Nový rok, Lukáš 4, 16 - 21
Milí bratia, milé sestry,
prvé sviatočné ráno, prvé Služby Božie, prvá kázeň v novom roku – to všetko je pre nás všetkých výzvou. Začína sa niečo iné, nové.
Novoročné obdobie v nás vyvoláva nádej a obavy súčasne, a my chceme mať pocit, že ponúknuté výzvy budeme vedieť využiť. Plánujeme zmeny. Tie sa dajú síce urobiť hocikedy, ale nový rok považujeme za dobrú príležitosť preskúmať, čo dobré môžeme ešte zlepšiť, rozvinúť, a čo staré, deštruktívne nechať radšej za sebou.
Božie slovo, ktoré sme si prečítali z Lukášovho evanjelia, nám približuje obsah prvého vystúpenia Ježiša Krista. Predstavuje svoje programové vyhlásenie. Jednoznačne v ňom dáva najavo, že každý človek má mať možnosť začínať znova.
Ak si myslíme, že proti takémuto programu nemohol mať nikto námietky, stačí, aby sme si prečítali stať o tomto Ježišovom vystúpení do konca. V 28. verši čítame: „A všetci v synagóge vzplanuli hnevom, keď to počuli, povstali, vyhnali Ho z mesta a viedli až na okraj vrchu, na ktorom bolo vybudované ich mesto, aby Ho zostrčili. Ale On prešiel pomedzi nich a vzdialil sa.“
Ježiš chce dať totiž novú šancu aj pohanom, čo Židia považovali za nehorázne. Oni boli vyvolení Boží a mladý Ježiš tvrdí, že aj na pohanom Bohu mimoriadne záleží. To nemohli počúvať!
Svoju prvú reč prednáša Ježiš v synagóge. Zachováva tradíciu. Nepochybne muselo byť veľa vecí, ktoré sa mu tam vôbec nepáčili, ktoré Ho na počínaní zbožných profesionálov rozčuľovali, no napriek tomu synagógu neobchádza. Bohoslužby v synagóge vôbec neboli dokonalé, no Ježiš nezmešká ani jednu príležitosť, aby sa pridal k Božiemu ľudu a oslavoval Boha.
To, čo vo svojom programe zverejňuje, nie je radikálne nové, nadväzuje na to prastaré, čo Židia dobre poznajú.
Hovorí o milosti, o roku milosti, ktorý určil už Mojžišov zákon slovami: ( 3. Moj. 25,10): „Posväťte každý 50. rok a vyhláste v krajine oslobodenie pre všetkých obyvateľov. Nech vám je to jubilejným rokom, keď každý z vás má sa vrátiť ku svojmu vlastníctvu a každý sa má vrátiť ku svojej čeľadi.“
V roku milosti malo prísť k vyrovnaniu, k pôvodnej spravodlivosti. Dlžníkom sa odpustili dlhy. Otroci museli byť prepustení na slobodu, aby sa mohli vrátiť k svojej rodine.
Ježiš túto myšlienku nových šancí pre každého rozvíja ďalej. Myšlienku spravodlivosti chce konkrétne napĺňať. Slová Izaiáša v chráme neznejú ako teória – z Ježišových slov cítia ľudia osobné angažovanie. On bude tým, kto toto slovo naplní.
Chudobným bude zvestovať evanjelium, skrúšených srdcom uzdraví, zajatým ohlási prepustenie, slepým vráti zrak, utláčaným dá slobodu.
Cieľová skupina Ježiša Krista je od začiatku jasná: tvoria ju nemajetní, utláčaní, degradovaní. Takíto ľudia potrebujú novú príležitosť od Boha. Ľudia im ju nedoprajú.
Ježiš prijíma colníka Zachea, oslobodí ho od komplexov menejcennosti. Uznanie si už nebude musieť kupovať bohatstvom – veď to ho urobilo nenávideným ešte viac...
Za príklad milosrdenstva dáva Ježiš v jednom zo svojich podobenstiev Samaritána. Ten, od koho nikto nič dobré neočakával, ten jediný sa pri zranenom mužovi na ceste pristavil a pomohol mu.
Ježiš dáva najavo Boží záujem o stratených – o tých, čo sa sami zachrániť nedokážu.
Jeho milosť, vykúpenie prichádza k ľuďom, ktorí nie sú zviazaní so stavom sveta súčasnosti. Sú otvorení tomu, ktorý prichádza. Pri Kristovi
zažívajú, že On pred nimi nestojí bezmocný – neuhýba ako ten, ktorý sa ich trápenia vyľakal.
