Nedeľa po Vianociach, Zjavenie 3, 7 – 13
Anjelovi zboru filadelfskému napíš: Toto hovorí Svätý a Opravdivý, ktorý má kľúč Dávidov, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí: poznám tvoje skutky. Ajhľa, otvoril som ti dvere, ktoré nikto nemôže zatvoriť, lebo hoci máš malú moc, predsa si zachoval moje slovo a nezaprel si moje meno. Ajhľa, dám ti zo satanovej synagógy tých, čo hovoria o sebe, že sú Židia, a nie sú, ale klamú. Prinútim ich, aby prišli, klaňali sa ti až k nohám a spoznali, že som si ťa zamiloval. Keďže si zachoval moje slovo o trpezlivosti, aj ja ťa uchránim pred hodinou pokušenia, ktorá má prísť na celý svet skúšať obyvateľov zeme. Čoskoro prídem! Drž to, čo máš, aby ti nikto nevzal veniec! Kto zvíťazí, toho urobím stĺpom v chráme svojho Boha, takže už nikdy nevyjde, a napíšem naň meno svojho Boha, meno mesta svojho Boha, nového Jeruzalema, zostupujúceho z neba od môjho Boha, i moje nové meno. Kto má uši, nech počuje, čo Duch hovorí cirkevným zborom! (Zjavenie 3, 7 – 13)
Na začiatku Zjavenia Jánovho, poslednej biblickej knihy, je sedem listov cirkevným zborom v Malej Ázii. Tieto listy nám umožňujú nazrieť do situácie, hlavne vnútornej, duchovnej situácie cirkevných zborov na samom začiatku cirkevných dejín. V spomenutých listoch je na adresu cirkevných zborov vyslovené hodne kritických pripomienok. Ale nájdu sa aj také listy – sú dva –, v ktorých je cirkevným zborom vyslovená pochvala a povzbudenie k vytrvalosti.
Sedem listov zo začiatku Zjavenia je adresované konkrétnym cirkevným zborom, ktoré žili vo veľmi dávnej dobe. Spomína sa tam ich konkrétna situácia, konkrétne problémy, a vyslovujú sa konkrétne napomenutia do ich situácie. Mohli by sme si teda povedať, že sa nás tie listy nijako netýkajú. Ale v skutočnosti, i keď ide o listy adresované konkrétnym zborom, mali by sa nimi cítiť oslovené všetky cirkevné zbory, a to nielen v tej dávnej dobe, ale rovnako i dnes.
Ako je možné, že listy z takej dávnej doby môžu mať platnosť a záväznosť i pre dnešné cirkevné zbory? Je to preto tak, že tieto listy si spomedzi konkrétnych problémov cirkevných zborov vtedajšej doby vyberajú nie nejaké malicherné záležitosti, ale tie najdôležitejšie veci, ktoré mali pre cirkevné zbory životný význam. Ide teda o problémy, záležitosti, ktoré sa v rozličných obmenách vzťahujú na všetky cirkevné zbory, a to i v našej dobe.
Keď si čítame listy, v ktorých je vyslovená kritika, musíme si okamžite klásť otázku, v akom zmysle by sa táto kritika mohla vzťahovať na naše konkrétne zbory. Lebo kto sleduje, ako sa niekomu inému vyčítajú rozličné chyby a nedostatky, má tým byť veľmi naliehavo upozornený na svoje vlastné chyby a nedostatky. Takže kritické listy zo Zjavenia nemôžeme čítať s ľahostajnosťou nezaujatého diváka, ale musíme si ich čítať s presvedčením, že sa nás týkajú, že nám chcú povedať niečo dôležitého.
Ale potom sú tu aj iné listy, ktoré sme už spomenuli, ktoré vyslovujú pochvalu cirkevnému zboru. Taký je aj list, ktorý sme si dnes prečítali, list cirkevnému zboru vo Filadelfii. Ako máme čítať tento list a čo si z neho vziať pre seba? Snáď jednoducho vycítiť z neho pochvalu pre nás samých a uspokojiť sa, že s nami je všetko v poriadku? Nie. Tento list sa nám chce prihovoriť iným spôsobom. Keď čítame pochvalu cirkevnému zboru vo Filadelfii, musíme si uvedomiť toto: Čo je tu pochválené, to je určite pre cirkevný zbor mimoriadne dôležité. Skúmajme sa, či máme to, čo mal tento cirkevný zbor. Ak to nemáme, je to pre nás poplašný, alarmujúci signál, ktorý nás má prinútiť robiť nápravu.
