Evanjelium podľa Lukáša 2, 25 - 30
Úvodná modlitba:
„Ochraňuj ma, Bože, lebo sa k Tebe utiekam. Hovorím Hospodinovi: Ty si môj Pán! Niet pre mňa šťastia mimo Teba!“ (Ž 16, 1 – 2) - Pane prosíme, aby to, že pre nás niet šťastia mimo Teba, sa stalo aj naším úprimným vyznaním. Amen.
Milí bratia a milé sestry!
V pondelok boli Hromnice, deň keď si pripomíname predstavenie Krista Pána v jeruzalemskom chráme (pozri k tomu: 3 M 12, 6 – 8; 4 M 3, 5 – 13). S Hromnicami odchádza vianočné obdobie. Všimnime si dnes tiež niekoho odchádzajúceho. Postavu spätú s Hromnicami, ale aj s úprimným pokáním; postavu biblického Simeona. Všeličomu sa od neho môžeme učiť.
(1) Simeon očakával útechu Izraela. Postihlo ho azda
nejaké nešťastie, keď očakával útechu? Veď o kom inom bolo povedané niečo väčšie ako práve o Simeonovi? Čítame: bol „muž spravodlivý a bohabojný... a Duch Svätý bol v ňom“ (L 2,25). Čo ešte teda Simeon očakával? – Útechu Izraela. Ani nie tak čo, ale koho, lebo onou útechou Izraela bol Spasiteľ – Bohom poslaný Záchranca.
Aké nešťastie postihlo Simeona, že on – zbožný muž – tak vytrvalo očakával Vykupiteľa, že Ho nazýval útechou – potešením? Nešlo o nešťastie, ako ho bežne chápeme my – čiže o nejakú chorobu, úmrtie kohosi blízkeho, škodu na majetku alebo inú pohromu. Keď evanjelista Lukáš v 15. kapitole spomína príbeh márnotratného syna, hovorí, že tento mladý muž so spackaným životom „vstúpil do seba“ (v. 17). Podnikol cestu do svojho vlastného srdca. Kristus môže byť len tomu útechou, kto podnikne takúto cestu – cestu do svojho vnútra. A zdá sa, že práve takáto cesta do seba, je za Simeonovým očakávaním.
Ak ľudia o niekom povedia: má dobré postavenie, je finančne zabezpečený či dokonca bohatý, iní si ho vážia, má dobrú rodinu, povesť, je zásadový a čestný – to iste nie sú malé veci a kiež by o každom evanjelikovi platilo: iní si ho vážia, má dobrú rodinu, povesť, je čestný, zbožný a spravodlivý. Avšak neuspokojme sa iba s tým! Ako márnotratný syn alebo ako Simeon, podniknime spolu s nimi cestu do svojho srdca, do svojho vnútra. Premýšľajme: ako obstojím pred Pánom Bohom? A keď to budeme poctivo a pravidelne robiť, potom aj nám Kristus nebude iba frázou, len „ošúchaným pojmom“, ale útechou.
Množstvo súčasných ľudí cestuje von – do ďalekých krajín, či už za poznaním, oddychom alebo zábavou. Nič proti tomu. No bolo by chybou, ak by platilo: cestujeme von, ale do seba sa nedostaneme! Bola by to tragédia, keby sme si nachádzali čas na ďaleké cesty a pritom si nenachádzali čas vstúpiť do seba, neodvážili sa pravidelne podnikať cestu do svojho srdca. Preto, že sa tak nezriedka stáva, sa mnohí z Pána Ježiša Krista, z viery v Neho a z Jeho milosti nevieme radovať.
Simeon očakával útechu – potešenie z príchodu Spasiteľa. To sa smieme od neho učiť. Čo ďalšie sa nám zo Simeonovho životného príbehu môže stať vlastným?
