Nedeľa po Vianociach, Evanjelium podľa Matúša 2, 13 – 23
Milí bratia a milé sestry!
V živote sa mnohokrát a v rozličných situáciách rozhodujeme. Urobiť niektoré rozhodnutia je ťažké, lebo majú ďalekosiahle dôsledky pre budúcnosť. Napríklad: na akú školu pôjdem, čo bude mojím povolaním, koho si vezmem za manželku/-a, kde budem bývať; ale tiež: aké meno dám svojim deťom.
Meno pre deti sa vyberá často po niektorom z rodičov či starých rodičov, inokedy po ľuďoch, ktorých si vážime či obdivujeme. V prípade, keď sa nevieme jednoznačne rozhodnúť, neraz používame tzv. vylučovaciu metódu. Postupne zavrhneme možnosti, ktoré považujeme za menej dobré, až nám zostane jediná a definitívne rozhodnutie je tu. Vskutku, k dobrému rozhodnutiu sa môžeme dopracovať aj vylúčením toho, čo by sme nechceli. Povedzme pri hľadaní mena pre dieťa sa možno nevieme hneď rozhodnúť, no s istotou vieme, aké meno nechceme; napríklad aby sa naša dcéra volala Jezábel, syn Kain, Judáš, Herodes alebo Adolf. Nechceme to, lebo odmietame správanie osôb spätých s týmito menami. Správanie muža menom Adolf, ktorý je symbolom hrôz 2. svetovej vojny, správanie Judáša – Ježišovho zradcu, počínanie kráľovnej Jezábel, jej zákernosť, ľstivé podvody, úklady a pomstychtivosť; odmietame Kainovu nenávisť vedúcu k bratovražde i Herodesovo masové vraždenie nemluvniatok v snahe zahubiť dieťatko Ježiša. S týmto nechceme mať nič spoločné. – Skutočne nechceme?
Nemusíme byť nositeľmi spomenutých mien a predsa, žiaľ, v každom z nás je kus Herodesa. – Herodesa, ktorý najvýraznejšie zosobňuje neprijatie Božej lásky. Keď prichádza Božia láska k nám, stretáva sa s neprijatím, s odmietnutím. V živote Pána Ježiša je toto odmietnutie zjavné nielen v zavretých dverách betlehemských príbytkov, ale i v desivom počínaní kráľa Herodesa. Jeho čin, vyvraždenie detí, postihol nevinných: dietky, ich matky a príbuzných, no namierený je proti Ježišovi. Ježiš, ktorý nám zjavuje Boží život – ukazuje nám, aký je Pán Boh, sa narodil nie iba na radosť, ale aj na plač. Boží Syn, ktorý mal byť radosťou všetkému ľudu (L 2,10), sa kvôli ľudskému hriechu, zvrátenosti a vzbure stáva nepriamo príčinou plaču, mnohého náreku a bolesti (čítaj: Mt 2,18). Nedokážeme vysvetliť toto nevinné utrpenie. V pokore však musíme vyznať, že v každom z nás je kus Herodesa, že všetci sme už boli príčinou toho, že kvôli nám, vo väčšej či menšej miere, trpel niekto nevinný. Každý z nás by si pri úprimnom pohľade do seba vedel spomenúť na situácie, keď kvôli nášmu hriechu bola spôsobená bolesť niekomu nevinnému. Azda nie utrpenie telesné; no aj útrapy duše sú bolestné, sú utrpením. Je v nás čosi temné, čo sa búri proti Božej láske, čo len množí zlo a bolesť ľudí okolo nás. Pred tým nás dnešná stať z Matúšovho evanjelia varuje. Je nám výkričníkom pred cestou vzbury voči Božej láske, proti tomu, aby sme nekonali podľa Božej vôle. Vždy, keď sa tak pri nás deje, keď nežijeme podľa Božích pravidiel, keď sme kresťanmi iba štatisticky, žije Herodes v nás. Každým obchádzaním Božích úmyslov s nami nepriamo vyjadrujeme: Bolo by lepšie, keby si tu, Pane Ježiši, nebol. – A tak sa vlastne usilujeme o Ježišov život ako Herodes. Diabol sa pri nás práve o toto snaží, aby sme obchádzaním Božích zámerov a požiadaviek hubili to, čo je Božie v našom svete. Diabol o to vedome usiluje vediac, že čas jeho vlády sa kráti. A tak celé pluky diablových služobníkov obchádzajú náš svet, príbytky a srdcia ľudí, chcú nás ujarmiť, zotročiť, zaviazať si nás k spolupráci. S postupom času si diabol dáva čoraz viac záležať na spôsoboch. Nemusia sa vždy javiť tak hrôzostrašne ako Herodes a jeho činy. Satan sa premieňa v anjela svetla (2 Kor. 11,14). Berie nám čas na Pána Boha i na ľudí. Opája nás našou silou, výkonmi, výsledkami. Konečne je človek človekom s veľkým „Č“, konečne suverénne rozhodujeme čo je dobré a čo zlé. Konečne sme si sami zdrojom hodnôt a sami sebe aj sudcami. Takto rafinovane nás, súčasných ľudí, chce ten zlý oklamať. Diabol si dnes dáva záležať, aby nepôsobil odstrašujúco, ale navonok príjemne, no jeho úmysel zostáva vždy ten istý: získať nás za spojencov, aby sme svojím nedostatkom času na Božie veci, na potreby ľudí okolo nás, svojím egocentrizmom usilovali o život Ježiša, aby sme takto hubili to Božie v našom svete.
