V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

2. slávnosť vianočná, Ján 13, 34 – 35

Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa aj vy vzájomne milovali. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať. (Ján 13, 34 – 35)

Jednotlivé spolky, spoločenstvá, spoločenské útvary majú svoje odznaky. Odznak by mal byť dobre premyslený, mal by symbolicky vyjadrovať niečo, čo je pre príslušné spoločenstvo podstatné a charakteristické. Aj kresťanská cirkev má svoje odznaky a symboly. Najrozšírenejším symbolom kresťanstva je kríž. Stretávame sa s ním na najrozličnejších miestach. O symbole kríža je možné a potrebné čím viac meditovať, aby sme si uvedomili jeho bohatý myšlienkový obsah.
Jedno nebezpečenstvo, ktoré hrozí odznakom, symbolom, aj symbolu kríža, je devalvácia, znehodnotenie. Devalvácia symbolu kríža znamená, že mnohí používajú tento symbol bez hlbšieho zamyslenia, čisto mechanicky. Devalváciou je, keď sa kríž používa ako púhy dekoračný prvok, ako ornament – čo sa, žiaľ, deje dosť často. Devalváciou je, keď sa nosením kríža vyjadrujú celkom iné myšlienky, než aké sú s krížom pôvodne spojené. Devalváciou je, keď používaniu kríža ako symbolu nezodpovedá u príslušného človeka obsah jeho života.
Dnes vidíme, že kríž nosia mnohí ľudia, aj mnohí mladí ľudia. To je na jednej strane veľmi sympatické, lebo človek si musí o nich pomyslieť: títo ľudia majú odvahu dať najavo svoju príslušnosť k Pánu Ježišovi. Ale keby sme mali možnosť nazrieť trocha dlhšie a hlbšie do života mnohých z tých, čo nosia symbol kríža, neboli by sme sklamaní? Pán Ježiš si na jednej strane vysoko cenil otvorené, smelé priznanie sa k nemu. Povedal: „Kto ma vyzná pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach.“ Ale na druhej strane ostro varoval pred devalvujúcim používaním pobožných slov a pobožných symbolov: „Čo ma oslovujete: Pane, Pane, a nečiníte, čo hovorím?“ Toto varovanie je nesporne namierené aj proti bezmyšlienkovitému používaniu symbolu kríža, proti používaniu, ktorému nezodpovedá každodenný život príslušného človeka.
Keď si uvedomíme, že je možné zneužívať a znehodnocovať kresťanské symboly, pochopíme dôležitosť Ježišových slov, ktoré sme prečítali ako text kázne. V týchto slovách hovorí Pán Ježiš, že život jeho nasledovníkov má byť naplnený takým bohatým a jasne vyhraneným obsahom, že už sám obsah kresťanského života má byť dostačujúcim poznávacím znakom: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa vzájomne milovali; ako som vás ja miloval, aby ste sa vzájomne milovali aj vy. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ Keby sme sa teda Pána Ježiša spýtali, čo je podľa neho správny poznávací znak jeho nasledovníkov, odpovedal by nám: láska.
Lenže aj slovo „láska“ je veľmi zneužívané, veľmi devalvované slovo. Používa sa na označenie rozličných postojov, z ktorých mnohé nemajú s láskou nič spoločné, ba niektoré sú jej priamym protikladom. Neraz sa ako láska označuje napríklad sebecká túžba človeka po niečom, po niekom. Preto je potrebné bližšie charakterizovať lásku, ktorú tu má Pán Ježiš na mysli ako poznávací znak svojich nasledovníkov. Keby sme si položili otázku: „Čo je to kresťanská láska?“, najjednoduchšou a najplnšou odpoveďou by bolo: Kresťanská láska je láska, akú nachádzame u Pána Ježiša Krista. On sám v citovaných slovách definuje lásku tak, že poukazuje na seba ako na vzor lásky. Spomedzi tej veľmi pestrej zmesi postojov, ktoré sa v tomto svete označujú ako láska, je teda kresťanskou láskou len to, čo je v súlade s láskou Ježiša Krista, ako ju poznáme z evanjelií. Teraz by mala nasledovať podrobná štúdia o charakteristických znakoch Ježišovej lásky, ako sa s ňou stretáme v evanjeliách. Každý z nás si môže z tohto hľadiska prečítať raz evanjeliá.
