Silvester, Lukáš 12, 35 - 40
Majte bedrá opásané a sviece horiace a buďte podobní ľuďom, ktorí si očakávajú pána, kedy sa vráti zo svadby, aby mu hneď otvorili, len čo príde a zaklope. Blahoslavení sluhovia, ktorých pán, keď príde, nájde bdieť; amen, hovorím vám, že sa opáše, posadí ich a pristúpiac, bude im posluhovať. A keby prišiel o druhej stráži alebo o tretej a nájde ich bdieť, blahoslavení sú. Uvedomte si: keby hospodár vedel, v ktorú hodinu príde zlodej, iste by bdel a nedal by sa mu vlámať do domu. Aj vy buďte pripravení; lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte. (Lukáš 12, 35 - 40)
V posledný deň roku si viac ako inokedy uvedomujeme neprestajné plynutie času. Čas je ako rieka, ktorá stále tečie a nikdy sa nezastaví. Fascinuje nás pohľad na stály pohyb sekundovej rúčky na hodinách. Keďže sa čas nezastaví ani na najmenší zlomok sekundy, tak v prísnom zmysle slova neexistuje prítomnosť. O čom sa nám zdá, že je prítomnosťou, to je už v tejto chvíli minulosťou a neprestajne sa od nás vzďaľuje.
Neprestajný pohyb času tesne súvisí s neprestajnou zmenou. Svet sa neprestajne mení, a to aj vo veľkých aj v najmenších rozmeroch. Svet sa neprestajne mení aj vo viditeľnej aj v neviditeľnej oblasti. Každý z nás sa neprestajne mení. Zmeny medzi dvoma susednými sekundami času môžu byť celkom malé, ale sú. Svet v určitej sekunde nie je taký istý, ako bol v predchádzajúcej sekunde. My si uvedomujeme zmeny vo väčších časových úsekoch. Ale tie sa skladajú zo zmien, ktoré prebiehajú v jednotlivých zlomkoch sekundy.
Má toto neprestajné plynutie času a neprestajná zmena nejaký zmysel a cieľ? Alebo je to všetko azda bez zmyslu a je to chaotické? Výroky starozmluvnej knihy Kazateľ o tejto veci sú smutné a skeptické. Citujeme niekoľko veršov z prvej kapitoly tejto zaujímavej knihy: „Márnosť nad márnosti - hovorí Kazateľ. Márnosť nad márnosti, všetko je márnosť. Aký osoh má človek zo všetkej svojej lopoty, ktorou sa umára pod slnkom? Pokolenie odchádza a druhé prichádza, ale zem stojí naveky. Slnko vychodí, slnko zapadá, náhli sa na svoje miesto, kde znova vychádza. Vietor duje k juhu a obracia sa na sever, stále krúžiac veje a vo svojom kolobehu sa vracia. Všetky potoky tečú do mora, ale more sa nenaplní; potoky sa vracajú na miesto, kam tečú. Všetko je plné trudu, nikto to nemôže vysloviť; oko sa nikdy do sýtosti nenadíva, ucho sa nikdy dosť nenapočúva. Čo bolo, bude zase, a čo sa dialo, bude sa opäť diať. Nič nového nieto pod slnkom. Je niečo, o čom možno povedať: Pozri, to je niečo nové? Dávno to bolo, vo vekoch, ktoré boli pred nami.“ Toto je takzvané cyklické chápanie času, podľa ktorého sa čas pohybuje po kružnici a neprestajne sa vracia, k tomu, čo už bolo. Pri takomto chápaní času nemožno povedať, že čas smeruje k nejakému novému cieľu, a tak nemožno ani objaviť zmysel toho, čo sa deje v čase.
Ale starozmluvní proroci a predovšetkým Ježiš Kristus a celá Nová zmluva pozerajú na čas iným spôsobom. Čas sa nepohybuje v kruhu, ale beží po priamej línii k novému, veľkému cieľu. Prorocké a novozmluvné chápanie času sa na rozdiel od knihy Kazateľ nazýva lineárnym, lebo čas v tomto chápaní beží po priamej čiare, po priamej línii stále dopredu, od jedného veľkého cieľa k ďalšiemu.
Rozhodujúcou veľkou udalosťou na tejto línii času v rámci ľudských dejín je život, pôsobenie, smrť a vzkriesenie Ježiša Krista. To je totiž niečo, čo tu dovtedy ešte nebolo. Ak sa Kazateľ v citovanom odseku pýta: „Je niečo, o čom možno povedať: Pozri, to je niečo nové?“, tak napriek jeho skepse odpovedáme: Áno, je niečo, o čom možno povedať: To je niečo nové. Ježiš Kristus, jeho život, smrť a vzkriesenie – to je rozhodujúca nová udalosť na línii času. Taká rozhodujúca, že sa stala predelom letopočtu – rátame roky pred Kristom a po Kristu.
