V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Nedeľa misie, Matúš 9, 36 – 10, 1.5 – 14a

Milí bratia a milé sestry!
V rozprávke o dvoch králikoch z klobúka (volali sa Bob a Bobek), jeden druhého budí a vraví mu: Vstávať a cvičiť. Druhý králik sa ho pýta: A prečo? Dostáva odpoveď: Pretože je ráno! Keď sa schádzame v nedeľu misie, ona nás upozorňuje na zásadnú otázku: Prečo by sme ako kresťanská cirkev mali konať misiu? – Prečo vlastne? Odpovede môžu byť rozličné: Napríklad: „Aby nás bolo viac!“ Cítiť z nej túžbu – úprimnú, ale aj nebezpečnú. Nebezpečnú v tom, že keď sa kostol opticky naplní, začíname byť spokojní. Máme dobrý pocit, podobný ako na Štedrý večer, keď je tento Boží dom plný. Asi nám ani nedôjde, že i vtedy tu nie sme zďaleka všetci, ktorí do cirkevného zboru či pastorálneho obvodu patríme. Nechcem, aby to vyznelo ako maximalizmus alebo neustála nespokojnosť no konať misiu preto, aby nás tu bolo viac – to by nás časom, keď nás bude viac, mohlo učičíkať vo falošnej istote.
Iná odpoveď: „Misiu máme konať preto, aby nás nebolo menej, aby sme počtom neupadali, aby sme mali budúcnosť.“ Nehodlám šíriť pesimistické správy, no ak sa pozrieme na vekové zloženie tu, na Službách Božích, je veľmi pravdepodobné, že tí, ktorí majú toho času 65 a viac rokov, tu o 30 rokov už nebudú. A možno ani mnohí z nás, mladších. Konať misiu, aby v kostole nepribúdalo prázdnych miest, je síce úprimné želanie, misiu však nemožno konať zo strachu o existenciu cirkvi. – Pretože misia, to sú ľudia, ide pri nej o ľudí. – O úlohu oboznamovať ich s Ježišom tak, aby sa stali Jeho trvalými priateľmi. – Milovali Ho nie iba v besiedkárskom veku, keď deti rady spievajú o Pánovi Ježišovi, nie iba v mladosti, do konfirmácie, ale po celý život. A k tomu by sme ich ťažko viedli, keby sme boli naplnení strachom. Motív misie musí byť iný ako obavy o prežitie. Prečo teda máme konať misiu?
Ak si pomôžeme spomínanou rozprávkou o králikoch – tak preto, že je ráno – deň (por. J 12, 35 – 36) – pretože ešte je čas Božej milosti (por. 2 Pt 3, 9; 1 Tes 5, 4 – 6). Milosť, nie strach, nech je našou motiváciou pre misiu. Poznali sme Pána Ježiša Krista ako najvyššie dobro, ako najväčšie požehnanie života, ako pevnú kotvu, ktorú nevytrhnú ani búrky žitia a preto, že Ježiš je dobrý, chceme poslúchnuť Jeho príkaz. Mnohí vieme naspamäť slová misijného poverenia (Mt 28, 19 – 20): „Choďte teda čiňte mi učeníkmi všetky národy“ / ako?/: (1) krstiac ich v meno Otca, i Syna, i Ducha Svätého a (2) učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“
Desať Božích prikázaní v cirkvi ešte ako tak akceptujeme; hoci aj tu, sťa by dôležitosť niektorých bola nižšia ako ostatných. „Jedenáste prikázanie“, Ježišov misijný príkaz, už v cirkvi akceptujeme oveľa menej, alebo aj vôbec nie. No ak nie je napĺňanie Ježišovej vôle to zásadné, prečo sme tu, potom stráca existencia cirkvi svoj zmysel.
Je dobre si uvedomiť, že misiu ani v minulosti nekonali hrdinovia s nejakými mimoriadnymi schopnosťami, ale ľudia, ktorí poslúchali Krista – ktorí aj k „11. Božiemu prikázaniu“ (Čiňte mi učeníkmi všetky národy /Mt 28, 19 – 20/) zaujali taký pevný postoj, ako napr. k prikázaniam „Nezabiješ“ či „Nepokradneš“.