Ľuďom, ktorým svet dáva najavo úprimnú sústrasť, dáva Ježiš nádej nového života, novej reality, novej slobody. Nikdy človeku nepovie: „Ty už nemáš nikomu čo dať. Si len na ťarchu. Nemáš šancu. Prehral si.“
V jeho milosti je dodnes nádej pre všetkých, ktorí nesú všetky možné bremená. V Ňom je milosť pre ľudí, ktorí ostávajú na okraji záujmu dnes – ponížení a vysmiati. Pri Ježišovi sa za svoju biedu nemusia hanbiť. Od odmietania ich vedie k dôvere Otcovi, ktorá v nich objavuje silu nárokovať si nové možnosti aj pred ľuďmi.
Kto z nás, bratia a sestry, takúto Božiu ponuku nepotrebuje? Aj my sme zraňovaní, zaťažovaní – ľuďmi, situáciami, nedostatkom. Máme ťažkosti uplatniť sa, problémy rozhodnúť, ako sa zachovať v konflikte. Mnohých sa dotýka telesné a psychické utrpenie, výčitky, opodstatnená aj neopodstatnená vina.
Ak nám je z akéhokoľvek dôvodu ťažko, nie je to náš koniec – práve tu sa dostávame do Ježišovej blízkosti, pod vplyv Jeho milosti. Silní, zabezpečení ju nepotrebujú, tým milosť skôr prekáža.
Ježiš Kristus neprináša možnosť nového začiatku len pre každého individuálne. Svojich blízkych motivuje k tomu, aby Ho nasledovali, napodobňovali a aj oni prijali zodpovednosť za život ľudí okolo. Ku konkrétnym postojom pomoci vedie aj nás dnes.
V synagóge hovorí: Dnes sa naplnilo toto slovo vo vašich ušiach. Týmto DNES začína v Nazarete zmena. SZ zasľúbenia sa stávajú realitou.
Možno sa pýtame: Naozaj? Čo sa naplnilo od tohto Ježišovho vyhlásenia? Stal sa náš svet spravodlivejším, ľudskejším, milostivejším?
Čo sa zmenilo? Prečo je medzi nami ešte toľko veľa skleslých, bezmocných? Nie je bieda okolo nás aj výsledkom nášho individualizmu, sústredenia sa na to, aby sme hmotné, ale aj
duchovné dary, silu, múdrosť, či vytrvalosť využili len pre seba?
Nie všetci svedkovia Ježišových uzdravení sa stali veriacimi. Nie všetci, ktorí sa ako Zacheus obrátili, spoznali, že sa s tým, čo vlastnia, majú rozdeliť. Nie všetci, ktorí počúvali o stratených veciach, sa dali nájsť. Zasľúbenia milosti mohli byť prijaté a potom realizované iba vo viere. Vtedy aj dnes.
Viera neznamená len to, že slovo o Ježišovi pokladám za pravdivé.
Viera na zemi nie je istota, ale otvorenosť voči nepochopiteľnému Bohu – niekedy aj v otázkach, hľadaní, v kriku, slzách, či proteste. Živá viera nie je stavom pokoja s ustálenou hladinou. Vždy je dynamická, poháňa ju veľmi často odvaha neuspokojiť sa lacnými odpoveďami a vysvetleniami. Pochybnosti, kritické, pálčivé, ťažko zodpovedateľné otázky patria k jej zraniteľnosti, ale aj sile. Pravá viera dokáže zniesť veľmi veľa. Platí o nej to isté, čo o láske: všetko znáša, všetkému verí, všetkého sa nádeje, všetko pretrpí.
Takáto viera je reálna, životaschopná, oslovujúca, lebo človekom hýbe. Nedovolí ustrnúť.
Za všetkou námahou, ktorú si žiada, sa však črtajú aj konkrétne podoby milosti. V porozumení, vypočutí, dôvere človeka, ktorý ma akceptuje, znáša takého, aký som. To je pre vnímavú dušu najmocnejším signálom k zmene. K pokániu, obnove. V láske, ktorú si nezaslúžim, je sila, ktorá má moc povzniesť človeka ponad všetky protivenstvá k Božej dobrote a zhovievavosti.
Takáto živá viera je naplnením Ježišovho programu milosti. Vychádza z toho, že Ježiš mi odpúšťa, pozná moje výhody, ale aj pády. Ak Jeho milosť prijmem vierou, budem chcieť, aby sa to prejavilo na mojom živote, mojich postojoch. Tak sa aj v mojom živote Božie slovo naplní. Nech sa tak stane. Ešte DNES.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
