Zjavenie Krista Pána mudrcom, Izaiáš 2, 1 - 5
Slovo, ktoré Izaiáš, syn Ámócov, videl ako zjavenie o Judsku a Jeruzaleme. V posledných dňoch pevne bude stáť vrch domu Hospodinovho na vrchole hôr, vyvýšený bude nad pahorky. Pohrnú sa k nemu všetky národy, poputujú mnohé kmene a povedia: Poďte, vystúpme na vrch Hospodinov k domu Boha Jákobovho. On nás bude učiť svojim cestám, aby sme chodili po Jeho chodníkoch. Lebo zo Siona vyjde naučenie a slovo Hospodinovo z Jeruzalema. On bude súdiť medzi národmi, vynášať výrok mnohým kmeňom. Prekujú svoje meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože; národ nepozdvihne proti národu meč a už sa nebudú učiť vojne. Hor sa, dom Jákobov! Kráčajme v svetle Hospodinovom! (Izaiáš 2, 1 - 5)
Prorok Izaiáš predkladá v týchto slovách krásnu víziu novej, zrejme ďalekej budúcnosti. Momentálna situácia, v ktorej sa prorok nachádzal, bola celkom iná, ale on napriek tomu hovorí s plnou istotou o budúcom novom stave vecí. Treba veľkú odvahu na to, aby človek práve vtedy, keď je obklopený množstvom zla, vtedy, keď z novej budúcnosti ešte nič nevidno, hovoril o tejto novej budúcnosti s takou pokojnou istotou. Ale práve to je typické pre prorokov, že nie sú väzňami toho, čo vidia a skusujú okolo seba, ale vážne počítajú s tým, čo ešte len príde.
Viera v Hospodina bola v prorokovej dobe obmedzená na Izrael. Iné, pohanské národy mali svoje, neraz primitívne predstavy o bohoch. Prorok však napriek tomu predpovedá, že príde čas, keď všetky, aj dovtedy pohanské národy budú húfne prichádzať k Hospodinovi: Citujeme z prečítaného textu: „Pohrnú sa k nemu všetky národy a poputujú mnohé kmene a povedia: Poďte, vystúpme na vrch Hospodinov, k domu Boha Jákobovho. On nás bude učiť svojim cestám, aby sme chodili po jeho chodníkoch.“ Ba ani v Izraeli nebola viera v Hospodina v takej čistote, ako by mala byť. Vidno to z ostrej kritiky viacerých prorokov. Prorok Izaiáš však očakáva dobu, keď izraelský národ s celým srdcom bude verne stáť pri Hospodinovi.
Prorok žil v dobe, keď existovali sociálne a medzinárodné napätia. Ľudia hrozne trpeli vnútroštátnymi konfliktami a medzinárodnými vojnami. Dnešné ľudstvo je takisto trápené mnohými napätiami, aj vo vnútri jednotlivých štátov, aj vo vzťahu medzi národmi. Práve v takýchto situáciách a pre takéto situácie je v prečítaných slovách vykreslená budúcnosť, ktorá úplne vystrieda túto nebezpečnú situáciu: Hovoria o tom ďalšie slová biblického textu: „Prekujú svoje meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože. Národ nepozdvihne proti národu meč a už sa nebudú učiť vojne.“
Prorok si tento obraz novej budúcnosti nevymyslel sám. Keby to bol len jeho výmysel, mali by sme o jednu bezcennú fantastickú víziu viac. Ale prorok tu len oznamuje národu to, čo dostal ako posolstvo od Hospodina. Zdôrazňujú to úvodné slová prečítaného biblického odseku: „Slovo, ktoré Izaiáš, syn Ámócov, videl ako zjavenie o Judsku a Jeruzaleme.“
Hospodin túto budúcnosť nielen predpovedá – akoby bol iba mimoriadne jasnozrivým prognostikom. Hospodin nie je divák, ktorý by iba bral na vedomie, čo sa okolo neho deje a čo sa bude diať v budúcnosti. On je Tvorca toho všetkého – a prorokovi dáva poznať svoje zámery a úmysly. Takto nám treba chápať túto predpoveď.
Načo je potrebné, aby národ o tomto všetkom vedel? Prečo to hovorí prorok vo svojom posolstve? Načo je potrebné, aby sme to my vedeli? Izaiášovi súčasníci potrebovali veľmi naliehavo poznať tieto veci a mať pred sebou obraz novej, hoci veľmi ďalekej budúcnosti. Potrebovali to vedieť, aby sa stali slobodnými od svojej momentálnej situácie, aby sa nedali zdeptať momentálnymi ťažkosťami, problémami, napätiami. Mali si jasne uvedomiť, že budúcnosť je v rukách Hospodina, a to aj budúcnosť jednotlivých ľudí, aj budúcnosť národov a budúcnosť sveta. Taký istý význam môžu mať a majú prečítané slová aj pre nás.