Za čo je v tomto liste pochválený zbor vo Filadelfii? Inými slovami: Čo je aj pre naše zbory tak veľmi dôležité? O čom si máme klásť otázku, či to máme? Cirkevný zbor vo Filadelfii je pochválený za to, že zachoval Ježišovo slovo, že nezaprel jeho meno, a to i napriek tomu, že má malú moc. Filadelfský zbor napriek tomu, že nemal bohatstvo ani moc a zvláštne spoločenské postavenie, bol šťastným zborom, lebo mal to, čo je pre kresťanský zbor najdôležitejšie. Aj pre naše dnešné zbory je dôležité, aby sme zachovali Ježišovo slovo, aby sme nezapreli jeho meno.
Zachovať Božie slovo možno rozličným spôsobom. Možno si napríklad kúpiť Bibliu a bezpečne ju uložiť do skrine, aby sa jej nič nestalo. Aj to je svojím spôsobom zachovanie, konzervovanie Božieho slova. Ale Pán Boh v plnosti času poslal svojho Syna nie na to, aby slovo, ktoré priniesol, ostalo niekde bezpečne zamknuté, ale aby prenikalo do života, ako kvas preniká do celého cesta.
Keď sa v našom texte hovorí, že cirkevný zbor má zachovať Ježišovo slovo, znamená to, že si ho členovia zboru majú zachovať vo svojich srdciach, a to nie ako nejakú nehybnú, mŕtvu spomienku, ale ako silu, ktorá nás ustavične znepokojuje, kritizuje, a núti snažiť sa za vyššou úrovňou duchovného a mravného života.
Ak si však v takomto živom zmysle máme zachovať Božie slovo, musíme tomuto slovu rozumieť. Lebo čo človek nerozumie, to mu neprirastie k srdcu. A aby sme Božiemu slovu rozumeli, musíme ho čítať a o ňom veľa rozmýšľať. Veľký diel času, ktorý nám Pán Boh dal k dispozícii, mali by sme venovať tichému, sústredenému uvažovaniu o Božom slove.
Mali by sme využiť aj inú cestu k hlbšiemu preniknutiu do zmyslu Božieho slova. Je to rozhovor o Božom slove s tými, ktorí sa takisto ako my snažia lepšie pochopiť obsah tohto slova. Keď vo všedných záležitostiach nejakú vec predebatujeme s priateľom, objavia sa neraz v rozhovore nové poznatky, nové pohľad, nové spôsoby riešenia. Prečo by sme tento pekný spôsob spoločného myslenia nemali využiť aj pri hlbšom vnikaní do podstaty Božieho slova? Naše rozhovory sa niekedy pohybujú na dosť prízemnej rovine a niekedy priamo hľadáme tému rozhovoru, aby reč nestála. Ako by sa naše rozhovory obohatili a koľko požehnania by sme získali, keby sme pravidelne spoločne uvažovali o tom, čo znamená ten alebo onen z biblických výrokov!
Zbor vo Filadelfii si získal pochvalu za to, že nezaprel Ježišovo meno. Čo to znamená zaprieť Ježišovo meno? Povedať, ako povedal Peter, že ho nepoznáme, že s ním nemáme alebo nechceme mať nič spoločného. Zaprieť možno aj iným spôsobom. Že sa navonok k nemu síce hlásime, že aj chodíme do kostola, ale vo svojom živote jeho evanjelium a jeho mravné požiadavky jednoducho ignorujeme, nevšímame si ich, obchádzame ich. Pán Ježiš už vo svojej dobe poznal ľudí, ktorí ho zapierali i týmto druhým, povedali by sme, pobožným spôsobom. Na ich adresu povedal: „Čo ma oslovujete Pane, Pane, a nerobíte, čo vám hovorím? Pokušenie zapretia, či už v jednej či v druhej forme, hrozí aj nám. Ale pekný príklad cirkevného zboru vo Filadelfii nás má povzbudiť, aby sme verne, smelo a otvorene vytrvali pri Pánu Ježišovi.