Vráťme sa k textu: Keď sa dívame, čo všetko sa vo svete deje – v spoločnosti, politike a neraz aj v cirkvi, je to často na zaplakanie. A keď si uvedomíme, ako málo na to, čo všetko treba robiť, stačíme sami, máme dojem, že najlepšie je zutekať, že ani nemá cenu sa do čohosi púšťať. To, čo Pán Ježiš vraví: „Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu“ (Mt 9, 37n), ako by nám hovorilo z duše. Aj my vnímame, ako zúfalo je treba, aby vzrástla sejba vernosti, sejba lásky, pravdy, nádeje, aby sa pre tento svet našla pomoc. – Túžime po tom a verím, mnohí sa za to modlíme. A čo na to Pán? Aká je Jeho odpoveď? – Čítali sme ju vo v. 5. – 8. z Mt 10. kap. My voláme ku Kristovi, ale aj Kristus volá nás: Choďte a kážte, uzdravujte, prebúdzajte k životu, očisťujte, vyháňajte to démonské v našom svete... Vy ste mojou odpoveďou na vaše prosby! Vy ste moji učeníci, moji pracovníci na Božej žatve!
Sme prekvapení? Možno, ale prekvapenia pokračujú. Všimnime si, že Pán Ježiš seba ani len nespomenie (Mt 10, 5 – 14a). O tom, že by sme mali ako Jeho učeníci hovoriť priamo o Ježišovi, tu nie je ani slovo. Pritom práve to spravidla považujeme za špecificky kresťanské. Toto však v prečítanom Ježišovom poslaní chýba. Ako by to s Ním nemalo nič spoločné. Samozrejme, že má, ale inak.
Keď čítame Matúšovo evanjelium v súvislostiach, ako refrén počúvame: Ježiš obchádzal všetky mestá a dediny, kázal evanjelium kráľovstva a uzdravoval každú chorobu, malomocných očisťoval, vyháňal démonov, mŕtvych prebúdzal k životu. O ničom inom Ježišovo povolanie do misijnej služby ani nehovorí. Ibaže počujeme: To je teraz vaša úloha. Vy máte byť na Kristovom mieste. Nemáte predovšetkým hovoriť o Kristovi, hoci iste aj to. Predovšetkým máte žiť tak, aby celý váš život bol jasným slovom o Ňom, aby sa vo vás s Ním ľudia stretli.
Nie je to pyšná túžba? Vari môžeme byť ako Kristus? A k tomu: s rôznymi mesiášmi, najmä z politiky, máme z časov minulých i súčasných neblahé skúsenosti. Nie, my vieme, že sme slabí, ale o to tu ani nejde. Pán Ježiš predsa nevraví: Iba rozdávajte, iba pomáhajte, žite iba pre druhých. To by bola naozaj ilúzia, na uskutočnenie ktorej nemáme. Ježiš pripomína: „Zdarma ste prijali, zdarma dávajte.“ Nerozdávame zo svojho. Vravieť donekonečna o tom, že sme slabí, to nie je pokora. Skôr je to znak, že nič viac ako seba nevidíme, že nič nevieme o Kristových daroch, že Pán Ježiš pre nás nemá nijakú moc.
Keď nás Kristus posiela, aby sme žili ako Jeho nasledovníci – aby sme konali podľa Jeho spôsobov, to nemá byť preceňovanie našich síl. Chce povedať: Dostali ste, ste obdarovaní, tak ten dar dávajte ďalej! Pán Ježiš vraví: Dal som vám sám seba, tak nech sa teraz vo vás so mnou druhí stretnú. Vy ste moji vyslanci, pracovníci na mojej žatve.
Našou úlohou je zoznamovať ľudí s Pánom Ježišom – svojím životom, postojmi, konaním, slovami. Tiež snažiť sa ich spájať s ďalšími kresťanmi, aby nielen začali, ale vo viere aj vytrvali, cítili podporu bratov a sestier. Kresťanstvo totiž nie je pre sólistov, nie je to beh osamelých bežcov, ale život v spoločenstve cirkvi.
Už život naplnený láskou k iným je mocným svedectvom o Ježišovi Kristovi. Treba sa však nebáť aj hovoriť, zvlášť, keď sa nás pýtajú. Keď sa v médiách pýtajú celebrít, či veria v Boha, viaceré odvetia, že viera je intímna záležitosť. Iste na tom čosi je, predsa táto intimita viery má svoje hranice. Ak nebudeme o viere v Ježiša hovoriť, ľudia sa o Kristovi nedozvedia.
