V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Matúš 21, 28 – 32

Ale čo myslíte o tomto: Jeden človek mal dvoch synov. Pristúpil k prvému a povedal mu: Syn môj, choď dnes pracovať na vinicu! On odpovedal: Dobre, pane! Ale nešiel. Potom prišiel k druhému a povedal mu to isté. A ten odpovedal: Nechce sa mi! Ale potom oľutoval a išiel. Ktorý z tých dvoch splnil vôľu otcovu? Odpovedali Mu: Ten druhý. Povedal im Ježiš: Veru vám hovorím, že colníci a neviestky predchádzajú vás do kráľovstva Božieho. Lebo Ján prišiel so spravodlivosťou, a neverili ste mu, ale colníci a neviestky mu uverili. Vy však, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali, aby ste mu uverili. (Matúš 21, 28 – 32)

Keď kráľ Dávid spáchal ťažký hriech, prišiel k nemu prorok Nátan, porozprával mu príbeh, v ktorom sa jeden človek dopustil veľmi nepeknej veci. Dávid sa nahneval a povedal, že si ten zlý človek zaslúži smrť. Vtedy Nátan povedal Dávidovi, že to bol príbeh o ňom samom, o Dávidovi, a o jeho hriechu. Dávid bol takto privedený k tomu, aby z odstupu – nevediac, že ide o neho samého – zaujal stanovisko k tomu, čo vykonal a aby si potom uvedomil, že vyriekol hodnotenie o sebe samom. Takto mu prorok nastavil zrkadlo.
Podobnou metódou postupuje Pán Ježiš v príbehu, ktorý sme prečítali. Príbeh hovorí o dvoch synoch, ktorých otec poslal pracovať na vinicu. Jeden povedal, že pôjde, ale potom nešiel, druhý povedal, že sa mu nechce, ale potom to oľutoval a šiel. Pán Ježiš porozprával tento príbeh vedúcim predstaviteľom židovského národa, a potom ich požiadal, aby povedali, ktorý z tých dvoch synov splnil otcovu vôľu. Čo iné mohli na to odpovedať, ako že to bol ten, ktorý síce na začiatku povedal, že nepôjde, ale potom to oľutoval a predsa len šiel?
Koho mal Pán Ježiš na mysli pri tom prvom a koho pri tom druhom synovi. Nie je ťažké nájsť odpoveď, veď čiastočná odpoveď sa nachádza v samotnom texte. Synovi, ktorý povedal, že pôjde pracovať na otcovu vinicu, ale potom nešiel, sa v Ježišovej dobe podobali hlavne farizeji. Synovi, ktorý povedal, že nejde pracovať na vinicu, ale potom si to rozmyslel a predsa šiel, sa podobali hriešnici, ľudia zlej povesti, ktorí za dlhý čas žili síce ďaleko od Pána Boha, ale potom prijali Ježišovo pozvanie k návratu a zmenili od základu celý svoj život. Oba tieto typy si nám treba všimnúť podrobnejšie.
Farizeji boli ľudia, ktorí nielen povedali, že chcú pracovať na Božej vinici, ale ktorí boli aj presvedčení, že na nej usilovne pracujú. Oni sami mali o sebe dojem, že Božiu vôľu plnia dokonale alebo skoro dokonale. Aj ľudia, ktorí si ich všímali, mali ten istý dojem. A keby sme my mali možnosť vidieť celý ich život, asi by sme si aj my pomysleli, že z týchto ľudí musí mať Pán Boh veľkú radosť.
Stačí, keď si všimneme, čo sa o ich zbožnosti dozvieme z evanjelií. Boli to ľudia, ktorí poznali Boží zákon do všetkých podrobností. Poznali nielen napísané ustanovenia Božieho zákona, ktoré sa nachádzajú v Biblii, ale aj mnoho ustanovení, ktoré boli obsiahnuté v ústnej tradícii. Modlili sa v predpísaných modlitebných hodinách, či už boli doma alebo na ulici. Postili sa, a to dokonca ešte viac, ako bolo predpísané. Prinášali obete. Odovzdávali desiatky zo všetkého, čo mali a čo nadobúdali. Svätili veľmi úzkostlivo sviatočný sobotný deň. Pôsobili aj misijne: snažili sa získať pohanov pre izraelskú vieru. Pravidelne sa zúčastňovali bohoslužieb v synagóge. Keď si toto všetko o nich uvedomíme, či nemusíme povedať: Toto sú ľudia naozaj nábožensky založení, týmto k zbožnosti už nič nechýba?
