Štedrý večer, Druhý list Korintským 5, 17
Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové.
(Druhý list Korintským 5, 17)
Sme radi a vďační, že máme tieto sviatky. Ich atmosféra je celkom jedinečná. Dáme za pravdu Vajanského slovám v básni „Milým Vianociam“: „A vždy ste svieže, vždy ste nové / i staré srdce tíško mladne, / veď rozpomienka mocne zove / až v detstva nášho chvíle ladné. // Tak mnohé v svete zunuje sa, / ľud novoty len búrno žiada: / vám v ústrety však ticho plesá / a staré zvyky srdcom hľadá.“ Na Vianoce sa stretávajú ľudia, ktorí sa dlho nevideli a cítia sa dobre. Nejeden človek je cez Vianoce láskavejší, jemnejší, nežnejší. Darčeky, pri ktorých cítiť, že sú prejavom lásky, spôsobujú potešenie. Detské očakávanie a detské úsmevy prezrádzajú niečo z tajomstva čistej radosti. Vianočné piesne a koledy vyvolávajú sviatočné ovzdušie – ovzdušie známe a predsa vždy nové. Sme radi, že táto sviatočná nálada sa prediera na povrch i napriek rozličným deformáciám a komercionalizovaniu Vianoc. Uvedomujeme si zároveň, že mnohí ľudia sú menej šťastí, ako sme my, sú ponorení do smútku, trápenia a utrpenia. Myslime na nich vo svojich modlitbách, aby aj oni prežili niečo z kúzla Vianoc. Aj v tejto chvíli si všetci navzájom prajeme pekné, šťastné, pokojné Vianoce.
To kúzlo Vianoc musí mať zrejme hlbší pôvod ako vianočné stretnutia, zvyky, piesne, darčeky, stromček. Najhlbším pôvodom a dôvodom vianočnej atmosféry je betlehemské dieťa. Pripomínajú nám to rozličné stvárnenia betlehemov, kde v jasličkách leží malé dieťatko. Obdivujeme tieto výtvory. Ale naše oči nesmú zastať pri nich. Ony upozorňujú na jedinečnú udalosť, ktorá je centrálnym obsahom Vianoc. Z večnosti prišiel a ako dieťa sa narodil Boží Syn Ježiš Kristus. Prišiel tichým, nenápadným spôsobom, ale to, čo vykonal, nadobudlo rozhodujúci význam pre jednotlivcov a pre dejiny sveta. Vianočné sviatky nás pozývajú, aby sme si uvedomili a sprítomnili čím viac z jeho posolstva a diela.
Treba sa obávať, že je mnoho ľudí, ktorí síce žijú vo vianočnej atmosfére, ale túto súvislosť si neuvedomujú alebo ju vôbec nepoznajú. To je nebezpečné. Lebo čím menej sa bude myslieť na to, čo je podstatou Vianoc, teda na to, že sa v Betleheme narodil a v našom svete pôsobil Boží Syn, Ježiš Kristus, tým viac hrozí Vianociam, že sa budú stávať plytkými, bezobsažnými, a že sa postupne premenia na niečo, čo s opravdivými Vianocami nebude mať už nič spoločné.
Na toto nebezpečenstvo môžeme upozorniť Krylovovou bájkou o svini pod dubom. Sviňa sa pod dobom dosýta najedla žaluďov, potom si ľahla spať. Keď sa prebudila, začala ryť zem okolo duba a podrývať jeho korene. Havran jej hovorí, že to škodí dubu, že môže celkom vyschnúť. Sviňa mu arogantne odvetí, že jej je osud duba celkom ľahostajný a že to jediné, čo ju zaujíma je, aby mala dosť žaluďov. To dožralo už aj dub, a ten jej hovorí: Sviňa, ty si ale sprostá. Keby si aspoň raz zdvihla ten svoj rypák, uvidela by si, že tie žalude rastú na mne, a ak nebude dub, nebudú žalude. Toto podobenstvo má mnoho aplikácií. My ho v tejto chvíli vzťahujeme na Krista a Vianoce. Ak nebude Kristus, ak sa na Krista celkom zabudne, nebudú Vianoce. A ak by Vianoce predsa zostali, bolo by to iba meno a prázdna škrupina. Ak chceme mať a pre potomstvo zachovať skutočné Vianoce, musíme sa riadiť heslom: „Späť ku Kristovi“.
