Nedeľa Deviatnik, 3. Mojžišova (3 M) 19, 1 – 4
Milí bratia a milé sestry!
Biblia nie je jedna kniha, ale celá knižnica – zbierka kníh. Sú medzi nimi „bestsellery“ – tituly známe a často čítané, napríklad evanjeliá a žalmy. No v Biblii sú tiež knihy, ktoré neotvoria mnohí, na texty ktorých sa káže iba zriedkavo. Takou je aj 3 M.
V nej obsiahnuté predpisy o obetiach, očisťovaní, pokrmoch a sviatkoch – zdá sa, nie sú už aktuálne. Práve bez týchto textov by sme však iba ťažko chápali, čo mieni list Židom, keď hovorí, že Kristus priniesol obeť raz navždy (Žid 9, 11n.27; 10, 10.14) alebo, že bez obete – bez vyliatia krvi – niet odpustenia hriechov (Žid 9, 22.26).
Aj o 3 M, napriek tomu, že nepatrí k oddychovému čítaniu, platia slová apoštola: „Čokoľvek bolo napísané, nám na poučenie bolo napísané, aby sme skrze trpezlivosť a útechu Písem mali nádej“ (R 15, 4). Tiež slová: „Každé písmo vdýchnuté od Boha (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby dokonalý bol človek Boží a spôsobný na všetko dobré“ (2 Tim 3, 16n).
Centrálne poučenie z 3 M sa týka toho, čo Pán Boh čaká od nás, svojho ľudu: „Svätí buďte, lebo ja, Hospodin, váš Boh, som svätý.“ Pojem „svätý“ zuní našim ušiam ako katolícky termín. Keď sa však ako evanjelici hlásime k reformačnému princípu: Jedine Písmo (je nám prameňom viery a pravidlom života), potom je dobré pripomenúť, že pojem „svätosť“ sa iba v 3 M spomína 152 krát. Svätosťou sa pritom nemieni bezhriešnosť; v takom zmysle je svätý – je bez hriechu iba Boh. Svätosť pre nás značí oddeliť sa od sveta (jeho hriešnych spôsobov) pre život s Hospodinom. Byť svätý znamená nepatriť svetu a jeho spôsobu myslenia a konania, ale patriť Bohu. Všimnime si niekoľko konkrétnych dôrazov.
(A) Svätí nie sme, lebo sme sa tak rozhodli, ale svätí sme preto, že sa Pán Boh rozhodol pre nás – očistil nás, urobil z nás nové stvorenia, vykúpil a posvätil. V Ježišovi dobrovoľne prijal smrť – ako trest za naše hriechy (vykúpil nás). V cirkvi, ktorá je dielňou Ducha Svätého – opravovňou, kde sa zachraňujú – uzdravujú rozbití ľudia, nám unaveným, falošným a hriešnym pomáha stať sa celými, duchovne zdravými – vedie nás k tomu, čo je čisté a správne (posväcuje nás). Naša svätosť, naše oddelenie sa od zlých spôsobov sveta – to, že chceme patriť Pánu Bohu, je očakávanou odpoveďou na Božiu svätosť.
Kým 1 M (Genesis – Kniha zrodu) zvestuje div stvorenia sveta aj Božieho ľudu a 2 M je dobrou správou o vykúpení ľudu Božieho z útrap otroctva v modlárskom Egypte, veľkou témou 3 M je práve svätosť. 3 M zdôrazňuje očistu a posvätenie Božieho ľudu. Už prvé tri knihy Biblie prinášajú posolstvo o diele trojjediného Boha: o stvorení, vykúpení a posvätení. Zároveň nám kladú pred oči aj našu trojitú úlohu: na dielo Božieho stvorenia, vykúpenia a posvätenia odpovedať vierou, nádejou a láskou. Sme svätí už od krstu svätého, v ktorom nás za svoje deti prijal Svätý Boh. Vyznávame to vo Viere všeobecnej kresťanskej (verím v Ducha Svätého, svätú cirkev všeobecnú, spoločenstvo svätých). No ako svätí – ako tí, ktorí patria Svätému Bohu, máme aj zmýšľať, hovoriť a konať.
