Kázeň z rozlúčky s Milanom Rúfusom vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave
Víťaz nad smrťou slávne z hrobu vstal,
večnú Božiu slávu mocne zvestoval.
Žije Kristus, Pán náš, s Ním budeme žiť,
s Ním je hodno trpieť, s Ním aj zvíťaziť.
Víťaz nad smrťou slávne z hrobu vstal,
večnú Božiu slávu mocne dokázal.
Amen.
Izaiáš 55, 1 – 2
Ó všetci smädní, poďte k vode!
Poďte i vy, ktorí nemáte peniaze!
Kupujte obilie, jedzte;
poďte, kupujte bez peňazí, bez platenia víno a mlieko!
Prečo dávate peniaz za to, čo nie je chlebom,
a svoj zárobok za to, čo nesýti?
Čujte ma pozorne a jedzte dobré
a v hojnosti sa bude kochať vaša duša!.
____________________
Prečítali sme biblickú stať z knihy Izaiáš. Ústami proroka pozýva Hospodin ľud z vyhnanstva do novej budúcnosti. Tento prorocký hlas bol potrebný. Bolo to v čase, keď toľkí upadli do rezignácie, keď iní videli celý zmysel bytia v zhŕňaní peňazí, keď sa mnohí hnali za bezcennými hodnotami a ignorovali to skutočne veľké, keď namiesto lásky vládlo bezohľadné sebectvo, keď silní utláčali slabých, keď mnohí vyhnali Boha zo svojho srdca.
Dvetisícpäťsto rokov nás delí od čias, keď tieto slová zazneli. Je naša doba iná? Spýtajme sa básnika Milana Rúfusa. Básnickým prorockým okom vidí lepšie ako ostatní, vidí, do čoho sa rúti tento svet. Vidí a varuje. Jeremiášov nárek, ktorý prebásnil, vyjadruje aj jeho obavy. Vo svojom varovaní používa jasné, ostré slová.
Nie kvôli nim samým, ale kvôli veci, ako sám povedal: Nie som k vám hrubý, iba sa o vás bojím.
Prorocký básnik Milan Rúfus nás pozýva. Jeho pozvanie sa dá vyjadriť podobnými slovami ako pozvanie prorokovo: Vy, smädní, poďte k vode. Poďte, i ak nemáte peniaze. Kupujte zadarmo, bez platenia. Prečo dávate peniaze za bezcenné veci? Vezmite zadarmo to, čo uhasí opravdivý smäd, čo utíši opravdivý hlad.
Má nám čo ponúknuť. Obrovské hodnoty vytvoril, nahonobil tento básnik. Nie iba pre seba, ale pre všetkých. Teraz pri odchode do večnosti nám ich zanecháva. Je dosť pre každého. Každý si môže vziať, koľko len chce a vládze. Čím viac, tým lepšie. Každý má toľko slnka, koľko si sám vezme.
K čomu nás pozýva? Čo nám ponúka? Ťažko je v krátkej chvíli vybrať to najdôležitejšie, veď všetko je dôležité. Kto by v jeho tvorbe našiel čo len jedno nefunkčné slovo? Aspoň na niečo však chceme upozorniť. O pokračovanie sa môže postarať každý sám.
Majster Milan Rúfus nás učí vidieť. On na všetko pozerá optikou básnika. Rovnako ako maliar, básnik vidí viac ako my ostatní. Pre básnika sú čisté a prenikavé oči veľmi dôležité. Sám o tom hovorí:
Básnik si oči čisté žiada,
hlboké ako jazerá.
Aby sa v nich a na nich zrkadlila
obloha, človek, rastlina a rieka
i rmut i kal i nádhera
Všetko, čo videl, počul, čítal, skúsil, o čom sa dozvedel, čo z detstva a mladosti priniesli spomienky, čo prorocky predvídal do budúcnosti, na všetko pozeral takými očami. Z jeho básní o rodnom kraji tam v Liptove pod Poludnicou vidno, že aj z najvšednejších vecí vedel urobiť sviatok.
Na všetko sa vedel zahľadieť osobitne, všetko sa stávalo zárodkom novej básne. Ale všetky veci videl aj ako celok, celok jestvoty, celok bytia. Bytie – kúzelné slovo, ktoré ho nikdy neprestalo fascinovať. Bytie je záhada, veď všetko čo je, mohlo by aj nebyť. A tak: prečo je? Prečo nevládne ničota, prázdnota, absolútne nič? Koho sa raz zmocnia tieto otázky, ten sa ich nezbaví. Tieto otázky doliehajú na neho vždy s novou silou. Poháňaný nimi, vždy v jasnejších kontúrach vyjadruje svoju vieru v Stvoriteľa.