„Späť ku Kristovi“ – to by malo byť heslo týchto našich Vianoc. On sa preto narodil a preto prišiel na svet, aby z človeka urobil novú bytosť. Prečítané slová z Druhého listu Korintským to vyjadrujú stručne a obsažne: „Ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie.“
„Nové stvorenie“ – to je silný výraz. Vyjadruje kritický pohľad na človeka, s ktorým sa stretával Ježiš Kristus vo svojej dobe, s ktorým sa stretáva i dnes. Kde sa hovorí o novom stvorení, tam sa predpokladá, že to, čo bolo predtým, nie je v poriadku. Môžeme prijať takéto hodnotenie sveta, takéto hodnotenie seba? alebo sa ním máme cítiť dotknutí a urazení? Nikto nemôže poprieť, že náš svet nevyzerá tak, ako by mal vyzerať. Platí to nielen v globálnom zmysle, ale aj o každom jednotlivom človeku. Človek nevyzerá tak, ako by mal vyzerať. Svet potrebuje, aby sa stal novým svetom. Človek potrebuje, aby sa stal novou bytosťou, novým stvorením.
Je možné, že cez Vianoce sme prístupnejší tomuto poznaniu. Lebo k vianočnému myšlienkovému a citovému rozpoloženiu patrí, že sa hlbšie zamýšľame sami nad sebou. Viac ako inokedy si uvedomujeme, že to, čo sme a akí sme teraz, nie je to, čo by sme mali a chceli byť. Niekedy je to nejasné tušenie, inokedy je to jasnejšie poznanie. Vo vianočnej atmosfére sa objavuje v človeku túžba, aby sa čím viac priblížil k tomu, čo by sa dalo nazvať skutočným, opravdivým, autentickým bytím, životom. Lebo mnoho z nášho skrytého a zjavného nepokoja pochádza zo skutočnosti, že sme ďaleko od toho, čo by sme mali naozaj byť.
Zmyslom poslania a celého diela toho betlehemského dieťaťa nie je nič menšie ako to, aby nás priviedol k novému bytiu, aby z nás urobil nové stvorenie. A aj zmysel Vianoc s celou tou atmosférou, ktorá robí naše srdcia otvorenejšie a prístupnejšie, je v tom, aby sme s pomocou toho betlehemského dieťaťa urobili niekoľko ďalších krokov smerom k novému stvoreniu. Nejde pritom azda len o duchovné, myšlienkové veci, ale ide o veľmi praktické, každodenné záležitosti. Ak naše svätenie Vianoc nemá ostať na povrchu, je potrebné dať sa betlehemskému dieťaťu takto viesť.
Na tejto ceste k novému stvoreniu nám pomôže, ak porovnáme to, čo by sme mohli nazvať starým bytím, starým životom, s tým novým stvorením. Od nášho strachu, skrytého a zjavného, nás chce to betlehemské dieťa viesť k istote, že Pán Boh, náš nebeský Otec, nás miluje, že nás miluje absolútnou láskou. Dokladom toho je práve to, že nám poslal svojho Syna. Miluje nás vtedy, keď prežívame pekné, slnečné dni, miluje nás vtedy, keď prídu chmáry do nášho života. Istota o tejto láske je krásne vyjadrená napríklad v slovách 23. žalmu: „Keby som kráčal hoci temným údolím smrti, nebojím sa zlého, lebo ty si so mnou.“ Ten človek, ktorý napísal tieto slová – niekedy pred 2500 rokmi – bol blízko toho vysokého životného štandardu, ktorý je v našom texte označený ako „nové stvorenie“.
Od nášho nepokoja, vnútornej rozorvanosti chce nás betlehemské dieťa previesť k vnútornému pokoju, stabilite. Krásne a pôsobivo znejú jeho slová: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám srdce nermúti a nestrachuje.“
Od nášho sebectva a egocentrizmu chce nás viesť k tomu, aby sme rešpektovali ľudskú dôstojnosť druhých ľudí, aby sme v nich videli Božie deti, a to so všetkými praktickými dôsledkami. Ježiš Kristus zdôraznil prikázanie Božieho zákona: „Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého.“ Vyjadril to aj inými slovami: „Čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy.“
To sa má prejaviť predovšetkým v rodinách. Tam, kde vstúpi Ježiš Kristus, tam má načisto prestať boj o nadvládu, klamanie, podvádzanie, ponižovanie a namiesto toho má zavládnuť pokoj, láska, pravda. Pre všetkých, ale predovšetkým pre deti je takéto rodinné ovzdušie nevyhnutným predpokladom zdravého duševného a duchovného vývoja.
