1. slávnosť vianočná, Matúš 4, 12 - 16
Keď Ježiš počul, že Jána uväznili, odišiel do Galiley. Opustil Nazaret a prešiel bývať do Kafarnaumu, prímorského mesta v krajoch zebulonských a neftalimských, aby sa naplnilo slovo proroka Izaiáša: Kraj zebulonský a neftalimský na ceste k moru, za Jordánom, pohanská Galilea, ľud, ktorý sedel vo tme, uzrel veľké svetlo, a tým, čo sedeli v krajine a v tôni smrti, vyšlo svetlo. (Matúš 4, 12 - 16)
V tomto odseku je stručná správa o tom, že sa Ježiš presťahoval z jedného mesta do druhého. To samo osebe nie je zvláštna udalosť. Ale autor prvého evanjelia ju spája s náboženským komentárom, a ten je dôležitý. Obsah tohto komentára sa dá stručne vyjadriť takto: Tým, že do Kafarnaumu prišiel Ježiš, prišlo tam svetlo. „Ľud, ktorý sedel vo tme, uzrel veľké svetlo.“ Táto veta platí nielen o Kafarnaume, ale má všeobecnú platnosť. Kdekoľvek príde Ježiš, tam prichádza svetlo. Pretože Vianoce sú sviatky Kristovho vstupu do sveta, je v ich symbolike tak mnoho svetla. Vianočné svetlá, s ktorými sa stretáme na každom kroku, by sme mali chápať nie iba ako sviatočnú dekoráciu, ale ako symbol Kristovho vstupu do sveta, symbol, ktorý vyjadruje, čo sa s Kristovým príchodom na svet vlastne stalo: S jeho príchodom prichádza na svet svetlo.
Prečítaný text hovorí aj o tmavom pozadí, na ktorom sa to svetlo objavuje: Spomína ľudí, ktorí žili v tme, v tieni smrti. Svetlo prichádza do tejto tmy. V našom biblickom texte je silno vyjadrený kontrast medzi tmou a medzi svetlom, ktoré do tejto tmy vstupuje. Aj vo vianočnom príbehu je tento kontrast vyjadrený veľmi silno: Pastierom, ktorí sa nachádzali v nočnej tme, sa naraz ukázalo veľké svetlo z neba.
Čo je v skutočnosti tá tma a čo je v skutočnosti to svetlo? Tejto otázke by sme v dnešnej kázni chceli venovať pozornosť. V akej tme sa teda nachádza ľudstvo, v akej tme sa nachádzame my? A čo je to svetlo, ktoré do tejto tmy prináša Ježiš? Najprv treba povedať, že až svetlo, ktoré prináša Ježiš, nám umožňuje spoznať tmu, v ktorej sa nachádzame. Človek si zvykne na všeličo a začne považovať za normálne aj to, čo je nenormálne. Kto dlho žije v duchovnej tme, tomu sa nakoniec aj tá duchovná tma bude zdať normálnou vecou. Mnohí ľudia žijú naozaj tak, že si svoju duchovnú tmu ani neuvedomujú. Aj my, ktorí sa považujeme za veriacich ľudí, musíme predpokladať, že aj v nás je mnoho duchovnej tmy, ktorú si zatiaľ ako tmu ani neuvedomujeme. Človek síce môže mať tušenie, ľudstvo môže mať a naozaj má tušenie, že niečo v tomto svete nie je v poriadku, ale sme veľmi ďaleko od toho, aby sme poznali celý rozsah a veľkú tragédiu duchovnej tmy, v ktorej sa nachádzame.
Až keď prichádza Kristus so svojím svetlom, začíname si s hrôzou uvedomovať, aká veľká je naša duchovná tma. Toto je teda prvá odpoveď na otázku, čo je tma a čo je svetlo. Prvý charakteristický znak našej tmy je, že si ju ako tmu ani neuvedomujeme. Prvý charakteristický znak svetla, ktoré prináša Ježiš Kristus, je, že nás núti uvedomiť si tmu, v ktorej žijeme.