Pán Ježiš toto všetko o nich vedel, a predsa povedal na ich adresu ostré slová kritiky. V našom texte ich pripodobnil k synovi, ktorý sľúbil otcovi, že pôjde pracovať na jeho vinicu, ale potom nešiel. Povedal o nich svojim učeníkom: „Ak vaša spravodlivosť nebude hojnejšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdete do kráľovstva nebeského.“ Povedal mnoho ďalších veľmi kritických slov. Prečo o týchto na prvý pohľad veľmi pobožných ľuďoch povedal takú ostrú kritiku? Pri hľadaní odpovede si nám treba uvedomiť, že existujú dva typy zbožnosti: zbožnosť v úzkom zmysle a zbožnosť v širokom zmysle.
Zbožnosť v úzkom zmysle slova je to, čo zvykneme pod zbožnosťou obyčajne rozumieť: chodiť do kostola, svätiť sviatky, modliť sa, čítať Bibliu, prispievať finančne a prácou na cirkevné potreby, chodiť k Večeri Pánovej, dať si pokrstiť a konfirmovať deti, dať sa cirkevne sobášiť, dať sa cirkevne pochovať atď. Toto všetko musíme, samozrejme, hodnotiť ako dobré, pozitívne, cenné veci. Ale ak je zbožnosť človeka obmedzená len na túto špecificky náboženskú oblasť, je to veľmi málo, a môže to viesť dokonca k sebaklamu, že vzťah človeka k Pánu Bohu je v najlepšom poriadku.
Naproti tomu zbožnosť v širokom zmysle slova je náboženstvo, ktorým je preniknutý celý život veriaceho človeka, všetky jeho oblasti, všetky situácie, všetok čas. Teda nielen oblasti špecificky náboženské, ale aj všetky oblasti každodenného života, oblasti svetské, sekulárne. Ide o život, v ktorom vidno, že všetko, čo človek robí, aké postoje zaujíma, nielen vo sviatočných, ale aj v celkom všedných chvíľach, že všetko toto je preniknuté vierou v Pána Boha a poslušnosťou voči nemu. To, že človek verí v Pána Boha, že mu je Pán Boh najvyššou autoritou – to sa má prejavovať a má to byť vidno v rodine, v práci, pri každom styku veriaceho človeka s druhými ľuďmi. Pri tomto type zbožnosti niet vlastne hraníc medzi náboženským životom a ostatnými oblasťami života. Celý život, vo sviatočných i vo všedných chvíľach, celý život do posledných podrobností je v tomto prípade náboženským životom.
Po tomto ujasnení rozdielu medzi zbožnosťou v úzkom zmysle a zbožnosťou v širokom zmysle, sa vraciame sa k otázke, ako to bolo so zbožnosťou farizejov. Ku ktorému typu zbožnosti by sme ich mali priradiť? Ich zbožnosť bola zbožnosťou v tom úzkom zmysle. Ich náboženský život – ako sme videli – bol síce veľmi intenzívny, ale bol obmedzený len na špecificky náboženskú oblasť. Pri kritickom pohľade na nich zistil Pán Ježiš, že sa pri nich nachádzajú veci, ktoré sú v rozpore s ich náboženským životom, vyznaním, presvedčením. Povedal o nich, že je veľký rozdiel medzi tým, čo hovoria a tým, čo robia. Povedal o nich, že im chýba opravdivá spravodlivosť, láska a vernosť. Povedal, že pod zámienkou dlhých modlitieb vyžierajú domy vdov, čo podľa Ježišových slov bolo veľmi ťažkým hriechom. V podobenstve o milosrdnom Samaritánovi vykreslil Pán Ježiš kňaza a levítu, ktorí iste úzkostlivo dbali na dodržiavanie náboženských predpisov, napríklad predpisov o kultickej čistote, ale raneného pri ceste nechali bez pomoci. Ich život bol teda rozdelený na dve oblasti: na úzko náboženskú a tú ostatnú. Lenže práve toto rozdelenie Pán Ježiš neznášal. Život veriaceho človek nemá byť takto rozdelený na dve proti sebe stojace oblasti, ale má byť jednoliaty: Celý život má byť život náboženský, celý život má byť opravdivou poslušnosťou voči Pánu Bohu, a to aj v oblasti náboženskej aj svetskej. Kto rozdelí svoj život na dve oblasti, na oblasť náboženskú a na oblasť nenáboženskú, ten sa podobá synovi, ktorý svojmu otcovi povedal: Pôjdem pracovať na vinicu, ale potom nešiel.
Náboženský život v tom špecificky náboženskom zmysle nesmie byť samoúčelný. Zbožnosť len kvôli zbožnosti – to je karikatúra toho, čo chce od nás Pán Boh. Náboženský život má zmysel len vtedy, ak je prípravou a výchovou k tomu, aby sme všetky, aj tie svetské oblasti života prežívali ako Božie deti. Ak v živote určitého človeka nie je súlad medzi jeho náboženským životom a medzi ostatnými oblasťami života, tak u takého jeho náboženský život je nezmyselný a bezcenný a je sebaklamom. Toto ostré stanovisko nie je výplod prehnanej kritiky, ale je presným vyjadrením Ježišovho hodnotenia.
