V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

3. nedeľa po Zjavení Krista Pána, 2. Kráľov 5, 1 - 17

Milí bratia a milé sestry!
Jedna pieseň hovorí: „Aj na teba, s najpyšnejším krokom v sále, kdesi čaká banánová šupka. A keď na ňu stúpiš a spadneš na nos, bude to o to tvrdšie, o čo sa považuješ za lepšieho od druhých.“
Slová tejto piesne sa naplnili už v živote mnohých ľudí. Aj v živote starozmluvného Naamána. Pomáhal víťaziť sýrskemu kráľovi. Bol generálom jeho vojska. Mužom číslo dva v krajine. Keď s vojnovou korisťou tiahol po víťaznom boji ulicami Damasku, kráčal tak hrdo, ako by nikdy nemal zomrieť. On – Naamán, veľký, vplyvný, udatný a bohatý muž. „Banánová šupka“, na ktorej sa pošmykol, sa v jeho prípade volala malomocenstvo.
Byť malomocný v tej dobe bolo čosi obdobné, ako mať dnes rakovinu alebo A.I.D.S. Či už choroba napredovala rýchlejšie alebo pomalšie, malomocný Naamán si mohol byť istý: mojim plánom do budúcna, mojim očakávaniam a nádejám je koniec. Skôr či neskôr stratím svoju pozíciu, budem vyvrhnutý zo spoločnosti, zomriem.
Ale... ale bol tu nielen veľký a mocný pán, ale aj malé, bezmocné dievča. Slúžka, otrokyňa Naamánovej ženy, ktorú jej pán generál doniesol ako korisť z jednej výpravy v izraelskej krajine. To dievča, ďaleko od domova, podrobené náladám svojej šéfky – pani Naamánovej, to bezmocné dievča bez majetku a vplyvu, spôsobuje ono „ale“ – ktoré obracia situáciu.
Veľký, no vážne chorý pán a malé dievča, izraelská otrokyňa v službe nielen pani generálovej, ale najmä v službe živého Boha. Áno, práve malí, opovrhnutí ľudia, tie neviditeľné osoby v tieni slávnych a mocných, hrajú neraz rozhodujúcu úlohu. O malej slúžke v rodine veľkého vojvodcu Naamána to platí. Dievča spomenie svojej panej proroka, Božieho muža, ktorý v jej rodnej krajine koná mnohé divy (por. 2Kr 4. kap.). Spomínajúc Božieho muža, hovorí dievča vlastne o nádeji pre jej pána, o nádeji, ktorá je i pre malomocného Naamána v Hospodinovi. Slovami dnešnej epištoly, dievčina sa ani v pohanskom prostredí nehanbí za evanjelium – za záchranu, ktorá je v živom Bohu.
Udalosti dostávajú spád. Naamán spomenie proroka Elízea pred kráľom. A ten mu dáva sprievod s množstvom peňazí a darov i list pre izraelského kráľa. Keď si ten prečíta list sýrskeho kolegu s posolstvom: - Posielam ti Naamána, aby si ho zbavil malomocenstva, na znak pohoršenia si roztrhne odev a rozhorčene vraví: „Či som ja Boh, aby som mohol usmrtiť alebo obživiť!“ V tejto vete je čosi zásadné i pre nás: Nie všetko sa dá riešiť svetskými prostriedkami: mocou, peniazmi, darmi. Nie všetko sa dá kúpiť. Zdravie si, človeče, nekúpiš. Je to dar. Boží dar.
Jeden človek raz ďakoval lekárovi, ktorý ho operoval: Pán doktor, ďakujem Vám! On odvetil: Neďakujte. A ten zas nato: Ako by nie, veď Vaše ruky mi vrátili zdravie! Lekár vraví: Moje ruky viedla ruka niekoho Iného; Jemu patrí vďaka! Iste, je dobre, keď vieme vyjadriť uznanie a vďaku zdravotníckym pracovníkom. No onen lekár mal múdrosť, ktorá sa nedá získať štúdium, ani titulmi. – Múdrosť, ktorá je však paradoxne prístupná každému z nás: Totiž, že zdravie – život, je Boží dar. Ďakujeme zaň Bohu? Je náš život vďakou Bohu?
Späť k Naamánovi.
Vďaka malému dievčaťu sa veľký veliteľ stretáva s Božím prorokom. Vlastne ani nestretáva. Elízeovi žiaci neveria vlastným očiam, keď vidia tiahnuť skvostný sprievod vozov a koní pána generála. A mocný, no malomocný Naamán, neverí vlastným očiam, keď vidí biedny dom, v ktorom býva Boží muž. Bol to prichudobný dom, aby doň vošiel veľký generál. A toto prekvapenie strieda ďalšie: Elízeus sa ani len neobťažuje vyjsť Naamánovi v ústrety. Iba mu odkáže: „Choď a umy sa sedemkrát v Jordáne“. Ponor sa do rieky, kde Boh urobil nový počiatok s Božím ľudom. Tam chce urobiť nový počiatok aj s pohanským veliteľom.
