Žalm 139, 1 – 10.13 – 18.23 – 24
Milí bratia a milé sestry!
Ako žiaci sme si neraz mysleli: Načo sa mám trápiť s chémiou? Všetci predsa nebudeme chemikmi. Neskôr sa nám však v bežnom živote poznanie z chémie zišlo – napr. poznanie vlastností kyselín. Koľkých to zachránilo pred popáleninami či pred iným poškodením na zdraví alebo na majetku!
Nielen kyseliny, ale všetko na svete má svoje vlastnosti. Je dobré ich poznať. Kto pozná vlastnosti vecí, vie, aký dosah majú pre náš život. Povedzme, kto pozná vlastnosti – technické možnosti počítača a dokáže ich využívať, ten si uľahčí a zefektívni prácu. Podobne kto pozná vlastnosti niektorého človeka, vie, čo od neho môže či nemôže očakávať. Vlastnosti totiž ukazujú, ako sa dotyčný voči nám alebo iným bude či nebude správať.
Biblia je vzácna kniha, ktorá vydáva svedectvo o Pánu Bohu a Jeho vlastnostiach. Poznať ich, je pre náš život veľmi potrebné, dobré a užitočné. Hovoria o nich aj slová 139. žalmu. Ich zvesť sa dá zhrnúť do dvoch téz:
(1) Pán Boh je vševedúci, vie o nás všetko;
(2) Pán Boh je všadeprítomný, je nám prítomný vždy a všade.
(1) Pán Boh je vševedúci, vie o nás všetko. Vie o veciach, ktoré my nemôžeme poznať. Pozná veci, ktoré my nemôžeme vidieť. Všeličo sa dá utajiť, peniaze sa dajú vytunelovať, mnohé rozhodnutia sa udejú tajne – pod prísnym utajením pred ľuďmi, ale Pán Boh vie všetko. Vie aj o tom, čo sa deje v tme, nik sa pred Ním nemôže skryť ani v najtemnejšej noci.
Pán Boh pozná aj naše srdcia, naše myšlienky, slová skutky, dokonca i motívy našich činov. Kniha Prísloví (21, 2) o tom hovorí: Každá cesta človeka správnou zdá sa vo vlastných očiach, ale Hospodin skúma srdcia.“ A v 1.Knihe Samuelovej (16, 7b) čítame: „Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce.“
Ak chceme poznať človeka, spýtajme sa jeho domácich, aký je. Keď chcem vedieť, akí sú deti, či konfirmandi, ktorých učím, opýtam sa ich na to rodičov. Ak chcete vedieť, aký som ja, spýtajte sa mojej ženy. Keby som sa snažil zistiť, aký je niekto z vás, bratia a sestry, tiež sa opýtam vašich blízkych. Ľudia jeden pred druhým nezriedka hrajú divadlo, no opýtajme sa, nech nám o nich úprimne povedia ich domáci, a ak sa tak stane, budeme oveľa lepšie vedieť, akí sú. Ani naši najbližší nás však nepoznajú 100%-ne. Niekedy až po čase, možno až po skone toho – ktorého človeka, vyplávajú na povrch isté tajomstvá z jeho života. A potom sme spravidla sklamaní. Pán Boh však vie aj o takýchto veciach. Vie všetko, aj čo my nevieme, nevidíme, nikdy sa nedozvieme.
Mnohé „veľké ryby“ súčasnosti počítajú s tým, že čo im nedokážu, za to ich nemôže nik trestať. No Pánu Bohu nie je nič skryté. Ani najskrytejšia myšlienka, ani najtajnejší kútik nášho srdca. Východiskom z toho, že Hospodin o nás vie všetko, nie je únik pred Bohom, o aký sa pokúšal napr. Jonáš (por. Jon kap. 1 – 2). Východiskom je práve opak – prijatie, že ak Pán Boh o mne všetko vie, potom sa pred Ním nepotrebujem skrývať, nepotrebujem hrať pred Ním divadlo, môžem byť pred Bohom taký, aký som – hriešnik. Boh to vie. Vie čo ma ničí, vie o mojich vinách, o mojich pochybeniach, falošnosti, ľahostajnosti. A keďže to vie, prišiel k nám v Ježišovi Kristovi, ktorý seba samého obetoval, aby sme sa nemuseli Pána Boha desiť, nezmyselne pred Ním utekať, ale aby sme porozumeli, že Boh nás má rád, že nás prijíma takých, akí sme (por. J 6,37 – 40).
Žalmista vyznáva: „Svoju dlaň kladieš na mňa“ (Ž 139, 5). Pán Boh sa ma v Ježišovi Kristovi dotýka svojou pre mňa – pre nás prebodnutou dlaňou. Cez Kristovu lásku smie byť v našom živote uzdravené to, čo je choré, oživené to, čo odumrelo. Keď Pán Boh všetko vie, keď kladie na nás svoju prísnu, ale predovšetkým láskavú dlaň, potom aj my smieme a máme vedieť: Pán Boh je nielen prísny a spravodlivý Sudca, ale tiež láskavý Spasiteľ, má nás rád, má o nás záujem, (2) je nám prítomný vždy a všade.