(2) Simeonovi oznámil Duch Svätý, že neuzrie smrti prv, ako by videl Pomazaného Pánovho (v. 26). To je slovo, ktoré nás dokáže aj vyľakať. Pripúšťa totiž možnosť, že by človek mohol podľahnúť smrti bez toho, aby sa stretol so Spasiteľom. Musí byť strašné, skonať bez poznania Toho, kto nás zachraňuje pred Božím spravodlivým hnevom, pred vinou a večným zatratením. Ľudia sa nanovo a nanovo pokúšajú bagatelizovať smrť. Pokúšajú si nahovárať, že smrť patrí k nezvratným zákonom prírody. No toto prestáva byť útechou, ak ide o umieranie naše vlastné alebo bytosti, na ktorej nám veľmi záleží. Vtedy rozpoznávame, že smrť je viac než len biologický proces. Je neprehliadnuteľným znamením, že sme hriešni a že „Boží hnev z neba sa zjavuje proti každej bezbožnosti a neprávosti“ (R 1, 18). Smrť je odplatou za hriech (R 6, 23). Preto sa smrti desíme. Preto máme strach z toho, čo bude po smrti. Už konfirmandi sa učia, že na túto otázku jestvujú rôzne odpovede. Napríklad (podľa B. Pleijela): smrť je bodka – dáva bodku za životom a všetko ňou končí... Alebo: smrť je výkričník – vyhlasuje, že nastalo vyslobodenie od chorôb, trápenia. Tiež: smrť je otáznik – hádanka, ktorú nikto nemôže vyriešiť. No smrť – z pohľadu Písma – nie je ani bodkou, ani výkričníkom, ani otáznikom, ale dvojbodkou či spojovníkom, ukazujúcim, že po smrti nasleduje pokračovanie. A to, čo nasleduje, je Boží spravodlivý súd: „Všetci totiž musíme sa ukázať pred súdnou stolicou Kristovou“ (2 K 5, 10). Ako na tomto spravodlivom súde obstojíme bez Spasiteľa a Vykupiteľa? – Bez odpustenia hriechov? Blahoslavený, kto môže so Simeonom vyznať: „Teraz prepúšťaš, Pane, svojho služobníka...v pokoji, lebo moje oči videli tvoje spasenie“ (L 2, 29n). Blahoslavený, kto neuzrie smrti prv, ako by sa vierou stretol so svojím Záchrancom.
(3) To tretie, čo nás zo Simeonovho života oslovuje, je jeho duchovná zrelosť. Simeon odchádza ako duchovne zrelá osobnosť. Áno, treba nám uveriť, veriť, ale tiež zrieť vo viere. Veriaci má vo viere rásť, duchovne dozrievať. Duchovná zrelosť neprichádza automaticky s pribúdajúcim vekom. Preto skúmajme seba, či nezostal v nás Ježiš malý, nevyrastený, nezrelý? Ako duchovne dozrievame? Máme k tomu dosť výživy? Dobre dozreli tí, ktorí sú bohatí na dobré skutky – na ovocie Ducha. Tí, o ktorých možno povedať, že tak svieti ich svetlo pred ľuďmi, že oni vidiac ich dobré skutky, oslavujú za ne Otca v nebesiach (por. Mt 5, 16). Tí, v ktorých žití sa stala zjavnou „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť“ (G 5, 22). Aké je ovocie nášho života? Čo pôjde za nami? (por. Zjav 14, 13). Nemôže nám byť jedno, k čomu zrejeme.
Dobre dozreli tí, ktorí očakávajú kráľovstvo Božie. Ktorí sa stali synmi a dcérami Božími. Ktosi povedal, že Pán Boh nemá vnúčatá, len synov a dcéry. – Teda viera sa nedá zdediť, každý sa musí do Božieho kráľovstva narodiť, inak doň nevojde (J 3, 5).
Hovorieva sa, že žijeme v informačnej dobe. V čase počítačov, satelitných TV-kanálov, mobilov, internetu. Napriek tomu všetkému zas iní odborníci vravia, že dnešná doba je dezinformačnou dobou. Dobou, ktorá odvádza našu pozornosť od toho, čo je podstatné a naopak sú nám predstierané rozličné kauzy, škandály, aféry. Akú informáciu o kresťanstve podávame svetu my, ktorí sa hlásime ku Kristovi? Nie je to dezinformácia? Nesmie nám byť jedno, k čomu zrejeme. Nesmie nám byť ľahostajné, či odovzdáme ďalším generáciám lampáš/fakľu viery tlejúcu, vyhasnutú alebo horiacu. Amen.
S použitím viacerých prameňov.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