Sedemkrát sa ponoriť v Jordáne – to bolo pre veľkého muža ako Naamán priveľa. Lepšie povedané primálo. Mal odložiť svoju hrdosť, svoje bojové zásluhy, svoju uniformu s kráľovskými metálmi a ponoriť sa do Jordánu, ktorý bol len biednym potokom popri širokých tokoch damašských riek Abáná a Parpar. Naamán si to všetko predstavoval inak. Zdráhal sa ponoriť sa v Jordáne, ako sa nejeden konfirmand i dospelý zdráha ísť do kostola. Sťa by cítili: bola by to výzva pre zmenu môjho života. No Naamán si dal povedať. On – veľký muž, sa ponára do Jordánu ako malý chlapec, odkladá svoje zásluhy, uverí slovu, ktoré mu Boh odkázal cez proroka a je očistený.
To je všetko? – Takto mám byť uzdravený? Trápnym ponáraním sa v tomto biednom jordánskom kúpalisku? Či takto budem zachránený? Nie je to primálo? – Tak sa nepýtal iba Naamán, ale aj nejeden súčasný človek.
Či tak ľahko príde spása? Cez slovo Božie na službách Božích v kostole? Ešte k tomu evanjelickom? Veď dnes sú aj oveľa vychytenejšie spoločenstvá. Cez zvesť kazateľov bez veľkých rečníckych schopností? Cez dávne piesne a modlitby z Agendy? Cez vieru v slovo Pánovo? – To je všetko? Nie je to príliš jednoduché? Nie je to všetko príliš málo atraktívne? – Netreba radšej vycestovať na nejaké špeciálne podujatie? Na evanjelizáciu, púť či duchovné cvičenie? Netreba čosi zvláštne vykonať?
Naamán sa mal sedemkrát ponoriť v Jordáne. Mal spraviť celkom jednoduchú vec. – Ani od nás Pán Boh nežiada nič nemožné. Žiada: prísť, počuť a vierou prijať Božie slovo. Odvážiť sa žiť podľa neho. A to nami už pohne. Kto verí Božiemu slovu, kto sa doň v dôvere vnára ako Naamán do Jordánu, ten zažije – ako Naamán – nový život. Nie vždy ho sprevádza uzdravenie z choroby. Možno to bude „iba“ sila statočne znášať chorobu či iný kríž. Avšak bude to nový život. Život v Božej prítomnosti.
Práve o to ide. Vrcholom príbehu nie je uzdravenie Naamána, ale to, že sa tento človek stretol s Bohom, že smie žiť v Božej prítomnosti, že spoznáva Boha ako Záchrancu. Už nie peniaze, moc a zásluhy sú jeho vyznaním, ale viera v Hospodina – živého Boha.
Veľký Naamán sa stáva malým. Boh nerozlišuje veľkých a malých, nedáva prednosť bohatým pred chudobnými, nenadržiava zbožným na úkor bezbožných. Pán Boh vidí ľudí v ich biede a prichádza k nim – ako kedysi k Naamánovi. V Ježišovi Kristovi prišiel i k nám a píše rovno aj do krivých riadkov nášho života. „Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami – znie výrok Hospodinov – úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej. Keď budete volať ku mne, keď prídete a budete sa modliť ku mne, vypočujeme vás. Budete ma hľadať, a nájdete ma; keď ma budete hľadať celým srdcom, dám a vám nájsť“ (Jer 29, 11 – 14a).
Biblia je plná príbehov o Božom milosrdenstve. Je ich plná preto, aby sme vedeli, že bez milosrdenstva nemôžeme žiť, aby sme sa aj my stretli s Bohom – s Ježišom Kristom ako s naším Záchrancom. Je ich plná preto, aby sme sa nehanbili za Boha, ktorý nás zachraňuje, nehanbili sa za Kristovo evanjelium. Biblia je plná príbehov o Božom milosrdenstve preto, aby sme sa stali novými ľuďmi. – Ľuďmi milosrdnými k blížnym. Blahoslavení – teda šťastní v Božích očiach sú milosrdní – lebo aj Boh im bude milosrdným (por. Mt 5,7). A tak vďaka za všetky „banánové šupky“, cez ktoré sa učíme viac poznávať Božie milosrdenstvo a byť milosrdnými k ľuďom. Amen.

S použitím viacerých prameňov.

Modlitba: Nebeský Otče, náš život, každý jeho deň, ktorý prežijeme v zdraví, je Tvojím darom. Aj všetky ďalšie dni. Ty si a zostávaš Ten istý: v dobrých i zlých dňoch, v zdraví i v chorobe, v radosti i žiali. Poznáš dni, v ktorých netúžime väčšmi po ničom inom, ako po Tvojom uzdravení. Poznáš ľudí v našom cirkevnom zbore, ktorí pri hľadaní zdravia už veľa a všeličo vyskúšali, no nenašli pomoc. Poznáš beznádejné prípady a aj tých, ktorí sa na Teba ešte nedokážu či nechcú spoliehať. Vieš, kde chýba posledný krok viery a poslušnosti. Poznáš aj situácie, keď nenachádzame slová, keď sme nemí, kde by sme mali hovoriť o nádeji v Tebe, našom Záchrancovi. Prosíme Ťa o odvahu a správne slová. Dokáž sa medzi nami ako živý Boh, Spasiteľ náš i celého sveta.

Amen.

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.