Pán Ježiš Kristus je nielen príkladom lásky, nielen normou lásky, podľa ktorej môžeme každú lásku hodnotiť a kritizovať, ale on je originálnym prameňom lásky. Prišiel na svet ako posol Božej, nebeskej lásky, prišiel ako dokonalý reprezentant nášho milujúceho nebeského Otca. To, že on je prameňom čistej lásky, znamená okrem iného toto: Osvojiť si postoj kresťanskej lásky môže len ten, kto najprv na sebe pocíti Ježišovu lásku, kto pocíti, ako veľmi ho Pán Ježiš miluje. V 13. kapitole Jánovho evanjelia sa najprv hovorí o tom, že Ježiš svojim učeníkom umyl nohy, a interpretuje sa to, ako dokonalý prejav jeho lásky, a až potom vyslovuje Pán Ježiš toto prikázanie lásky, ktorá má byť poznávacím znakom toho, že patria do jeho spoločenstva. Človek teda musí byť najprv milovaný, a potom sa stáva schopným milovať druhých.
Ale či Pán Ježiš miluje všetkých? Či si nevyberá medzi ľuďmi? Či všetkým dáva predpoklad na to, aby mohli milovať druhých? Vianočné posolstvo, ktoré k nám zaznieva v tieto sviatočné dni, hovorí, že on miluje všetkých bez výnimky. Problém je v tom, že nie všetci sú ochotní prijať jeho lásku, nie všetci sú ochotní dovoliť Pánu Ježišovi, aby im preukázal prejavy svojej lásky. Vianočné posolstvo sa nám prihovára: Pochop, človeče, že aj teba Pán Ježiš miluje, uvedom si jeho lásku, ktorá sa ti ponúka, stíš a sústreď sa vo svojich myšlienkach a citoch, aby si jeho lásku pocítil a prežil. Potom zistíš, možno s prekvapením, že si aj ty schopný milovať druhých ľudí čistou, opravdivou láskou.
Toto poznanie, že milovať druhých dokáže len ten, kto je sám milovaný, má veľké pedagogické dôsledky. Rodičia by mali vychovávať svoje deti k tomu, aby boli schopné milovať druhých ľudí. Prvým krokom v tejto výchove je, aby sa deti cítili milované, akceptované, láskou obklopené. Milovať svoje deti opravdivou, múdrou, čistou láskou – to by malo byť prvým pedagogickým prikázaním všetkých rodičov. A potom treba deti viesť k poznávaniu toho, že ich miluje Pán Ježiš Kristus, aby v živote stále chodili s mocným, všadeprítomným pocitom a istotou: Pán Boh, môj nebeský Otec ma miluje, Ježiš Kristus, Boží Syn, ktorý kvôli nám prišiel z večného sveta na našu zem, on ma miluje. Toto životné presvedčenie robí divy pri formovaní ľudskej bytosti.
Na druhej strane ak dieťa a mladý človek nemá pocit a istotu, že je milovaný bezpodmienečnou láskou, môže byť tým nepriaznivo poznačený na celý život. Prečo sa mnohé manželstvá rozpadávajú? Lebo mnohí mladí ľudia nie sú schopní opravdivo milovať. Lebo v rodičovskom dome nepocítili opravdivú lásku. Kresťanskí rodičia, ba všetci rodičia, sú bezpodmienečne povinní darovať deťom istotu, že sú milované; dať im to nielen občas, na Vianoce, pocítiť, ale darovať im trvalý pocit, trvalú, neprestajnú, nepretržitú istotu, že sú obklopené láskou. Rodičia by to mali robiť nielen ako povinnosť, ale ako niečo, čo robia celkom samozrejme, so spontánnou radosťou. Pán Boh nám vštepil do srdca materinskú a otcovskú lásku, ale tá býva neraz hriešne zasypaná hrubým sebectvom.
