Nový rok, Lukáš 2, 21
“Keď prišiel ôsmy deň a dieťatko bolo treba obrezať, dali Mu meno Ježiš, ako Ho anjel pomenoval skôr, než sa počalo v živote.“ (Lukáš 2, 21)
“Však Ty si uprostred nás, Hospodine, a Tvoje meno nosíme. Neopúšťaj nás!“ (Jeremiáš 14, 9b)
Milí bratia a milé sestry!
Láska vraj ide cez žalúdok. Ak je to tak, potom hodno nájsť recept na to, aby nový rok 2009 bol dobrým rokom. Kdesi som čítal nasledovný recept: vezmi dostatok lásky a ako prvé pridaj do nej lyžičku nádeje. Pripoj veľa dôvery a aj dobrej – radostnej mysle. Potom jednu dózu plnú malých pozorností, za špičku noža ohľaduplnosti, odmerku plnú neustarostenosti a dobre zamiešaj. Pridaj ešte štipku humoru a to všetko pokvapkaj priateľstvom. Z tohto lahodného pokrmu zjedz kúsok každé ráno, aby bol rok bol šťastný a spokojný.
Recept to nie je nezaujímavý, Ako kresťania však vieme ešte o lepšom. V cirkevnom roku je témou Nového roku: Meno Ježiš. Začať rok, začínať, prežívať i končiť svoje dni v mene Ježiš, v mene Boha, ktorý sa nám stal bratom, to je najlepší recept na požehnaný nový rok.
Na Nový rok si zvykneme priať hlavne zdravie. Ono je nesmierne potrebným a vzácnym darom. Tešme sa, keď ho máme a buďme zaň vďační. No u Jeremiáša čítame: “Však Ty si uprostred nás, Hospodine, a Tvoje meno nosíme. Neopúšťaj nás!“ Ide teda o Božiu prítomnosť – možno aj uprostred choroby či iných životných situácií. Táto Božia blízkosť je najvzácnejším darom. Ešte vzácnejším, ako telesné zdravie bez viery, lásky a nádeje v Krista.
Čo znamená začínať a prežívať rok v mene Ježiš? Najprv si povedzme, čo znamená meno Ježiš.
V čase Ježišovho narodenia to bolo dosť bežné meno. Jeho hebrejská forma znie Jozua (Hospodin – Pán vyslobodzuje). Myslí sa na vyslobodenie z hriechov, z odcudzenosti Bohu i ľuďom. Začínať a prežívať rok v mene Ježiš značí neskladať svoju nádej v mocných tohto sveta, ale v Ježiša Krista. Ak sa tí, ktorým je prepožičaná moc budú držať Ježiša Krista, ak im bude Jeho pravda svätou, tým lepšie pre svet, tým lepšie pre nás. Našu nádej však skladajme v Krista – v platnosť Jeho slova, Božích zasľúbení.
Prvé minúty začínajúceho dňa nás často rozhodujúco nasmerujú k tomu, aký bude celý deň. Posledné minúty dňa zas určujú, do akej „postele“ uložíme našu dušu. Aby boli naše dni v novom roku požehnané, nedajme si zobrať čas s Bohom. Majme denne chvíľu, možno štvrť-, možno polhodinku na modlitbu, na čítanie Písma svätého, a premýšľanie o ňom. Urobme si „rande“ so sebou – uvažujme o svojom živote, jeho smerovaní, o tom, čo je v ňom Bohu milé, a čo sa Mu protiví. A ak sú naše dni zvlášť hektické, potom potrebujeme ešte čosi času navyše. O Dr. Martinovi Lutherovi je známe, že čím nabitejší mal program dňa, o to viac sa modlieval Nedajme si zobrať čas s Bohom. Nedajme si zobrať spoločenstvo, ktoré nám ponúka Pán Boh aj v našom cirkevnom zbore: pri Božom slove, Večeri Pánovej, pri spoločnom zdieľaní sa i službe blížnym.
Nielen vtedy, ale najmä v situáciách, keď bude naša viera kolísať, počúvnime, čo nám radí list Židom: „Hľaďme na Ježiša, Pôvodcu a Dokonávateľa viery“ (12, 2). „Myslite na Toho, ktorý zniesol taký odpor hriešnikov proti sebe, aby ste neustávali a neklesali na duchu“ (12, 3). Začínať a prežívať rok v mene Ježiš znamená myslieť na Ježiša, na to aké boli Jeho postoje, učiť sa z Jeho počínania.
V Skutkoch apoštolov čítame: „Nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia“ (Sk 4, 12) ako meno Ježiš. V ranách Pána Ježiša Krista, je naše zdravie (por. 1 Pt 2, 24), v Jeho utrpení a smrti, ktoré nám Večera Pánova zvestuje, náš pokoj (Ef 2, 14), náš život (Kol 3, 4), naša spása.