Ďalších znakov tmy a svetla je mnoho. Uvedieme aspoň niektoré. Duchovná tma je viera v nadradenú silu zla, fascinovanosť zlom. Vo svete je naozaj veľmi mnoho zla, mnoho zla okolo nás, mnoho zla v nás samých. Každý deň sa do nášho zorného poľa dostávajú nové a nové prejavy zla. Časť z toho nás priamo zasahuje, časť pozorujeme ako diváci. Aj my sami vkladáme svoj podiel zla do sveta. Keďže sme takto každý deň bombardovaní novými a novými prejavmi zla, je pochopiteľné, že sa nás zmocňuje dojem, že zlo má veľkú moc a že je všadeprítomné, Zmocňuje sa nás strach, že nakoniec hádam to zlo zvíťazí nad dobrom. Viera vo veľkú silu zla a očakávanie konečného víťazstva zla sa nachádza dnes v srdciach mnohých ľudí. Byť takto fascinovaný silou zla znamená žiť v hroznej duchovnej tme.
Do tejto tmy prináša Ježiš svoje svetlo. On nechodil po svete so zatvorenými očami. Videl veľmi dobre všetko zlo, ktoré sa nachádza vo svete. Poznal zlo a silu zla dôkladnejšie, ako ho poznáme my. Všímal si nie iba jeho povrchné prejavy, ale videl, ako vyzerá zlo vo svojich koreňoch. Tragédiu zla poznal teda omnoho lepšie, ako ju poznáme my. Jeho svetlo však záležalo v tom, že ani pri takomto hlbokom poznaní zla neveril vo víťazstvo zla. Uprostred všetkého zla, ktoré videl okolo seba a ktoré doliehalo aj na neho, bol jednoznačne a neotrasiteľne presvedčený o konečnom víťazstve svojho nebeského Otca, o konečnom víťazstve Boha lásky. S touto svojou vierou vniesol svetlo do života mnohých ľudí.
Ktokoľvek prijal jeho vieru v konečné víťazstvo dobra, začal na svet pozerať novými očami, začal sa tešiť z každého prejavu dobra a lásky, ktoré videl okolo seba a v sebe. Kto je naplnený vierou vo víťazstvo dobra, ten sa s radosťou a odvahou a úsmevom púšťa do konania dobrého. Ten sa nedá znechutiť prekážkami ani nepochopením.
Pozrime sa na svoje vlastné srdce. Koľko razy prídu na nás chvíle, že sa nám moc zla zdá nepremožiteľnou. Vtedy žijeme v tme pesimizmu. Vtedy nám myseľ a ruky ochabnú, a nám sa nechce pustiť sa do ničoho dobrého, lebo si povieme, že to hádam i tak nemá žiaden význam. Vtedy veľmi naliehavo potrebujeme Kristovo svetlo. Vtedy nám treba prísť k nemu, aby sme si osvojili jeho radostné presvedčenie, že Boh zvíťazí, že dobro zvíťazí. Kedykoľvek sa tak stane, vtedy sa meníme, vtedy sa stávajú z nás noví ľudia. Cez Vianoce by sme si mali uvedomiť, že možnosť takej premeny existuje, že vtedy, keď sa nám tma zdá už veľmi neznesiteľnou, môžeme prísť ku Kristovi a vziať si od neho toľko svetla, koľko len potrebujeme.