Táto udalosť otvára zároveň nové obzory závratných rozmerov: vyvrcholenie časovej línie v príchode kráľovstva Božieho. Práve o tento vrcholný cieľ ide, keď sa v našom texte z Evanjelia podľa Lukáš hovorí o Pánovom návrate. K Pánovmu návratu, k stretnutiu s Pánom, k ustanoveniu, etablovaniu kráľovstva Božieho v plnom rozsahu a intenzite – k tomu smeruje línia času, ktorej neprestajné napredovanie si v dnešný večer osobitne uvedomujeme. Keď sa modlíme „Príď kráľovstvo tvoje“, nejde o nič menšie ako o ten vrcholný cieľ, ktorý dáva zmysel neprestajnému toku času, spolu s ktorým sa pohybuje aj náš život. Tok času nie je nezmyselný, nie je chaotický, lebo má cieľ. A čo má cieľ, a to nie hocijaký, ale v porovnaní so všetkými možnými nám známymi cieľmi cieľ vrcholný, absolútny, to nie je nezmyslené, ale je to zmysluplné.
Na takto pochopenej línii času sa nachádza náš život – tých niekoľko desaťročí, ktoré nám je dopriate prežiť na tejto zemi. Na takto pochopenej línii času sa nachádza aj rok nášho života, ktorý sa o niekoľko hodín skončí. Je to maličký, nepatrný úsek v porovnaní s miliardami rokov, čo trvá naša zem a s niekoľkonásobne dlhším trvaním vesmíru. Ale pre naše osobné životy bol aj tento rok napriek relatívnej malosti dôležitým rokom. Pre každého z nás v jeho osobitnom zmysle. Médiá, tlačené i elektronické sa po tieto dni vracajú k dôležitým udalostiam roka vo sfére politickej, hospodárskej, umeleckej, športovej, a to aj v rozmeroch našej vlasti aj v rozmeroch medzinárodných. Po tieto dni si budeme aj toto všetko všímať, veď sa nás to všetkých nejakým spôsobom týka. Svet sa stal v dôsledku rozvoja komunikačných prostriedkov jednou veľkou dedinou. Ale posledný deň roka spravidla venujeme myšlienkam o tom, čo sa za tento rok odohralo v našom osobnom živote, v živote našich rodín. Každý má pritom svoju špecifickú zbierku spomienok, a to aj príjemných aj nepríjemných a bolestných. Kto chce čas svojho života prežívať vedome, pre toho je samozrejmosťou, že sa k týmto spomienkam vracia, veď sú súčasťou jeho života, súčasťou jeho samého.
Niektoré udalosti, ktoré sa stali obsahom nášho života tohto roku, prišli nečakane, prekvapivo, iné udalosti boli výsledkom nášho uvažovania, plánovania, rozhodnutia. Pri spätnom pohľade toto všetko nielen registrujeme a obnovujeme si v pamäti, ale to všetko nejakým spôsobom aj hodnotíme.
Hodnotiť sa dá podľa rozličných hľadísk. My by sme chceli kvôli tomuto hodnoteniu vyťažiť niekoľko myšlienok z prečítaného textu. Jeho obsah je jednoduchý a pritom veľmi dôležitý. Dá sa stručne zhrnúť takto: Majiteľ domu odcestoval a svojim sluhom dal poverenie, aby sa starali o dom a aby boli vždy pripravení prijať ho, svojho pán, keď sa vráti z cesty. Bdelé čakanie a stála pripravenosť sú dve dôležité hľadiská na hodnotenie toho, ako splnili svoju úlohu. „Majte bedrá opásané a sviece horiace a buďte podobní ľuďom, ktorí si očakávajú pána, kedy sa vráti zo svadby, aby mu hneď otvorili, len čo príde a zaklope.“ Inými slovami: Majú byť stále pripravení na stretnutie so svojím pánom, i keď nevedia, kedy sa vráti. Na všetkom, čo budú robiť a ako sa budú správať, má byť vidno vplyv tohto bdelého čakania a pripravenosti.
Na všetkom, čo sme my prežili a ako sme prežili tohto roku, na všetkom našom správaní a rozhodovaní malo byť vidno vplyv toho, že čakáme stretnutie s Pánom, že si uvedomujeme jeho skúmavé oči upreté na nás a že sa tomuto pohľadu dáme korigovať, opravovať, že pod jeho vplyvom budeme upravovať svoje správanie a postoje.