Kto sú tí druhí ľudia, podobní synovi, ktorý najprv povedal, že nejde pracovať na vinicu, ale potom oľutoval a predsa šiel? Na túto otázku odpovedal Pán Ježiš v podobenstve celkom jednoznačne: Sú to publikáni, to znamená nepoctiví vyberači daní, a ostatní hriešnici. Teda ľudia, ktorí sa v tých prejavoch zbožnosti nemohli ani len porovnať s farizejmi, ľudia, ktorí nepoznali Boží zákon a ktorí sa ani nesnažili poznať ho a žiť podľa neho. Nezúčastňovali sa náboženského života. Dopúšťali sa hriechov, ktoré mnohých pohoršovali.
A predsa, keď Ježiš prišiel k nim a rozprával im o tom, ako veľmi ich Pán Boh má rád, boli tým mnohí z nich tak dojatí, že oľutovali svoj dovtedajší život a začali žiť celkom novým spôsobom. V tej úzkej náboženskej oblasti sa ani teraz nemohli porovnávať s farizejmi, ale pokiaľ ide o vďačnosť a lásku k Pánu Bohu, pokiaľ ide o lásku k ľuďom, pokiaľ ide o spravodlivosť, v tom všetkom ich prevyšovali. Jeden z takých veľkých hriešnikov sa napríklad rozhodol, že polovicu svojho majetku dá chudobným. Keď Pán Ježiš videl takéto prejavy lásky a čistej ľudskosti, povedal: „Dnes sa stalo spasenie tomuto domu“, A v našom texte o nich hovorí: „Colníci a neviestky predchádzajú vás do kráľovstva Božieho.“
Pokúsme sa uvedomiť si, aké veľké pohoršenie museli vyvolať tieto Ježišove slová, toto jeho podobenstvo a jeho výklad. Všetci tí, ktorí žili intenzívnym náboženským životom, ale ktorí svoj náboženský život obmedzovali iba na náboženskú oblasť, sa museli cítiť týmto podobenstvom nepríjemne zasiahnutí. Ale Pán Ježiš si tak vážil pravdu, že ich nemohol ušetriť tohto otrasného hodnotenia. Predstavme si, ako by tieto slová pôsobili na nás dnes, keby Ježiš prišiel medzi nás, napríklad do kostola alebo na biblickú hodinu a povedal by nám to isté podobenstvo, a my by sme si uvedomili celý jeho dosah. A mali by sme si ho uvedomiť, lebo toto sú slová večne živé, slová, ktoré aj nás upozorňujú na akútne nebezpečenstvo v našom náboženskom živote.
Po zoznámení sa s týmto podobenstvom by sme si mali položiť o sebe otázku: Aká je moja zbožnosť? Je to zbožnosť iba v tom úzkom, farizejskom zmysle? Alebo je to zbožnosť, ktorá preniká aj do všetkých ostatných oblastí môjho života?
Sledujúc ďalej podobenstvo, kladieme si otázku, či aj dnes existujú ľudia, ktorí sa podobajú tomu synovi, ktorý povedal najprv, že nepôjde pracovať, ale potom to oľutoval a predsa šiel. Aj takíto ľudia dnes existujú. Sú to ľudia, ktorí za dlhý čas žili ďaleko od Pána Boha, potom sa k nim dostalo posolstvo o Božej láske, prijali ho vážne ako posolstvo pre seba a stali sa celkom novými ľuďmi. Ich zbožnosť preniká do všetkých oblastí ich života, neostáva iba formálnou záležitosťou. Okrem toho nám treba myslieť na dobro, konané mimo oblasti kresťanskej cirkvi. Koľko razy sme my kresťania zahanbení skutkami lásky zo strany nekresťanov!
Prečítaným podobenstvom a tým, čo sme si o ňom povedali, nemá byť znehodnotený náboženský život v tom užšom, špecificky náboženskom zmysle. Naopak, treba čím pravidelnejšie chodiť do kostola, čím horlivejšie čítať Bibliu a modliť sa, čím živšie a aktívnejšie sa zúčastňovať na živote cirkevného zboru a cirkvi. Ale tento náboženský život nesmie ostať izolovanou oblasťou. Ako izolovaná oblasť by bol bezcenný – a toto nebezpečenstvo hrozí. Náboženský život má mať centrálne postavenie v našej bytosti, centrálne postavenie, z ktorého vychádza všetkými smermi svetlo a sila, aby viera prenikla všetky oblasti nášho života. Tak by sme sa stali vďačnými a poslušnými pracovníkmi na Božej vinici, na veľkom Božom pracovisku, ktorým je tento svet. Je to privilégium, že smieme pracovať na veľkom Božom pracovisku. Podobenstvo nás nabáda, aby sme pracovali v čím plnšom zmysle.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.