Prečo ľudia zapierajú Pána Ježiša? Niekedy zo strachu pred nepríjemnosťami, ktoré sú spojené s verným priznávaním sa k nemu. Inokedy preto, že sa im zdá, že Ježišovo evanjelium je nezaujímavé, že nemá čo dať životu. Ale nezaujímavým sa nám evanjelium môže zdať len dovtedy, kým ho nepoznáme alebo poznáme iba povrchne. Kto evanjelium pozná, ten vie, aká veľká moc sa v ňom skrýva, ten vie, že evanjelium nedovoľuje človeku zastať na polceste, ale ťahá ho stále dopredu a dopredu, a to nie k nejakým malicherným, krátkodobým cieľom, ktoré dnes sú a zajtra sa pominú, ale k hlavnému cieľu, ktorý jedine dáva nášmu životu zmysel.
Veľmi dôležitá je aj tá kratučká veta: „Hoci máš malú moc.“ Kto má veľa peňazí alebo pevné a vysoké spoločenské postavenie, cíti sa na pevnej pôde, a môže si dovoliť, čo sa mu zapáči, trebárs aj to, že sa bude priznávať k Ježišovi. Vie, že sa mu nikto neodváži na to nič povedať, lebo každý sa bude cítiť brzdený jeho veľkým finančným a spoločenským vplyvom.
Ale celkom inak je to pri tom zbore vo Filadelfii, ktorý mal malú moc, a ktorý bol pre svoju vernosť Ježišovi terčom útokov z rozličných strán. Za týchto podmienok, ťažkých podmienok, zachoval zbor vo Filadelfii Ježišovo slovo, za týchto podmienok nezaprel Ježišovo meno. Koľko je kresťanov, ktorí si povedia: „Keby nie to a to..., nebál by som sa hlásiť sa k Ježišovi.“ Takýchto ľudí zahanbuje zbor vo Filadelfii, ktorý mal malú moc, a predsa bez akéhokoľvek „Keby...“, bez akéhokoľvek stavania podmienok verne vytrval pri Ježišovi!
Spolu so zborom vo Filadelfii treba nám počúvať a prijímať napomenutie k vytrvalosti: „Drž to, čo máš, aby ti nikto nevzal veniec.“ Veniec dávali na starovekých športových hrách športovcovi, ktorý úspešne dobehol do cieľa. Celý náš život je ako dlhý beh k cieľu. Ak chceme dostať veniec, ak chceme, aby sme nakoniec mali radostný pocit, že náš život má zmysel, a to dobrý zmysel, nesmieme sa vzdať na polceste, ako to musia niekedy urobiť vyčerpaní pretekári, ale musíme vytrvať do konca.
Niekedy sa nám zdá, že tá doba, v ktorej sa máme dokázať vytrvalými, trvá príliš dlho. Ale malo by nám stačiť uvedomiť si, že to je jediná cesta, ktorá vedie k cieľu. Niet inej cesty. Táto myšlienka by mala striasť z nás všetku nudu a unavenosť a dopomôcť nám k vytrvalosti.
Ale čo nás predovšetkým má povzbudiť v tejto vytrvalosti, to je pohľad na Pána Ježiša, ktorý nám pripravil večnú budúcnosť. Text hovorí o ňom krásnym obrazom: „Toto hovorí Svätý a Opravdivý, ktorý má kľúč Dávidov, ktorý otvára tak, že nikto nezatvorí, a zatvára tak, že nikto neotvorí.“ Otvorenie kľúčom symbolizuje otvorenú večnú budúcnosť. Keď nám ju otvoril Pán Ježiš, tak na svete niet tej moci, ktorá by nám túto budúcnosť mohla zatvoriť, ak si ju len nezatvoríme my sami. Predstavme si, ako na nás pri otvorenej bráne večnosti čaká láskavý Spasiteľ a pozerá na náš životný beh s láskou, ale aj s ustarostenosťou, či z cesty, ktorá tam vedie, neodbočíme, či sa priskoro nevzdáme, či nestratíme odvahu ísť po tejto ceste za všetkých okolností. Myšlienka na neho by nám predsa mala dodať odvahu a silu, aby sme na tejto ceste verne vytrvali.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
