V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

4. adventná nedeľa, Filipským 4, 4 – 7

Radujte sa v Pánovi vždy! Opakujem: radujte sa! Vaša dobrotivosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán blízko! O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých svojich modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.
(Filipským 4, 4 – 7)

V náboženstve existuje jedno nebezpečenstvo, ktoré sa neraz stáva skutočnosťou, že sa totiž zabudne na to, čo je najdôležitejšie, centrálne, že sa okrajovým, periférnym veciam začína pripisovať vysoká dôležitosť a že človek k nim začína pristupovať ani čo by mali to najcentrálnejšie postavenie. Takto si človek vytvára o sebe predstavu, že jeho náboženský život je na vysokej úrovni, keďže v spomenutých okrajových, málo dôležitých veciach vykazuje intenzívnu činnosť. Táto predstava je úplne nesprávna a prevrátená. Jej nebezpečenstvo spočíva v tom, že človeka uspáva do falošnej sebaspokojnosti.
I keby takí ľudia prejavovali svoju domnelú zbožnosť s neviem akou horlivosťou, vždy by to bolo svedectvom toho, že nepochopili, o čo v náboženstve v skutočnosti ide. Keď to vidí niekto, komu je jasné, o čo v náboženstve naozaj ide, niekto, kto vie, čo je v náboženstve skutočne podstatné, pokladá si za povinnosť upozorniť ľudí na ich nesprávne hodnotenie a previesť ich z okraja do stredobodu, z periférie do centra.
V 23. kapitole Evanjelia podľa Matúša uvádza Pán Ježiš niekoľko kritických výhrad na adresu farizejov. Medzi nimi je jedna, ktorá presne vystihuje vec, o ktorej hovoríme. Poukazuje na to, že pri odovzdávaní desiatkov sú farizeji úzkostlivo presní, že odovzdávajú desiatky ešte aj z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbávajú, čo je závažnejšie v zákone, totiž spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Hovorí obrazne, že si dávajú pozor, aby neprehltli s vodou komára, ale bez všetkého prehltnú ťavu. Pán Ježiš síce ich precíznosť pri odovzdávaní desiatkov neodsúdil, ale vadilo mu, že kvôli tomu zabúdajú na veci, ktoré sú podľa Božieho zákona, podľa Božej vôle omnoho závažnejšie.
Na toto nesprávne rozdelenie pozornosti v náboženskom živote upozorňoval vo svojich listoch aj apoštol Pavel. Videl napríklad, akú veľkú pozornosť venovali kresťania v galatských cirkevných zboroch diskusiám o obriezke, o sviatkoch a napísal im, že ani na obriezke ani na neobriezke nezáleží, ale veľmi, rozhodujúcim spôsobom, záleží na tom, aby sa človek stával novou bytosťou, novým stvorením, aby skutočne dôveroval Pánu Bohu a aby svoju dôveru a vieru dokazoval láskou k druhým ľuďom.
Keď sa dopočul, akú dôležitosť pripisujú v Ríme diskusiám o dovolených a nedovolených pokrmoch, napísal im známe a veľmi dôležité slová: Kráľovstvo Božie nie je jedenie a pitie, ale spravodlivosť a pokoj a radosť v Duchu Svätom. To znamená, že nie na nábožensky chápanej otázke, ktoré jedlá sú dovolené a ktoré nie, sa rozhodne účasť človeka na kráľovstve Božom, ale na tom, či človek dovolí, aby jeho srdce a jeho praktický život bol naplnený spravodlivosťou a pokojom a radosťou v Duchu Svätom.
V podobnom nebezpečenstve, že okrajovým veciam budeme pripisovať centrálnu dôležitosť a na tie centrálne veci zabudneme, v podobnom nebezpečenstve sa neraz nachádzame aj my. Treba nám o tomto nebezpečenstve vedieť, pozrieť sa dôkladne na seba, kde a kedy sme sa už – možno neuvedomene – dopustili podobnej chyby, a treba sa nám usilovať, aby sa naše myslenie a náš život v náboženskej oblasti pohyboval čím viac po tých ústredných, centrálnych záležitostiach. Vedieť rozlišovať medzi tým, čo je ústredné, centrálne, a čo je okrajové, periférne – to je prejav kresťanskej zrelosti, a k tej sa treba krok za krokom dopracúvať. V liste Filipským, z ktorého je aj dnešný prečítaný text, píše apoštol v prvej kapitole pozoruhodné slová, že sa totiž modlí za kresťanov vo Filipách, aby boli schopní rozoznávať, čo je hlavné. Aj my by sme sa mali o to modliť a o to usilovať.