Cesta k tomu nie je jednoduchá, má svoje dejiny. V mnohých prípadoch je síce všetko jasné. Keď vidí na jar fialky, vychádza mu zo srdca spontánny údiv: Čo Ty len, Bože, všetko vieš. – Podobný údiv vzbudzujú tisícky iných vecí. Ale koľko je iných ťažkých a veľmi ťažkých javov! Keď ich človek vidí a cíti na sebe, adresuje Bohu jóbovské otázky: „Prečo?“ „Prečo, Pane?“ Básnik ich vyslovuje úctivo a predsa veľmi jasne. Prečo toľko kríža, toľko utrpenia, biedy? Prečo trpia ľudia, prečo včielky, kvety? Odpoveď neprichádza a treba nám len čakať. Boh skrýva pred nami plné poznanie seba – On, múdry, vie, prečo, a vie, dokedy. No podáva nám ruku z láskavého tajomna svojho bytia.
Bez viery v Boha sa nemôžeme obísť. Nadpis jednej básne, Credo ergo sum – Verím, teda som – hovorí jasnou rečou. Chápeme ju nie v descartesovskom, ale v tomto zmysle: Keď verím v Boha, som – som v plnom zmysle slova, inak mi niečo chýba, niečo podstatné. Z veľmi mnohých básní vyplýva celkom jasne, ako vážne rátal Milan Rúfus s Bohom. Vidno to nielen v modlitbách a modlitbičkách – čo je prirodzené, ale aj v mnohých, mnohých ďalších básňach. Rúfusove myšlienky a výpovede o Bohu patria medzi veľmi vzrušujúce slová. Raz si prečítať jeho básne z tohto hľadiska - to by sme videli, čo Boh znamenal pre tohto človeka.
Prosba emauských učeníkov: „Zostaň s nami, Pane, lebo sa zvečerieva“ je témou básne „Hľadanie rodiča“. Tam sú tie krásne slová modlitby, ktoré tu nemôžu chýbať:
Prázdno je, Bože, chýbaš nám.
Prázdny je priestor: Tu i Tam.
Jeho hrôza i veleba.
Prázdno je, Bože, bez Teba.
Pomysli, Bože, pomysli:
to nie Ty – my sme odišli.
Ale my predsa prídeme
zo zeme k Tebe do zeme.
Buď teda, maj nás trochu rád.
Keby si nebol – pod i nad,
vo vnútri vecí, okolo –
všetko, čo je, by nebolo.
My sme odišli. Vo veľkej väčšine odmietli sme Toho, ktorý nám priniesol pokoj, Ježiša Nazaretského. Priniesol nám pokoj, ponúka nám pokoj, a predsa nieto pokoja.
Prečo je to tak? – spytuje sa básnik:
Nemáme na pokoj?
Vyhýba sa nám, lebo
nie sme Ťa hodní,
knieža pokoja?“
Kríž, na ktorom zomrel, uctievajú mnohí. Ale tak často iba uctievajú. Inak sa žerú medzi sebou, premýšľajú, ako premôcť druhého, ako mu ublížiť. Menej je tých, ktorí uskutočňujú posolstvo Ukrižovaného.
Krotkí Ho milujú
a štítia sa Ho dravce.
Za týmto smutným zistením je nevyslovená otázka: Kedy konečne začneme žiť podľa posolstva toho čistého Ježiša Nazaretského?
Biblickí proroci videli všetko jasne, jasnejšie ako druhí, a varovali pred následkami života bez Boha, života, v ktorom sa šliape po práve, spravodlivosti, láske, ľudskej dôstojnosti. – Básnik Milan Rúfus vidí veľmi jasne to zlo, ktoré sa deje v dnešnom svete. Hovorí o ňom konkrétne, taxatívne ho vyratúva. Cíti hrôzu zo znetvorenia ľudskosti. Vidí ovocie zla a predvída veci omnoho horšie, než aké videli biblickí proroci, a varuje, lebo sa o nás bojí. Chce sa podeliť o všetko, čo vidí, pozná, predvída. Ale je smutný, že nachádza tak málo sluchu. O básnikovi v treťom tisícročí hovorí:
Čím viac je potrebný,
tým zbytočnejší dobe.