Človek, ktorý je novým stvorením, bude vedieť nájsť správny vzťah medzi pominuteľnými, hmotnými a medzi duchovnými hodnotami. K životu potrebujeme aj tie pominuteľné, hmotné veci, peniaze a všetko, čo je z nich odvodené. Ale beda človeku, ktorý tieto veci povýši na najvyššiu, nekonečne vytúženú hodnotu života. Toto nebezpečenstvo je dnes veľmi akútne. Analytici hovoria, že ono je hlbokou príčinou súčasnej finančnej krízy. Kto povýši hmotné veci na najvyššiu hodnotu svojho života, ten po nich tak túži, že je ochotný žiť nad svoje pomery, že žije aj na dlh. Keď sa tento trend stane masovým javom, kríza je na svete. Finančné injekcie závratných výšok pre krachujúce podniky a banky – to je prvá pomoc, symptomatická liečba, ale nie principiálne riešenie. Skutočné riešenie je v inom: Objaviť, že rozhodujúcu cenu pre ľudský život majú duchovné hodnoty a tak veľmi sa do nich zamilovať, že nám nepadne ťažko naučiť sa skromnejšie žiť a nepodliehať reklame, ktorá nás zotročuje, ktorá chce dosiahnuť, aby sme kupovali čím viac, aby sme kupovali aj to, čo nepotrebujeme, aby sme kupovali iba samé značkové veci.
Že duchovným hodnotám treba dať prednosť pred hmotnými – to nás pred dvoma tisícročiami naučil Ježiš Kristus, keď povedal: „Nie samým chlebom bude žiť človek, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. Keby sme sa ako ľudstvo boli túto lekciu naučili, mohli sme byť ušetrení mnohých problémov, kríz a sklamaní. A aj dnes sú tieto jeho slová podstatným, dlhodobým riešením. Riešením pre svetovú spoločnosť môžu byť len vtedy, ak sa stanú masovým javom. My môžeme k tomu prispieť aspoň trochu.
Charakteristických znakov nového stvorenia, nového bytia je viac. Pozorný čitateľ evanjelií a ostatných častí Biblie ich ľahko objaví. Stať sa novým stvorením – to je cieľom človeka a to sa má stať pre každého z nás prijatým, osvojeným cieľom.
Venovať pozornosť treba aj tej prvej časti vety: „Ak je niekto v Kristovi“. Biblický výraz „byť v Kristovi“ znamená žiť v tesnom spoločenstve s Kristom. Ak sa chceme dopracovať k novému stvoreniu, tak cesta k tomu vedie len cez tesné spoločenstvo s Kristom. Čo znamená spoločenstvo s Kristom? Obrazne to vyjadril sám Pán Ježiš, keď povedal: „Ja som vínny kmeň a vy ste ratolesti.“ Ratolesť je s vínnym kmeňom spojená organicky.
Ale čo to znamená prakticky? Stáť neprestajne pod tvorivým vplyvom čistej osobnosti Ježiša Krista, a to prostredníctvom intenzívneho čítania a štúdia evanjelií. Do Ježišových podobenstiev a rozhovorov dosadzovať seba. Cítiť jeho slová ako slová adresované osobne nám, mne, tebe. Hľadať kontakt s Ježišom v modlitbe. Prežívať účasť na Večeri Pánovej ako na vrcholnej príležitosti spoločenstva s Kristom. Tešiť sa na stretnutie s ním vo večnosti ako na najvyšší cieľ svojho života. Toto by mali byť naše najvyššie hodnoty, pomocou ktorých by sme sa naučili, ako sa máme múdro a striezlivo správať voči pominuteľným hodnotám. Tak by náš život získal jednotnú, smerom do budúcnosti kráčajúcu koncepciu.
Možno namietnuť, že v dnešnom realistickom svete sú toto všetko príliš vzdialené, nepraktické veci. V skutočnosti sú to veľmi praktické veci, lebo veľmi k lepšiemu môžu zmeniť našu každodennú prax. Ale každý sa musí rozhodnúť. Buď odmietnuť túto jedinečnú ponuku alebo ju prijať. Kto ju odmietne, pre toho prejdú vianočné sviatky bez pozoruhodnejšieho účinku a stopy. Kto ponuku prijme, dáva sa na cestu veľkých duchovných objavov. Stopy takto prežitých Vianoc zostanú natrvalo a v ich dôsledku sa vysoko zdvihne duchovný štandard príslušného človeka. Kiežby bolo čím viac tých, ktorým sa cez tieto sviatky v tomto zmysle otvoria oči.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