Na táboroch niekedy hrávame súťaž o bobríkov: odvahy, hladu, šikovnosti, táborníckych znalostí a mlčania. Bobrík mlčania napríklad znamená, že účastník tábora nesmie v priebehu 24 hodín prehovoriť ani slovo. Niekedy sa zdá, že my, kresťania, sme si udelili dobrovoľne a natrvalo bobríka mlčanlivosti o Kristovi a veciach viery. Ježiš chce, aby o Ňom hovoril predovšetkým náš život, ale určite i naše slová (por. R 10, 9 – 10.14 – 15). Cirkev mlčiaca o Kristovi nie je cirkvou Novej zmluvy.
Na Ježišovi je férové, že nám nezastiera fakt, že prídu aj neúspechy. Stane sa, že pri pozývaní na konfirmačnú prípravu, na stretnutia mládeže i dospelých dostaneme „košom.“ Pán Ježiš netají (Mt 10,14), že prídu aj neúspechy. V misijnej službe robíme aj chyby, zlyhávame, podliehame hriechu. Otázkou je, či po sklamaní vieme vstať a ísť ďalej. Či sa nezdarmi, sklamaniami i vlastnými chybami dáme zastrašiť, zahnať do kúta k nečinnosti, k ľutovaniu samých seba, alebo ich využijeme ako odrazový mostík, ktorý nás vymrští k väčším veciam konaným pre Božiu slávu? Sklamanie môže byť Božou cestou, ako nás naučiť niečo lepšie. Výstižne to vyjadril Irwin Lutzer, keď jednu zo svojich kníh nazval: Zlyhanie – zadné dvierka k úspechu. Nenechajme sa teda znechutiť.
Ak chceme byť misijnou cirkvou – a iná cirkev sa míňa svojho poslania – prvým krokom, ktorý sa nedá oklamať, je systematicky pracovať na vlastnom duchovnom rozvoji. Na tom, aby sme rozvíjali svoje dlhodobé priateľstvo s Ježišom, aby sme boli Pánovými nasledovníkmi. – Aby Ježiš mohol byť s nami všade: v cirkvi, v rodine, v práci, v osobnom živote, pri našom oddychu, v našom zaobchádzaní s peniazmi. Pokiaľ je misijný vplyv našej cirkvi malý, iste aj preto, lebo málo jej členov sa usiluje o svoj duchovný rast. Ten sa nedá predstierať. Určite nezabúdajme ani na pomoc Božiu. Prosme o ňu v modlitbách. Modlitba nepotrebuje ani pas, ani vízum, žiadne dvere pre ňu nie sú zatvorené. I modlitba je však práca, ktorej by sa mnohí najradšej vzdali. Múdre ani dielu misie prospešné, by to nebolo. Modlitba však rozhodne nemôže byť náhradou za poslušnosť. Misiu ani v minulosti nekonali ľudia s nejakými mimoriadnymi schopnosťami, ale ľudia, ktorí poslúchali Krista, ktorí Ho prosili o pomoc a požehnanie. Zdá sa, že Pán „Boh nerobí sám nič, čo môže zveriť bytostiam, ktoré stvoril“ (C. S. Lewis). Nedeľa misie nám chce pomôcť nestratiť cieľ pred očami (por. F 3, 12 – 14a). Vidieť nie len vlastný dvorček, svoje starosti, ktoré sú nepochybne skutočné a spravidla aj mnohé, ale najmä úlohu, ktorú Kristus nám, svojej cirkvi, dal ako hlavnú, prvoradú. – Žiť tak, aby celý náš život bol jasným slovom o Ježišovi, aby sa v nás s Ním ľudia stretli.

Amen.

Literatúra:
Philip Yancey: Proč se obtěžovat s církví? (vyd. Návrat domů, Praha 2003);
George Verwer: Vijít ze zóny bezpečí (vyd. Návrat domů, Praha 2001);
Kolektív autorov: Rybolov /Knižnice SPEKu, sv. 8/ (vyd. EMAN, Benešov 2003)

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.