dobrotivý Pán (por. verš 15b). Návštevy zhora – z najvyšších miest nemáme príliš v láske. Trochu sa ich obávame. Bojíme sa, že tí, ktorí prídu, si budú počínať ako tvrdí kontrolóri nášho života a dajú nám pocítiť, akú moc majú nad nami. Keď k nám však prichádza Pán Boh z výsosti – deje sa to až s neočakávanou láskou.
Tak je to aj v našom podobenstve. Hospodár – predstavujúci Pána Boha je dobrotivý ku všetkým. O všetkých stojí – pre každého má prácu, aj spravodlivú odmenu.
Väčšina tých, ktorí sa s Ním stretli v podobenstve to spoznala. No zdá sa, že to nepoznávajú mnohí, ktorí prídu do kostola iba raz – dva krát v roku. Sťa by nevnímali, že Pán Ježiš Kristus aj o nich stojí, aj pre nich prišiel, aj pre nich má prácu i odmenu.
Istý film zachytáva prostredie detského mestečka. – Komunity, kde žilo niekoľko manželských dvojíc a každá z nich okrem vlastných detí, vychovávala aj deti adoptované. Jeden taký osvojený chlapec raz ušiel. Jeho rodičia ho celučký deň hľadali. Napokon ho adoptívny otec objavil neskoro večer ukrytého v korune stromu. "Prečo si to urobil?", spýtal sa otec chlapca. "Chcel som len vedieť, či by som niekomu chýbal", odpovedal osvojený syn.
Vianoce sú svedectvom o tom, že Pánu Bohu chýbame, že nás čaká, hľadá nás. Chýbame Mu nielen v nebi – ale už tu na zemi. Tu vychádza za nami, hľadá nás – dáva nám svoju lásku, dáva nám prácu – pripravuje nám odmenu. Lebo všetci sme Mu rovnako vzácni. Možno vám, milí bratia, milé sestry, ktorí sem prichádzate zriedka, to už dlho nik nepovedal, možno máte pocit, že i tak nikomu nechýbate, no nie je tak. Chýbate Pánu Bohu i mnohým z nás.
Prepáčte, ak to, že nám chýbate, nezaznieva v cirkvi zreteľnejšie, alebo zaznieva iba ako výčitka a nie predovšetkým ako pozvanie. Ak hovorím: chýbate, prosím, počujte to najmä ako pozvanie. Skúste žiť s nami, ktorým chýbate, pravidelne sa zúčastňovať života cirkevného zboru, prichádzať na Služby Božie, na biblické hodiny, do spevokolu, mladší na stretnutie mládeže, dorastu či do besídky. Skúste spoznať nás, ktorí o vás stojíme.
Bolo by krátkozraké vidieť veci čiernobielo, sťa by tí „pravidelní“ boli v poriadku a tí „občasní“ nie. Nie je to tak, ba je možné, že niekto z „pravidelných“ pozrie na „občasných“ aj krivo a z pohľadu mu vyčítate: "Kde si bol/bola doteraz?" To nie je dobrá cesta. Nie je najpodstatnejšie, kto kedy prišiel, jako dlho patríme Ježišovi, odkedy sme v Pánovej službe; podstatné je či a ako prijímame Božie pozvanie. A to dnes znie nám, všetkým rovnako.
Neraz krivo pozeráme jedni na druhých práve preto, že jedni sú sklamaní, keď všetka práca i ťarcha zodpovednosti ležia na ich pleciach – a tí ďalší, sťa by sa len „viezli“ a zostávali voči hlasu dobrotivého Pána hluchí.
Pán Boh vidí všetku obetavosť, prácu, námahu, čas vás, ktorí sa staráte o náš zbor po akejkoľvek stránke. Patrí vám za to vďaka. Veď robiť niečo s láskou pre iných, to sa dnes „nenosí“. Nebolo by však múdre zakladať si na tom. Veď Pán Boh nemeria podľa odpracovaných zásluh, ale podľa svojej lásky. Nerobí to tak, že by dal zo svojej lásky niekomu iba trošku. Každý z nás bez rozdielu potrebuje Božie odpustenie, radosť, pokoj, spasenie. A to prišlo v narodenom Ježišovi pre všetkých. Prišlo ako nezaslúžený dar, aby z nás hriešnych ľudí vytvorilo milované a omilostené Božie deti. – Aby z nás, ktorí sme takí rozdielni a sociologicky videné sa pre mnohú rozmanitosť spolu až nehodíme, vytvorilo vzácny Boží ľud – cirkev, ľudí ktorí ponesú Božie pozvanie a Ježišovu lásku ďalším.
Toto je to stará zvesť, posolstvo dávnych vianočných sviatkov pre mňa i pre teba. Blahoslavený, kto sa na ňom nepohorší.
Amen.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
