V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. slávnosť vianočná, Gal. 4.4 - 7

Milí bratia, milé sestry,
naše kréda, naše vyznania viery dnes čoraz častejšie mĺknu.
Každú chvíľu sme zraňovaní sklamaním, trpkou skúsenosťou, že všetko je relatívne, obmedzené, neisté. Od takejto bolesti je len krôčik k rezignácii, k presvedčeniu, že dnes sa už veriť nedá. Nikomu. Ničomu. Všetko sa mení, radikálne obracia – stačí sa len prispôsobovať.
Bolesť si tiež vykladáme po svojom. Nie tak, že signalizuje chorobu, problém, s ktorým treba niečo robiť, ale tak, že nás chce pokoriť, zruinovať. A to predsa nedovolíme!
Radšej sme opatrní - až tak, že preto, aby sme sa napätiam, vnútorným zápasom vyhli, zľahostajnieme.
Na tých, za ktorých by sa bolo treba postaviť, za pravdu, ktorú si niekedy treba vykúpiť naozaj krížom odmietania, pozeráme
s odstupom, či ľútosťou ako na sebazničujúcich naivných hlupákov.
A hoci v tieto dni znova počúvame dojímavý vianočný príbeh, vôbec si nie sme istí, či sa nás môže nejako dotknúť.
Načo nám je zasľúbenie pokoja, radosti, keď pod tlakom kríz, zďaleka nie len finančných, trpíme strachom z budúcnosti?
Posolstvo malého, bezbranného Dieťaťa prekrýva v nás rozpačitosť – dá sa ešte milosťou, nehou, láskavosťou niečo dosiahnuť?
Reálny život nad ne kladie otázniky. Veď hodnota človeka sa odčítava od jeho výkonu, prípadne peňazí.
Cez Vianoce sa na všetko skľučujúce snažíme zabudnúť. Robíme všetko preto, aby sa tak stalo. No veľmi nám to nepomáha. Sú totiž ľudia, ktorú takúto „vianočnú hru na skrývačku skutočnosti“ nehrajú. Nemôžu. Nechcú.
Boh prichádza medzi nás nenápadne, v Dieťati, a úplne spontánne odkrýva všetko naše žalostné pokrytectvo.
Neostáva pri výsmechu silných a podpore slabých. Prišiel a dodnes preniká do otroctiev, našich závislostí, v ktorých strácame sami seba, svoju vlastnú tvár.
Nasledovať reklamné scenáre radosti z nákupov – a na pár dní prijať rolu v hre na harmonickú rodinu nám nemôže stačiť.
Z toho už musíme vyrásť, aby sme ako zrelí, normálni a dospelí ľudia vedeli zastať svoju úlohu, svoje poslanie byť človekom na obraz Boží.
Kristus už dávno vyrástol. Neurážajme Ho uspávankami. Pozná realitu našej vnútornej pustoty – náš hlad, našu nahotu a úbohosť.
Vedie nás k tomu, aby sme sa ich nebáli pomenovať. Prináša riešenie. Moc zla, nech by sa rozpínala akokoľvek, nezvíťazí. Prichádza Kristus. Prináša nádej, že je ešte komu veriť, že naše vyznania môžu pokračovať.