V našom živote boli aj dobré, pekné, príjemné veci. Mnohé z nich sme si jasne uvedomili. Ale neraz sú tie dobré, pozitívne veci také nenápadné a pripadajú nám ako samozrejmé, že si ich ani osobitne neuvedomujeme. A predsa by sme mali. Lebo všetko dobré je v konečných dôsledkoch darom od nášho nebeského Otca. Myšlienka vďaky, slová vďaky, modlitba vďaky mala sprevádzať každé dobré danie, ktoré sme tohto roku prijali. Kto čaká stretnutie s Pánom, ako tí sluhovia v podobenstve, nemal by sa nikdy dopustiť ignorantskej nevďačnosti, že vezme, schmatne dar a nevšíma si Darcu. Bola by to nevďačnosť, ktorú vyčítal Ježiš, keď z desiatich uzdravených sa vrátil poďakovať iba jeden, teda desať percent. Aké percento vďaky zaznelo v našich mysliach a ústach z tých sto percent, ktorými mali byť sprevádzané všetky tohtoročné dobré veci, ktoré sme prijali od Hospodina?
Pri vďačnosti a ďakovaní nejde len o to, že sa to sluší a patrí. Rovnako dôležité je, že pravidelné ďakovanie za všetko, čo vo svojom živote objavíme ako Boží dar, nám umožňuje uvedomenejšie prežívať svoj život. Pri ďakovaní si uvedomujeme, ako Pán Boh každodenne pracuje na našom živote, uvedomujeme si jeho lásku na základe jej konkrétnych prejavov. Tak sa v nás pestuje, tvorí, upevňuje hlboko zakorenená istota, že keď vo svojom živote kráčame tou tajomnou cestou, ktorou je čas, nie sme sami a nemusím poblúdiť, lebo sme neprestajne obklopení a sprevádzaní, vedení Božou múdrosťou a láskou. Cítime dobre, že takéto ďakujúce vedomie stálej Božej prítomnosti dáva nášmu životu celkom osobitnú, a to vysoko hodnotnú charakteristiku.
V našich životoch aj tohto roku boli aj bolestné udalosti a javy. Rozlúčky s blízkymi, choroby, neúspechy, straty, sklamania. Ako sme zvládli tieto ťažké veci? Zaplavili nás otázky typu: „prečo?“, „prečo sa to stalo?“, „prečo práve mne?“ – a podobne. Teoretickú odpoveď na ne v mnohých prípadoch nenájdeme. To sú otázky, ktoré sa nachádzajú na mnohých miesta aj v Biblii. Ide teda o prastarý jav. Ozývajú sa v ústach trpiaceho Jóba, počujeme ich na mnohých miestach žalmov, zaznievajú dokonca z úst trpiaceho Spasiteľa Ježiša Krista. V biblickom posolstve nejde o hľadanie odpovedí na tieto otázky. Očakávame, že odpovede dostaneme po prekročení tajomnej hranice medzi týmto časným životom a večným Božím svetom. Ale Božie slovo v Biblii ukazuje, čo je v takých situáciách dôležité: Zachovať si dôveru v nebeského Otca. Z jeho rúk nás nemôže nikto a nič vytrhnúť. Od Božej lásky v Ježišovi Kristovi nás nemôže odlúčiť ani utrpenie a smrť. Zachovať si neotrasiteľnú dôveru v lásku nebeského Otca i vtedy, keď nám je z ľudského hľadiska najťažšie. Ako sme dokázali zvládnuť tohto roku ťažké veci a udalosti, ktoré sa objavili v našich životoch? Aj na túto otázku hľadáme dnes odpoveď. Mala by vyústiť do pevného prejavu dôvery v Hospodina. Pre toho, kto kráča cestou času smerom k vyvrcholeniu v Božom kráľovstve, je práve toto primeraný spôsob a štýl života. Podobným spôsobom, s vedomím stálej Božej prítomnosti, by sme mali hodnotiť všetky ostatné udalosti a javy v našom živote za uplynulý rok.
Všeobecne známy je výrok: „História je učiteľkou života“. To platí nielen vo veľkých rozmeroch, ale aj v živote jednotlivého človeka. Tak aj z toho, čo sme prežili v tomto odchádzajúcom roku, by sme sa pri jeho analýze a úvahách o ňom mohli všeličomu priučiť. Takto získanú múdrosť by sme s Božou pomocou mali zaradiť do stvárňovania budúceho roku, ktorý zajtra začíname.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