Či ľudstvo za to, aké je,
raz bytím nezaplatí.
Nepočujú ho. Hluchí sú.
Zamýšľa sa nielen nad tým, čo je okolo neho, zamýšľa sa aj sám nad sebou. V mnohých svojich básňach. Spomedzi nich uveďme aspoň tieto veľmi zrelé slová:
Ak tvoja plachá viera
chce Boha za pastiera,
buď tvarom z Jeho dielne.
Že dnes už husto sneží?
Si v službe. Skús to prežiť
Práve tým, že Jemu, dobrému Pastierovi, sa dá tvarovať, a že je v Jeho službe, stáva sa tento básnik v najplnšom zmysle sebou samým. V Jeho službe aj vtedy, keď už husto sneží, keď prichádza vysoký vek. Bol v Jeho službe do samého konca.
Váš život v rodine je vašou posvätnou pôdou a my s rešpektom pred ňou zastávame. Ale to, čo je o tom v básňach napísané, si prečítame radi, veď sa z toho dá toľko naučiť. – Keď čítame Malý súkromný triptych – Môj časoslov – Dcérka – Magda, keď pozeráme a čítame Pamätníček, Zuzankin a ockov, a jeho modlitby za vás obe, ktoré ste mu boli a zostávate nekonečne drahými bytosťami, modlitby opravdivé, čisté, ako by sme mohli nevidieť a necítiť tie hĺbky lásky, harmónie
ako aj hĺbky mysliacej múdrosti? – Báseň List Magde sa číta so zatajeným dychom. Toľko lásky a vďačnosti je v nej vyslovené! Vďačnosť za všetko, čo ste pre oboch, manžela a dcérku, znamenali a znamenáte. A prosba, aby vám Pán Boh i naďalej dával silu. – Keď k tomu pridáme Modlitbičky a modlitbičky Anjeličku, môj strážničku, sme v obdive a úcte hlboko dojatí nielen tými krásnymi textami, ale aj zázemím, z ktorého vyrástli.
Pri tejto rozlúčke nám je všetkým ťažko. Osobitne vám, najbližším. Cítime s vami. Modlíme sa s vami. Ďakujeme Pánu Bohu za to, čím on, váš manžel a otec, náš veľký básnik bol, je a bude. Pozeráme za ním na jeho ceste do večnosti. V básni Dovetok hovorí o čase, ktorý si neprestajne púšťa loďky po prúde života – jedna udalosť prichádza za druhou. Stručnými slovami je v básni vyjadrené to, čo práve v tejto chvíli potrebujeme vedieť:
A posledná z tých lodičiek
sa zrazu stane prvou.
Posledná udalosť tohto života sa zrazu mení na prvú udalosť nového života. Končí sa jeho pozemský život a on vstupuje do večnosti. Nie je to automatika, ale dar Toho, ktorý je Pánom života. Toto, čo on, básnik, videl, treba vidieť aj nám. On prichádza do blízkosti Pána, ktorého hľadal, v ktorého veril, ku ktorému sa modlil, na ktorého sa orientovalo celé jeho bytie. Cez smutnú udalosť rozlúčky treba nám dovidieť na toto krásne vyvrcholenie života. V tom nájdete pokoj. V tom nájdeme pokoj. – Amen.
Modlitba
Ďakujeme, Bože, za tohto básnika.
Za bohaté dielo, ktoré nám zanechal.
Za veľké myšlienky, ktoré vtelil do slov.
Za úctu k slovu ako Tvojmu daru.
Za zápas viery smerom k zrelosti.
Za poznanie, že bez Teba sme ničím.
Za prorocký hlas do tragédie sveta.
Za jeho modlitby a modlitbičky,
ktoré si našli cestu do premnohých sŕdc.
Za jeho veľkú lásku k manželke a dcére
a za ich veľkú lásku k nemu.
Keď jeho odchod zranil jeho najmilšie bytosti,
ale aj nás všetkých,
prichádzame k Tebe.
Keď nás najviac bolí srdce,
Ty si nám najbližšie.
Daruj nám oči, ktoré by Tvoju blízkosť cítili,
ktoré by Tvoju večnosť zahliadli.
Večnosť, do ktorej vstupuje ten,
ktorý nám bol a navždy zostane drahým.
A lieč bolestné rany svojím pokojom.
Amen.
doc. ThDr. Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