Pieseň 35 4. a 5.sloha
„Ale keď prišla plnosť času, poslal Boh svojho Syna, narodeného zo ženy, narodeného pod zákonom, aby vykúpil tých, čo sú pod zákonom a aby sme dostali synovstvo. A keď ste synmi, poslal nám Boh do sŕdc Ducha svojho Syna volajúceho: Abba! Otče! A tak už nie si otrok, ale syn. A ak syn, tak skrze Boha aj dedič.“
Gal 4, 4-7
Milí bratia, milé sestry,
všadeprítomný strach sa dnes stáva nástrojom moci. Nadobúda vplyv, ktorým sa ľudia zastrašujú a manipulujú navzájom. Neistota si dnes žiada obete. Otrokov.
Máme obavy z toho, že nebudeme mať kde bývať, kde pracovať, z čoho žiť. Bojíme sa, či zvládneme rýchle tempo, nároky a požiadavky, robíme si starosti o budúcnosť mladých ľudí.
No ktovie, či je toto ten najvážnejší problém... či takto nezakrývame primárnu neochotu byť úprimným aspoň pred sebou
a pred Bohom... a či naša bieda naozaj pramení z vonkajších okolností, alebo z nášho
vnútra, podnecovaná desom vlastnej duchovnej prázdnoty.
Máme otvorený celý svet, ale nevieme, kde je náš domov. Máme slobodu rozhodnutia vo vzťahoch, ale krachujú nám - vždy menej sme v nich ochotní niečo zniesť, pretrpieť.
Svojim deťom chceme dopriať tie najlepšie podmienky na všestranný rozvoj, ale nie sme si istí, či by bolo dobré, aby nás napodobňovali. Majú rozvíjať svoje talenty, ale objavujú ich častejšie cudzí ľudia ako tí, ktorým sa narodili...
Samé protirečenia. Samé paradoxy. A ak si v nich spomenieme na Boha, obyčajne s tým, aby veci riešil namiesto nás. Vnútili sme Mu rolu otrokára, On nech rozhodne, vykoná a my sa prispôsobíme. Ale On takúto úlohu neprijal.
Dobre vie, ako sa nám autoritatívne spôsoby protivia. A to, že sme zabudli na možnosť rásť, dospievať k zrelosti a rozvážnosti, nie je Jeho problém, ale NÁŠ.
Boh sa však v problémoch neizoluje, neuniká od konfrontácií – tak ako my. Naopak. Stále čosi tvorí, aby nás presvedčil, že Jeho ponuka platí stále. Pomáha nám k nej dorásť.
Prichádza v malom Synovi. V chudobe - uprostred špinavostí, napriek odmietaniu - nadväzuje s človekom celkom nové spojenie.
Slovo sa stáva Telom. Zjavuje sa tak, akoby sme to vôbec nečakali. Prekračuje hranice.
Neobmedzuje sa na princípy, ktoré uzákonil strach – a my sme si pod jeho bičom
rozdelili role iba na otrokov a otrokárov.
My tam s Bohom nepočítame. A s iným človekom iba kalkulujeme. Ak sa aj strhne boj, nejde v ňom o slobodu – často iba o výmenu miest. A ak utláčaní zasadnú na miesto hore, najzreteľnejšie nimi hýbe túžba po pomste a dokázaní moci.
Boh však prichádza aj tam, kde s Ním nik nepočíta. Prichádza s Jemu vlastnou
suverenitou a mocou. Nie ako otrokár, ako Otec.
Bratia a sestry,
ak príde živý Boh medzi ľudí, znamená to vykúpenie, alebo pohromu.
Príchod Krista môžeme teda oslavovať len vtedy, ak sa vzdáme pokušenia byť Bohom, ak si necháme povedať, že zmeny sú v našom živote nevyhnutné. Kristus chce medzi nami žiť. Je by škoda, ak Ho umlčujeme, odstraňujeme, lebo hovorí do krízových situácií. Mohol by nás v nich uzdraviť, urobiť silnými.
Pavel tvrdí, že Kristus nám dal nový status. Píše: „A tak už nie si otrok, ale syn.“ Už nie si otrok.
Aká je teda naša reakcia na toto Vianočné posolstvo? Podľa všetkého žiadne – alebo choré - schizofrenické.
Ak aj tieto Vianoce budú o troch dňoch sentimentu, hojnosti jedla a drahých darčekov, nespôsobia v našej duši NIČ.
No pre Boha aj pre ľudí je ešte zraniteľnejšie, ak sa naše vyznanie – teda
formálne prijatie synovstva Božieho - kombinuje so životom otroka.
A to je to choré štiepenie, nešťastná dvojtvárnosť – ak treba, som ten, kto Boží program pre život vyznáva – ale tam, kde má to slovo dostať podobu, všetko uviazne. V rodine či v práci sa stále ostávam šplhať na miesto, z ktorého budem môcť vládnuť. Ja sám. Je to tragikomický obraz.
Boh posiela na zem svojho Syna ako Dieťa, odkázané na starostlivosť, opateru rodičov. Dodnes prebúdza náš záujem rovnako. Aj medzi nás posiela svoje deti, ktoré potrebujú, aby sme boli silní, aby sme boli dospelí. Tí nechcú počuť, ale zažiť, že naša viera nás robí súcitnými, prajnými a veľkorysými.
Cesta k slobode, ktorá na iného človeka nehľadí so strachom z konkurencie, ale ako na Dieťa Božie, môže byť dlhá. Aj nebezpečná. No nijaká iná alternatíva uniknúť z otroctva neexistuje.
Boh už ponúkol úplne všetko. Teraz je rad na nás. Urobíme niečo, alebo necháme všetko tak ako je – aj za cenu ohýbania sa pred tými,
ktorí z nás robia len posluhovačov? To je nedospelé, infantilné. Od nás sa žiada dôslednosť, a aj sila, ktorá bude tvoriť podmienky pre život iným.
Čo sa svet dozvedá o Bohu od nás, kresťanov, bratia a sestry? Vidí na našich životoch našu vieru? Rozumie nášmu svedectvu?
Už dávno nepotrebuje veľké slová, ale hodnoverné, autentické postoje vo vzťahoch, v rodinách, na pracoviskách. Aj v spoločenstve cirkvi.
Apoštol hovorí, že Boh je naším Otcom.
Aj dospelé, zrelé, zodpovedné deti majú Otca. Veď niekedy ani tie nezvládnu všetko samé. Niekedy treba zasiahnuť tak, ako to nie je v ľudskej moci.
Obludnú podobu, ktorú získava moc nespravodlivosti, klamlivých zavádzaní, nemusíme uctievať. Jej otroctvu sa smieme vzpriečiť. Nevzdajme sa šance nechať v tomto svete prežiť to čisté, Božie.

Boh Otec dovolí, dopustí naozaj všeličo, no ak príde plnosť času, zistíme, že aj vinu a do neba volajúcu zúrivosť ľudí pokorí. Celkom originálne. Prekvapivo.
Aj tieto Vianoce sa môžeme o také prekvapenie uchádzať. Nebude pod stromčekom. Dá sa prijať priamo u Boha. V obyčajnej, úprimnej modlitbe, v slove zmierenia a pomenovania mojich nepokojov. Žiada si to odhodlanie a statočnosť vzdať sa vlastnej obhajoby a dlhých vysvetľovaní. Boh Otec vie všetko. Aj to, ako ľahko sa dajú potopiť naše pokusy o nový život.
Nový život v nových podmienkach, možno aj medzi inými ľuďmi, bude čosi stáť. Možno aj straty a obete. No Pán Boh nás v nich nenechá samých na seba.
Otvorí pred nami tajomstvo svojich zdrojov – skutočného pokoja a radosti. Dajú sa prevziať len vo viere a vzpriamenom postoji. Tak človek vie, že svoju hrdosť, svoju ľudskú dôstojnosť
nemusí stratiť - Boh ju bude vždy znova uzdravovať, aj kriesiť.
Jedno je však isté. Táto cesta bude mať budúcnosť. Aj cieľ a zmysel.

Amen.

Anna Polcková
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.