(B) V 3 M je osobitne položený dôraz práve na prepojenie správneho bohoslužobného uctievania Hospodina s každodennými vzťahmi medzi ľuďmi. Pre to, že sa Pán Boh nad nami zmiloval, sme svätí. Avšak je svätý i náš spôsob života, naše počínanie? Usilujeme sa žiť sväto – teda ako tí, ktorí vedia, Komu patria? Alebo žijeme skôr nepatrične menu Božích detí? Nenáležite Božím očakávaniam na nás?
Ak chceme slúžiť Bohu, milovať Ho, tak náš vzťah k Pánovi a služba Jemu (bohoslužba), začína nie vyznaním lásky, ale vyznaním hriechov. Platí, že celý náš život má byť službou Bohu. Veď Hospodina ctíme aj tým, ako sa správame k iným ľuďom. Aby bolo jasné, že blížni nie sú abstraktné bytosti, Písmo pripomína vzťah úcty k rodičom. Práve v rodine prijímame základy správneho životného smerovania. To, že úcta k rodičom a autoritám sa stráca, je často dôsledkom skutočnosti, že v našich rodinách je málo úcty k Svätému Bohu. Ako rodičia nekapitulujme pred požiadavkou vychovávať deti s prísnosťou a napomínaním Pánovom (Ef 6, 4) – v používaní takých prostriedkov pri výchove, ktoré schvaľuje Pán.
Ruka v ruke s úctou k rodičom, k autoritám vôbec, ide zachovávanie sviatočného dňa (3 M 19, 3). Zachovávať sviatočný deň – nedeľu – značí predne svätiť ju v zhromaždení Božieho ľudu. V našej cirkvi sa nezachovávanie sviatočného dňa stalo záležitosťou väčšiny... V tomto ohľade máme čo naprávať. Sťa by nám unikalo, že nedeľa – Služby Božie, sú pomocou proti skleróze – proti zabúdaniu na Božie milosrdenstvo. Všade tam, kde človek prijíma Božiu lásku a milosrdenstvo – a koľko ho len, nezriedka bez premýšľania o ňom, prijímame – všade tam nemá chýbať chvála a vďačnosť voči Bohu prejavená obetavosťou v službe Bohu i blížnym. Deň sviatočného odpočinku je stálym znamením Božieho nároku na každého z nás. Nedeľný deň, Služby Božie, nám tento Boží nárok pripomínajú, chránia nás pred zabúdaním na to, kto je Pánom nášho života – na to, čo pre nás Kristus vykonal a stále koná. Kde sa mizne bohoslužobné svätenie sviatočného dňa, kde sa zriekame nároku tohto Božieho prikázania, tam bude nasledovať aj relativizovanie významu ďalších Božích prikázaní. Tým sa nesvätenie Pánovho dňa sa v negatívnom zmysle odrazí v celej spoločnosti.
Zvesť 3 M nás vedie k uvedomeniu si, že náš vzťah k Pánovi a služba Jemu (bohoslužba), musí začať nie vyznaním lásky, ale vyznaním hriechov. Potrebujeme Spasiteľa, potrebujeme nástroje Jeho milosti: slovo Božie a Večeru Pánovu, potrebujeme sa vracať k milosti i záväzku krstu svätého. – Týmito nástrojmi nás Pán Boh napráva, pomáha nám stať sa celými, duchovne zdravými – vedie nás k tomu, čo je čisté a správne. Ak sa tomu nebudeme vzpierať, prinesie to požehnanie nielen pre náš osobný život, ale širšie spoločenstvo cirkvi i krajiny, v ktorej žijeme. Nech sa tak stane!
Amen.
S použitím viacerých prameňov.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