Vždy a všade nám je Pán Boh nablízku. Nikdy nezostávame sami. „Kam by som mohol zájsť od Tvojho Ducha? Pred Tvojou tvárou kamže utekať? Keby som vstúpil na nebesá, tam si Ty; a keby som si ustlal v záhrobí, aj tam si Ty. Keby som si vzal krídla rannej zory a býval pri najďalšom mori, aj ta by ma odprevadila Tvoja ruka a Tvoja pravica by ma uchopila“ Ž 139, 7 – 10).
Vždy a všade nám je Pán Boh nablízku. Nikdy nezostávame sami. Keď v ťažkej hodine bolestne cítiš svoju samotu, keď v bezsennej noci sedíš na okraji svojej postele, pomysli si: I tu je so mnou Boh. Keď nám pokušiteľ šepká: Čo váhaš? Čo sa bojíš? Len smelo do toho, nik ťa nevidí. I vtedy máš – mám vedieť: Vždy som pred Božími očami. A smieme sa modliť: Pane, aj keď ma nik z ľudí nevidí, Ty ma vidíš a preto Ti zostanem verný. Kto pozná Božie vlastnosti a je ochotný uplatňovať poznanie viery vo vševedúceho a všadeprítomného Boha, nadobúda silu premáhať pokušenia i možnosť získať útechu v súžení.
Keď sedíš vyčerpaný za pracovným stolom a unavená hlava už nevládze rozmýšľať, môžeš povedať Bohu, ktorý ti je nablízku: Pane, viem, že si tu, že si môj Boh a ja som Tvojím. – Aká jednoduchá a kratučká modlitba a koľko sily z nej prýšti! Keď ťa stihne ťažký úder a starosti preťažia tvojho ducha, nešepkaj do vzduchu, ale povedz Hospodinovi – svojmu Bohu: Pane, si tu, si so mnou a nenecháš ma samého! Keď ťa ťažká choroba pripúta na lôžko, zmietaš sa v horúčke, je polnoc a každý spí, iba tvoj pulz bije v sluchách, povedz: Bože, Ty si tu a zostávaš so mnou! Keď ti prídu na um dávne hriechy a nanovo ťa znepokojujú, vzdychni si: Pane, vidíš, že chcem žiť inak ako predtým, prijmi ma, svoje márnotratné dieťa. Zmiluj sa nado mnou a daj mi istotu odpustenia.
I z toho vidíme, že poznanie Božích vlastností, viera vo vševedúceho a všadeprítomného Hospodina, nie je akademickou teóriou, ale záležitosťou veľmi praktickou.
Z histórie je známe, ako bol cirkevný otec Ján Zlatoústy poslaný cisárovnou Eudoxiou do vyhnanstva, do nehostinného kraja na severnom brehu Čierneho mora. Ján Zlatoústy panovníčke napísal: Len vtedy by si ma poslala do ozajstného vyhnanstva, keby si ma poslala na také miesto, kde niet Boha.
A tak i zo svedectva tohto ťažko skúšaného muža smieme vedieť, že niet takého miesta, že viera v nebeského Otca, ktorý je vždy a všade s nami, nám dáva silu odolávať pokušeniam a trpezlivo znášať súženia. Ani v nich, ani za nijakých iných okolností sa Hospodinovi nemôžeme stratiť. Nikto a nič nás nemôže vyrvať z Jeho za nás prebodnutých rúk. Pri takejto viere vo vševedúceho a všadeprítomného Pána nám Boh prestáva byť prenasledovateľom a stáva sa naším ochrancom. Smieme si byť istí, že sa nestratíme Jeho láskavému pohľadu. Hospodin nestojí kdesi v diaľke, ale pri nás už od nášho počatia a sprevádza nás celým životom. O tom hovoria aj verše 13 a 16 nášho žalmu: „Lebo Ty si mi stvoril ľadviny, v matkinom tele si m utkal ... Tvoje oči ma videli, keď som bol v zárodku.“
Viera prestáva Boha vnímať ako prenasledovateľa, chápe Ho ako ochrancu a dobrého sprievodcu nášho žitia. To vyjadruje i záver žalmu: „Preskúmaj ma, ó Bože, poznaj moje srdce; skús ma a poznaj moje myšlienky! Viď, či som a ceste do trápenia a veď ma cestou večnosti“ (Ž 139, 23 – 24). Žalmista – a my tak urobme s ním – sa už nebojí Božieho skúmania. Vie, že len vševedúci Pán Boh môže zistiť, akou cestou života sa uberá a prosí Ho, aby zmenil smer jeho života, ak ide cestou zla. A tak, ako kedysi, v časoch vzniku tohto 139. žalmu, i dnes všetko závisí viere v Pána Boha, na tom, či sa otvoríme Jeho moci a láske a budeme ochotní dávať Bohu meniť smerovanie nášho života. Jeho mocou a láskou sme obklopení po celý život. Je však potrebné aby sme to vedeli, lebo práve z tohto poznania vyrastá dôvera v múdreho a láskavého Stvoriteľa a Záchrancu, ktorý nám otvára cestu života, aby sme sa v labyrinte sveta nestratili.
Amen.
S použitím viacerých prameňov
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