Tá dôležitá spojitosť medzi prijímanou a odovzdávanou láskou sa dá vyjadriť ešte inak: Skrze lásku, ktorou je milovaný, musí sa človek najprv vo svojom vnútri stať milujúcou bytosťou, a až potom môže aj navonok robiť činy lásky, zaujímať praktické postoje lásky. Už predtým, než urobí čin lásky, musí byť jeho vnútorná orientácia orientáciou lásky. Činy, ktoré sa navonok podobajú činom lásky, si človek síce môže nadiktovať, narežírovať i bez vnútorného podkladu, ale opravdivá láska to nie je. Opravdivá láska musí mať ten hlboký, bytostný, existenciálny podklad.
Hriešny človek dokáže zneužiť všetko. Dá sa zneužiť aj táto veta o nevyhnutnosti vnútorného základu lásky. Človek si môže povedať: Milujem druhých vo svojom vnútri – a pritom nevykonať žiaden čin lásky. Lenže toto je tiež karikatúra lásky. Opravdivá láska vo vnútri ľudskej bytosti je takého rázu, že človeka núti aj k ustavičným prejavom lásky navonok. Ak človek toto vnútorné nutkanie nepociťuje, sám sa klame, ak si myslí, že je milujúcou bytosťou. Láska bez pravidelných vonkajších prejavov nie je láska. K láske patria teda obe veci: aj milujúce srdce aj milujúce ruky.
Prečo máme milovať? Čo nás je vlastne do druhých ľudí? Takto sa dnes pýtajú mnohí ľudia. Zaujíma nás, prečo vlastne miloval Ježiš. Prečo nezostal vo svojej večnej sláve, ale prišiel na tento svet? Prečo sa z lásky k ľuďom dal aj ukrižovať?
Otázky o dôvodoch lásky súvisia s tým, ako chápeme druhých ľudí. Pán Ježiš prišiel na tento svet a miloval a miluje nás preto, lebo vidí v ľuďoch, vidí v nás svojich bratov a sestry, Božie deti. Človek často pozerá na druhého človeka ako na niekoho, kto mu je načisto ľahostajný, alebo pozerá na druhého ako na nepriateľa. Mnohí ľudia sa naozaj správajú ako nepriatelia. Ale Pán Ježiš dokonca aj vo svojich nepriateľoch videl Božie deti blúdiace síce, ale predsa Božie deti; a aj tých miloval. Aj od nás ako Ježišových nasledovníkov sa žiada, aby sme sa naučili na druhých ľudí pozerať ako na Božie deti, ako na svojich bratov a sestry. Nie je to ľahké. Nie je ľahké takto zásadne zmeniť svoj pohľad na druhých. Ale bez tohto nového prístupu k druhým ľuďom by sme sa ku kresťanskej láske nemohli dopracovať. Pán Ježiš Kristus, ktorý prišiel na svet, nám dáva aj túto neľahkú, ale veľmi dôležitú úlohu.
O kresťanskej láske sme nepovedali ani zďaleka všetko. Bolo by treba hovoriť o jej obsahu, o jej zmysle, o jej vytrvalosti a o jej mnohých ďalších vlastnostiach. Ale dnes by sme si chceli z Božieho slova odniesť aspoň to dôležité poznanie, že náš život má byť natoľko a tak hlboko preniknutý a poznačený láskou Ježišovho typu, žeby sa podľa toho dalo poznať: toto sú Kristovi nasledovníci. Až potom máme vlastne vnútorné oprávnenie používať aj symbol kríža a ostatné kresťanské symboly.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.