Určite nám je jasné, že to, o čom sa hovorí v dnešnom prečítanom biblickom texte – radosť, dobrotivosť, pokoj – že to patrí medzi centrálne body kresťanského života. Takže máme hneď príležitosť položiť si otázku, ako je to s nami v týchto centrálnych záležitostiach kresťanskej existencie, ako aj ďalšiu otázku, či môžeme robiť niečo v záujme toho, aby sa naša radosť, dobrotivosť, pokoj rozšírili a upevnili. Na prvý pohľad sa zdá, že v týchto veciach vlastne nemôžeme nič urobiť, veď radosť a pokoj človek buď má alebo nemá. Je vôbec možné prikázať niekomu: Raduj sa? Pri hľadaní odpovede na túto otázku je rozhodujúce, od čoho je tá radosť závislá, od čoho je ten pokoj závislý, od čoho je závislá dobrotivosť, o ktorej tu apoštol tiež hovorí.
Je jeden typ radosti – veľmi rozšírený – pri ktorom je radosť závislá od vonkajších okolností. Ak sú vonkajšie okolnosti priaznivé, príjemné, spôsobujú nám radosť, lenže tú netreba v takom prípade ani prikazovať, tá sa dostaví sama. Na druhej strane, ak sú vonkajšie okolnosti nepriaznivé, ťažké, vzniká v človeku smútok – ten tiež prichádza sám od seba – a pri tomto type smútku by sme darmo niekomu prikazovali: Raduj sa; taký človek by si kládol otázku, či sme celkom normálni.
Keď apoštol svojim kresťanom vo Filipách napísal: „Radujte sa v Pánu vždycky, opakujem radujte sa“, mal na mysli radosť celkom iného typu. Ide o radosť stabilnú, ktorá je nezávislá od vonkajších okolností, čo jasne vidíme aj z toho, že tento list napísal apoštol z väzenia, a podľa toho, čo píše v prvej kapitole, čakal na proces, ktorý sa mohol skončiť aj rozsudkom smrti. Za týchto ťažkých vonkajších okolností píše list, ktorý je preniknutý Božím pokojom, list, v ktorom napomína k radosti a z ktorého cítiť radosť.
Keď Pán Ježiš ponúkol svoj pokoj, zdôraznil, že ponúka nie taký pokoj, aký dáva svet, ale svoj pokoj, celkom iný pokoj, a v našom texte je vyjadrené celkom jasne, že aj tá radosť, o ktorej hovorí apoštol, má svoj pôvod v Pánu Ježišovi, a aj ten pokoj, o ktorom hovorí, má svoj pôvod v Pánu Ježišovi. Naznačujú to aj slová, ktoré hovoria o tom, že Pán je blízko.
Tie slová „Pán blízko“ majú aspoň dva významy, ktoré sa navzájom doplňujú, obohacujú. Tie slová znamenajú: Pánov príchod je blízko, naše stretnutie s Pánom je blízko. Život beží, svet beží v čase, neprestajne sa mení, ale uprostred týchto neprestajných zmien existuje jeden stabilný bod, pevná pravda, ktorá sa nepohne, nezmení, neotrasie, a to je naše budúce stretnutie s Pánom, stretnutie, ku ktorému sa neprestajne približujeme, stretnutie, ktorému sa nikto nevyhne. Mať takýto pevný bod, takéto pevné očakávanie a môcť s ním za všetkých okolností počítať, to je východisko a základňa tichej, stálej, stabilnej radosti.