Nejeden človek sa dostáva do situácie, že sa na neho z rozličných strán sústredí nenávisť mnohých ľudí. Možno sme už aj my boli alebo teraz sme v takej situácii. To je veľmi nepríjemné, lebo človek nevie, z ktorej strany môže dopadnúť úder, z ktorej strany môže prísť nejaká nepríjemnosť. Ak takáto situácia trvá dlho, stáva sa ťažkým bremenom. Teraz nemyslíme na nenávisť, ktorú si zapríčiňujeme sami svojou nerozvážnosťou alebo zlými činmi, ale máme na mysli nenávisť, ktorú trpíme pre spravodlivú vec. I keď človek vie, že pravda je na jeho strane, nie je ľahké túto situáciu zvládnuť. Človek má vtedy dojem, že žije v tme, z ktorej niet východiska.
Do tejto ťažko znesiteľnej tmy prináša Ježiš svoje svetlo. Ubezpečuje nás totiž o tomto: Práve vtedy, keď nás mnohí nenávidia pre spravodlivosť, keď musíme znášať všelijaké utrpenie a nepríjemnosti a ohrozovanie a riziko, práve vtedy nás nebeský Otec obklopuje svojou osobitnou láskou a starostlivosťou. To bolo svetlo, z ktorého žil sám Ježiš. Veľa trpel pre spravodlivosť. Nastavovali mu pasce zákerných otázok, ohovárali ho, strojili mu úklady, nakoniec ho zabili. Ale on napriek všetkej tejto tme, do ktorej ho chceli uvrhnúť, nosil v sebe svetlo istoty, že ho nebeský Otec miluje, chráni a vedie. Toto svetlo chce vniesť do duše všetkých, ktorí znášajú pre spravodlivosť rozličné príkoria. Ak sa aj my dostaneme do situácie, že musíme trpieť pre spravodlivosť, alebo ak sa v takom položení momentálne nachádzame, mali by sme si vziať z toho svetla, ktoré nám Ježiš ponúka: osvojiť si istotu, že sme v rukách nebeského Otca, že nás Pán Boh vedie a chráni. Nemusí byť ľahké získať toto svetlo, ale možné to je. Ak mnohokrát budeme v modlitbe obracať svoj pohľad na Pána Boha, bude sa nás vždy viac a viac zmocňovať istota, že sme obklopení Božou láskou, a táto istota nám dá silu vytrvať. Vianočná zvesť nás upozorňuje, že nám Ježiš toto svetlo môže a chce dať.
Keď do nášho života zasiahne smrť, zmocňuje sa nás dojem, že sa nám zatmieva svetlo pred očami. Keď nám odíde z tohto života niekto blízky, koho sme mali veľmi radi, sme naplnení tmou smútku. Toto cítia v rodinách, v ktorých ostáva prázdne miesto pri vianočnom stole. Na prvý pohľad sa zdá, že proti tejto tme smútku sa nedá nič robiť. V určitom zmysle je to pravda. Ak ostaneme obmedzení iba na svoje možnosti alebo na možnosti ostatných ľudí, nemôžeme nájsť východisko z tmy svojho smútku.
Ale aj v tejto situácii sa Ježiš prejavuje ako svetlo, ktoré vstupuje do našej tmy. Stretol sa s viacerými ľuďmi, ktorí boli v podobnej situácii. Do smútku všetkých týchto ľudí vniesol svetlo novej radosti a pokoja O večnosti vedel hovoriť tak, že ľudské srdcia nemohli ostať nedotknuté. Mohol tak hovoriť, veď večnosť bola a je v jedinečnom zmysle jeho domovom. Bolo by smutné, keby jeho svetlo večnosti malo ostať obmedzené iba na tých niekoľkých ľudí, s ktorými sa stretal za svojho pozemského pôsobenia. Ani neostáva. Do všetkých rodín, v ktorých sa do vianočnej radosti mieša smútok, chce vstúpiť Ježiš so svojím svetlom. Vkladá nám do sŕdc istotu, že tí, ktorí dnes už nemôžu sedieť s nami za vianočným stolom, majú tiež svoje Vianoce, a to omnoho krajšie, ako sú tieto naše. Aj v tomto ohľade platí: Každý má toľko slnka, koľko si sám vezme. Každý má toľko Kristovho svetla večnosti, koľko je sám ochotný prijať.