Začať nový rok v mene Ježiš značí začať ho pod vplyvom Božej lásky, od ktorej nás nič neoddelí. V liste Rímskym čítame: „Kto nás odlúči od lásky Kristovej? Súženie alebo úzkosť, prenasledovanie alebo hlad, nahota, nebezpečenstvo alebo meč? ... Lebo som presvedčený, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani vysokosť, ani hlbokosť, ani nijaké iné stvorenstvá nemôžu nás odlúčiť od lásky Božej, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (R 8, 35.38n). Večera Pánova je uistením o tejto nesmiernej Božej láske k nám. Pravdivými však zostávajú aj Ježišove slová: „Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane! vojde do kráľovstva nebeského, ale ten, kto činí vôľu môjho Otca nebeského“ (Mt 7, 21).
Spomínali sme, že v cirkevnom roku je témou dnešného dňa: Meno Ježiš. Meno Ježiš súvisí s obriezkou – so zachovávaním Božieho zákona. Žiť podľa Božích prikázaní – to má byť aj náš program v novom roku. Ježiš bol obrezaný na ôsmy deň po svojom narodení, podľa prikázania Božieho zákona. Obriezka bola viditeľným znakom začlenenia do Božieho ľudu, dnes by sme povedali do cirkvi. V dobe Starej zmluvy i v čase, keď sa Ježiš narodil, nebolo vecou diskusie, či je obriezka správna, alebo by sa dieťa malo pre ňu rozhodnúť neskôr samo. Rodičia chápali deti ako Boží dar a tým, že ich dali obrezať vyjadrovali: Naše deti patria Hospodinovi, veríme Božiemu slovu, rešpektujeme ho. Samozrejme, nešlo iba o obrad, ale o Božiu prítomnosť, o ktorej píše Jeremiáš: “Však Ty si uprostred nás, Hospodine, a Tvoje meno nosíme.“ Kto bol obrezaný, nosil na svojom tele znamenie, že je Boží. V súčasnosti sú ľudia, ktorí pochybujú o svojom krste, ktorý sa udial v ich detstve. Im aj nám je dobré pripomenúť, že list Kolosenským 2 , 11 – 12 dáva do súvisu obriezku a krst: „...ste boli aj obrezaní nie obriezkou rukami vykonanou, ale obriezkou Kristovou, že ste sa totiž vyzliekli z telesnosti, keď ste boli s Ním pochovaní v krste.“ Ak sme zodpovednými rodičmi, nemusíme mať pochybnosti, či je krst vykonaný v detstve platný, či ho neodkladať. Nepochybne je platný, práve tak, ako platila obriezka vykonaná 8-dňovému chlapčekovi v Starej zmluve. Veď ako obriezka v SZ i krst v NZ je Božím, ustanovením. Ak sme pokrstení, máme žiť v Božej prítomnosti. Ak pokrstení nosíme Božie meno. V Starej zmluve nebolo mysliteľné, aby ten, kto od viery odpadol a ako dospelý sa k nej vrátil, sa dal v dospelosti obrezať nanovo. Nie, keď sa obrátil, bolo to obrátenie sa k Pánovi a Jeho slovu, k Božím prikázaniam. Z toho sa aj my môžeme poučiť. Nie je v súlade s Bibliou, aby sa tí, ktorí boli pokrstení ako deti, dali po obrátení znovu krstiť. To by protirečilo slovám z listu Efezským (4, 5): “Jeden Pán, jedna viera, jeden krst.“ Biblické je, že sa vrátia k Božej vôli, k Božiemu slovu, k Božím prikázaniam. Veď ide o spoločenstvo s Bohom, o život v Božej prítomnosti, o to, že “Ty si uprostred nás, Hospodine, a Tvoje meno nosíme.“
Ježiš bol včlenený do Božieho ľudu ako nemluvňa obriezkou a po celý život ctil Božie prikázania. Aj my ich ochotne zachovávajme. Večera Pánova nech nám je k tomu posilnením, pokrmom na cestu vrúcnej, poslušnej viery. Tak budeme prežívať nový rok v Ježišovom mene. – V mene, ktorému patrí a bude patriť úcta všetkých, ako hovorí list Filipským (2, 9n): Ježišovi Boh „dal meno nad každé meno, aby v Ježišovom mene pokľaklo každé koleno tých, čo sú na nebi aj na zemi, aj pod zemou, a každý jazyk aby na slávu Boha Otca vyznával, že Ježiš Kristus je Pán.“
Nik z nás presne nevie, čo prinesú dni, týždne a mesiace nového roku. Všetci však smieme prosiť o to, aby sme ho prežili v Božej blízkosti; smieme vyznávať: “Ty si uprostred nás, Hospodine, a Tvoje meno nosíme. Neopúšťaj nás!“ Nech je, milí bratia a milé sestry, budúci rok pre nás časom, v ktorom v našom duchovnom napredovaní urobíme pár krokov ďalej i vyššie.
Amen.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