Toto poznanie je dôležitá ochrana pred nihilizmom. Slovo „nihilizmus“ pochádza z latinského „nihil“, ktoré znamená: „nič“. Kto v dôsledku neutešenej prítomnosti upadne do nihilizmu, ten si povie: Všetko je nezmyselné, nič nemá zmysel, všetko je o ničom. Vízia novej budúcnosti je obrana proti apatii, zúfalstvu a rezignácii. Kto má víziu budúcnosti, kto je o nej pevne presvedčený a s ňou naisto počíta, ten získava imunitu, vnútornú obranu proti nihilizmu a všetkým jeho zhubným odnožiam. Izraelský národ potreboval vo svojej ťažkej situácii vo ôsmom storočí pred Kristom a v mnohých ďalších situáciách túto víziu budúcnosti, a nemenej naliehavo ju potrebujeme aj my, aby sme v súlade s týmto veľkým očakávaním formovali svoj terajší život, všetko svoje konanie, celé pôsobenie, a to aj život osobný, aj život vo svojom náboženskom a národnom spoločenstve.
Toto očakávanie novej budúcnosti má veľa spoločného s posolstvom dnešného sviatku Zjavenia Krista Pána mudrcom. Pohania, pohanskí mudrci, prichádzajú k Ježišovi do Betlehema. Sú prvotinou všetkých tých pohanov, ktorí k Pánu Ježišovi prichádzali v priebehu jeho pozemského pôsobenia a potom v priebehu misie medzi pohanmi – od prvého storočia až podnes. V návšteve pohanských mudrcov v Jeruzaleme a Betleheme sa začali plniť slová prorokove: „Pohrnú sa k nemu všetky národy a poputujú mnohé kmene a povedia: Poďte, vystúpme na vrch Hospodinov, k domu Boha Jákobovho. On nás bude učiť svojim cestám, aby sme chodili po jeho chodníkoch.“ Aj naši slovanskí pohanskí predkovia takto začali prichádzať k Spasiteľovi. Preto dnešný sviatok Zjavenia Krista Pána pohanským mudrcom je v plnom zmysle aj naším sviatkom.
Pohanskí predkovia si tiež kládli otázky o živote a mali aj hmlisté, nejasné tušenie o tom, že niekto veľký musí byť nad týmto svetom. Ale iba na základe vlastného uvažovania by sa nikdy neboli mohli dopracovať k jasnému poznaniu o Pánu Bohu. Len preto, že sa On dal poznať vo svojom Synovi Pánu Ježišovi, len preto môžeme o ňom vedieť to podstatné, čo potrebujeme pre vysokú duchovnú úroveň života a svoje spasenie. Dnešný sviatok hovorí o určitom vyvrcholení duchovného vývoja. Musíme však zdôrazniť znova: Nejde o samovoľný, automatický vývoj, ale o veľký skok, ktorý nám daroval Pán Boh svojím zjavením.
V prečítanom biblickom odseku nejde len o vyvrcholenie duchovného vývoja, ale aj o vplyv nového poznania Pána Boha na sociálne a politické pomery. Keď sa tu hovorí, že príde čas, keď národy prekujú svoje meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože, že národ nepozdvihne proti národu meč a že sa už nebudú učiť vojne, tak je to zvrchovane politická záležitosť. Pánu Bohu nie je politika cudzia, veď ide o politiku vo svete, ktorý je jeho svetom.
Bolo síce a je mnoho pokusov vybudovať raj na zemi, ale kedykoľvek to robili a robia ľudia, ktorí nerešpektovali a nerešpektujú Božie zámery a nekráčajú v súlade s Božími princípmi, vytvorili pravý opak: hotové peklo na zemi. Len s plným rešpektovaním Božej suverénnosti, s plným rešpektovaním toho posolstva, ktoré priniesol a realizoval Ježiš Kristus, možno robiť kroky smerujúce k uskutočneniu Božej nádhernej vízie budúcnosti.