Pre mnohých je tmou, a to aj cez tieto sviatky, dlhá choroba, do ktorej sa dostali oni alebo ich blízki. Choroba prináša so sebou veľké množstvo problémov najrozličnejšieho druhu. Človek myslí na ohrozenie svojho života. Ak je pripútaný na lôžko, je do určitej miery vyradený z bežného života. Ak sa k chorobe pridruží bolesť, je to ďalšia záťaž. Ďalej to môžu byť problémy týkajúce sa medziosobných vzťahov. Neraz sú s tým spojené vážne ekonomické problémy. Všetko to dokopy spôsobuje, že človek má dojem, akoby bol ponorený do tmy.
Ježiš Kristus aj do tejto situácie prináša svoje svetlo. Daruje človeku presvedčenie a vnútornú istotu, že nie je Bohom zabudnutý. Udržiava v ňom nádej, že dvere budúcnosti nie sú pred ním zatvorené. Umožňuje mu využiť chorobu na nové sebapoznanie, na nové hodnotenie všetkého. A i keby sme v takejto situácii museli počítať s odchodom z tohto sveta, Ježiš otvára pred nami nové obzory večného života. Nie všetci chorí sú ochotní prijať toto svetlo. Mnohí ostávajú za dlhú dobu alebo aj za celú dobu svojej choroby v zatrpknutosti. Ale sú aj takí, ktorí Ježišovo svetlo vo svojej chorobe prijímajú, a tým získavajú nesmiernu úľavu a silu. Príklad týchto ľudí ukazuje, že každý človek v tme svojej choroby môže získať Kristovo svetlo. Kristus ponúka svoje svetlo, ponúka ho v hojnej miere, ale nikomu ho nenanucuje. Každý má toľko svetla, koľko je ochotný prijať.
Otroctvo hriechu je veľká tma v našom živote. Máme – hádam každý z nás – svoje zjavné alebo skryté hriechy, ktoré nás ovládajú, týrajú, trápia, ktoré z nás znova a znova robia svoje obete. Možno nám dávajú krátke chvíle rozkoše, ale potom za dlhý čas vyvolávajú smútok alebo aj zúfalstvo. Vo svojich jasných chvíľach túžime stať sa ľuďmi slobodnými od hriechu, každý od toho svojho. Keď sa naše pády do hriechu znova a znova opakujú, sme naplnení veľkým smútkom. Pevná vôľa síce niečo dokáže, ale obyčajne neprináša zásadnú zmenu.
Pomôcť by mohlo toto: Pripútať sa osobne na Ježiša Krista a nikdy sa nevzdialiť z jeho tesného spoločenstva. Mnohým hriešnikom, a to aj veľkým a ťažkým hriešnikom, tesné spoločenstvo s Kristom pomohlo prejsť z otroctva hriechu do celkom nového života. Aj dnes je možné prijať od Krista práve toto svetlo, a v stálom spoločenstve s Kristom sa dopracovať na celkom novú úroveň života.
Je mnoho iných situácií tmy, v ktorých sa nachádzame, v ktorých sa nachádzajú naši blížni. Vianočná zvesť znamená toto: do každej situácie tmy prináša Ježiš svetlo. Ak má byť vianočná zvesť aj pre nás účinná, mali by sme si cez tieto sviatky klásť otázku: Aká je tá moja tma? V akej tme už dlho chodím a nedokážem sa z nej vyslobodiť? Musíme najprv ostro poznať svoju tmu, aby sme mohli veľmi naliehavo zatúžiť po svetle. Ak k tomuto svojmu poznaniu vlastnej tmy pridajme modlitbu: Pane Ježiši Kriste, daruj mi svetlo, ktoré by rozohnalo tmu môjho života, môžeme zažiť vianočný div, že toto svetlo bude nám skutočne darované a že sa začne nová kapitola nášho života.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