Ten druhý význam slov „Pán blízko“ je toto: Ježiš Kristus je blízko teba, nikdy nie si sám, i keby ťa všetci opustili, on je stále pri tebe, v tvojej blízkosti. Ak človek túto stálu blízkosť Pána Ježiša Krista prežíva, ak ju stále cíti, vyvoláva to v ňom tú istú radosť a ten istý pokoj, o ktorom hovoril Pán Ježiš, o ktorom hovorí tu jeho apoštol. Sú osobitné príležitosti v cirkevnom roku, pri ktorých nám zvlášť silno zaznieva posolstvo o Pánovej blízkosti pri nás. Končiaci sa advent a hlavne Vianoce, ktoré sú tesne predo dvermi, nás ubezpečujú: Pán je stále blízko teba; ale od teba sa žiada, aby si citlivo vnímal jeho prítomnosť.
Takže keď Pavel tu hovorí „Radujte sa“, nechce, aby si jeho kresťania nejakými psychologickými metódami alebo opojnými, omamnými prostriedkami vyvolávali v sebe radostnú, euforickú náladu a pokoj, ale poukazuje na jedinú autentickú, opravdivú cestu, ktorá vedie k radosti a k pokoju, a tou je tá veľká skutočnosť neopísateľnej ceny „Pán blízko“. Je to vlastne to isté upozornenie a ubezpečenie, aké vyjadril sám Pán Ježiš slovami: „Ja som tá cesta i pravda i život“. Takáto pevná, stabilná radosť, takýto pevný, stabilný pokoj – to je veľká ponuka i pre nás.
Z týchto základných vecí vyplývajú potom aj tie ďalšie, ktoré spomína apoštol v našom texte: nebyť utrápený a byť dobrotivý. Myslieť na budúcnosť, aj na budúcnosť na tejto zemi, to je potrebné, a každý to prakticky aj robí. Ale aj tá starostlivosť o budúcnosť môže sa diať rozličným spôsobom, a to buď s pokojom alebo s neprestajnou utrápenosťou. V tom je ohromný rozdiel. Kto má istotu: Otec nebeský vie o mne, nikdy na mňa nezabudne, nikto a nič ma nemôže vytrhnúť z jeho rúk, kto má istotu: Pán blízko, ten si dokáže zachovať pokoj aj pri pohľade do budúcnosti.
Tým nechce byť povedané, že by nás nemohlo stihnúť nič nepríjemné alebo aj veľmi ťažké, ale tým je povedané, že Pán Boh sa nás nevzdáva ani keď sa nachádzame v tých najťažších okolnostiach. Mnohí kráčali s touto dôverou pokojne a vyrovnane, a to aj vtedy, keď museli za dlhý čas niesť ťažký kríž. Tento spôsob pokojného zvládnutia budúcnosti ako jeden z prejavov pokoja a radosti je aj našou veľkou možnosťou.
Aj tá dobrotivosť, ktorú tu apoštol spomína, je dôležitým praktickým prejavom zásadnej radosti a pokoja, ktorý môže a má kresťan nosiť vo svojom srdci. Ako sa možno dopracovať k tejto požadovanej dobrotivosti? Určite nie moralistickým spôsobom, že by sme si povedali: Odo mňa sa žiada, aby som bol dobrý voči druhým, tak sa k tomu donútim. Takáto takzvaná dobrotivosť by bola umelá, kŕčovitá, odporná, a i tak by veľmi dlho nevydržala. Cesta k dobrotivosti, ktorú tu apoštol spomína, je celkom iná: Koho pokoj Boží a radosť z Ježiša Krista urobí skutočne šťastným, ten bude cítiť spontánnu potrebu robiť šťastnými aj druhých, ten bude v druhých vidieť svojich bratov a sestry, Božie deti a bude sa k nim správať s dobrotivosťou. Bude to dobrotivosť taká samozrejmá, že mu ani nenapadne, aby na ňu osobitne upozorňoval, tá bude pre neho čírou samozrejmosťou. Ak to nie je tak, je niečo v neporiadku. Ale my všetci máme tú veľkú možnosť byť dobrí voči druhým a nepokladať to pritom za niečo osobitné, ale za niečo, čo je pre nás samozrejmé.
Sú to veľké, centrálne záležitosti kresťanského života, o ktorých hovorí apoštol v prečítanom texte. Tieto myšlienky sa nám ponúkajú, aby sme sa nimi zaoberali, o nich uvažovali, a aby sa niečo z nich, čím viac z nich, uskutočnilo aj v našom živote. Boli by to dôležité kroky na ceste ku kresťanskej zrelosti.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.