Tá doba, keď sa táto krásna vízia splní v plnej miere, je možno ďaleko. Ale začiatok sa musí urobiť už teraz. Prvý, rozhodný krok urobil Hospodin, keď poslal na svet svojho Syna, prinášateľa Božieho kráľovstva pokoja, spravodlivosti, lásky. Ale aj všetci, ktorí sa priznávajú k Hospodinovi a k jeho Pomazanému, sú vyzvaní, aby pôsobili týmto smerom. To je obsahom záverečnej výzvy v našom texte: „Hor sa, dom Jákobov. Kráčajme v svetle Hospodinovom.“ Všetci, ktorí veríme v Pána Boha a v Ježiša Krista, máme sa stať Božími spolupracovníkmi pri realizovaní tej krásne budúcnosti.
Dnes by sme mohli prorokovu predpoveď aktualizovať a rozšíriť napríklad takto: Príde doba, keď sa výdavky na zbrojenie, fantasticky vysoké výdavky na zbrojenie, použijú na odstránenie hladu, chorôb, zaostalosti vo svete aj vo svete, ktorý je omnoho biednejší a nešťastnejší, ako sme my. Príde doba, keď ľudia už svoj myšlienkový potenciál nebudú využívať na to, aby druhým ubližovali, ale na to, aby im pomáhali. Príde doba, keď politickí činitelia nebudú využívať svoje postavenie na to, aby sa obohacovali na úkor druhých, ale na to, aby slúžili a pomáhali spoločnosti. Príde doba, keď si ľudstvo uvedomí, že slovo „minister“ neznamená „pán“, ale služobník“, ktorého najvyšším privilégiom je, že sa dá viesť jasným, pravdivým svedomím a svoje najlepšie intelektuálne a ostatné sily vynaloží na to, aby sa v oblasti svojej pôsobnosti staral o právo, pravdu, spravodlivosť.
Aj ak nemáme možnosť zapôsobiť účinne na svetovú politiku, máme možnosť realizovať niečo z týchto krásnych prorockých slov vo svojom malom, možno celkom miniatúrnom prostredí: v rodine, na pracovisku, v cirkevnom zbore, v oblasti, na ktorú máme vplyv. Zúčastniť sa na tomto veľkom diele je povinnosťou všetkých, ktorí veria v Hospodina, ktorí prijali jeho Syna.
Pri meditácii o prorokových slovách si každý z nás môže uvedomiť: Aj ja mám možnosť prekovať meč svojho sebectva na tvorivé činy lásky, prekovať svoju zamračenú, nahnevanú tvár na úprimný úsmev, prekovať ponižovanie druhého na radostné rešpektovanie jeho dôstojnosti, prekovať zúrivý krik a nadávanie na úprimné slová priateľstva, prekovať závisť na úprimnú radosť zo šťastia druhého, prekovať škodoradosť na úprimnú a účinnú snahu pomôcť druhému v núdzi. Každý z nás by si mal uvedomiť, aké sú tie ničivé, deštruktívne zbrane v jeho vlastnom arzenáli a ako by ich mohol a mal prekovať na mierové, tvorivé nástroje, ktoré budujú spoločenstvo a uskutočňujú niečo z budúcej reality kráľovstva Božieho. V rodinách treba prekovať meče na pluhové radlice. Myšlienkovú energiu, ktorú sme doteraz využívali na tvorenie napätia, hádok, škriepok, zvád a iných zlých vecí, treba použiť na pestovanie pekného spoločenstva. Každý kresťan, ktorý je na vedúcich postoch v štáte, spoločnosti, je morálne povinný robiť v rámci prijatých zákonov to, čo slúži na tvorenie novej spoločnosti, v ktorej vládne právo, pravda, spravodlivosť. Neraz je to riskantné, aj veľmi riskantné. Ale napriek tomu musíme povedať, že je to kresťanská povinnosť.
Pán Boh si nájde cesty, ako vytvoriť túto predpovedanú ríšu pokoja, práva, pravdy a spravodlivosti, a to aj vtedy, ak mnohí odmietajú ísť jeho cestou a postaviť sa do služby realizovania tejto budúcnosti. Ale kto odmieta, ten sa sám vylučuje. Staručký Simeon (Lukáš 2) vo svojej predpovedi naznačil, že ktokoľvek sa stretne s Ježišom Kristom, musí sa rozhodnúť, či pôjde s ním alebo proti nemu. Vzhľadom na to, čo sme práve povedali, si uvedomujeme, že toto rozhodnutie je nesmierne závažné. My sme postavení aj v tejto chvíli pred takéto rozhodnutie alebo pred opätovné potvrdenie svojho rozhodnutia, ktoré sme už urobili.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