Herodes – aby sám vynikol, aby si upevnil svoju moc – posiela na smrť nevinných. Tak chce zatieniť Ježiša, Či sa aj v dnešnej dobe neopakuje, že kvôli tomu, aby jeden (prípadne jedna skupina ľudí) vynikol/kla, musia druhí do „tieňa“? – Tam, kde ich už nebude vidno, kde prestanú byť viditeľní a nakoniec prestanú (byť) vôbec. Jedni – aby, vynikli, snažia sa to docieliť tak, že sa usilujú, aby druhí zanikli.
Herodes, aj Herodes v nás, sa stavia do cesty Božím úmyslom. Biblický panovník Herodes bol Idumejec, potomok Edómcov, ktorí sa v Starej zmluve snažili prekaziť Božie plány s vyvoleným ľudom Izraelským. Usilovali sa vyhladiť ho. A tento vládca v protibožskom počínaní Edómcov pokračuje. Stavia sa do cesty Božím úmyslom.
Život Ježiša bol od počiatku ohrozovaný. Ak chceme Pána Ježiša nasledovať, musíme s týmto ohrozením, s úkladmi Božích nepriateľov rátať. Aj s tým, že si nás diabol bude chcieť zotročiť a použiť ako svoje nástroje. – Získať nás za tých, ktorí možno z neuváženosti, neobozretnosti a malej duchovnej bdelosti budú hubiť to Božie v tomto svete. Keď chceme nasledovať Pána Ježiša, musíme počítať s tým, že Boží nepriateľ mieni i naším počínaním množiť nárek, plač a bolesť.
„Hlas bolo počuť v Ráme, mnoho plaču a náreku: Ráchel si oplakávala svoje deti a nechcela sa dať potešiť, pretože ich niet.“ V starozmluvnej Ráme sa asi v r. 586 pred Kristom zhromaždili júdski zajatci, pred odvlečením do babylonského zajatia. Plač Ráchel malo byť počuť Ráme asi preto, že Ráma je vyvýšené mesto na území kmeňa Benjamin. (Benjanim bol Ráchelin druhorodený syn.) Odtiaľ, z Rámy, bol výhľad na spustošené kraje pokolenia Efrajim (Efrajim bol synom Ráchelinho prvorodeného syna Jozefa). Obyvatelia pokolenia Efrajim boli rozptýlení. Ak by sme mali zhrnúť, prečo sa spomínajú Ráma a Ráchel v našom texte, tak preto, že Ráma pripomína babylonské zajatie a narodený Spasiteľ prišiel, aby svoj ľud (teda aj nás) vyslobodil z akéhokoľvek zajatia, aby navrátil rozptýlených potomkov Rácheliných, aj tých ktorí sú v dnešnej dobe vzdialení od Pána Boha, od „krajiny zasľúbenej“. Nakoniec sa tento Boží plán naplní. Nakoniec bude platiť, čo čítame vo verši 20.: „...lebo pomreli už, ktorí číhali na život dieťatka.“
Pán Boh si svoju vec i svojich verných zastane. Nemusíme zmierať obavou o Božie veci, o Ježišov život, o Jeho telo – cirkev. Majme iné starosti. Sústreďme sa, aby sme pri Pánu Bohu zostali aj v „búrkach“ času aj v útokoch diabla. Sústreďme sa, aby sme boli duchovne bdelí a nedovolili satanovi získať v nás spojencov – tých, ktorí budú hubiť to Božie v našom svete. Nie, nemusíme sa strachovať o zdar Božieho diela. Dbajme však, aby o nás platilo: „Kristus, život náš“ (Kol 3,4) a nie: Herodes (žije) v nás. Ježišov život i svoju vec si Pán Boh ochránil a ochráni. Ide o to, aby o nás raz nemuselo platiť, že naveky pomrieme s tými ktorí usilovali „o život dieťatka.“
V živote sa mnohokrát – v rozličných situáciách rozhodujeme. Urobiť niektoré rozhodnutia je ťažké, lebo majú ďalekosiahle dôsledky pre budúcnosť. To základné rozhodnutie, ktoré má dôsledky až do večnosti – to, pre čo sa nám treba rozhodovať vždy nanovo je, aby pri nás platilo: Kristus život náš a nie: Herodes (žije) v nás; aby Kristus v nás rástol a Herodes v nás sa umenšoval – žil v nás čo najmenej. Kto tomu nech nám dopomáha Pán Boh mocou svojho Svätého Ducha.
Amen.
Použité boli myšlienky Luďka Rejchrta, Pavla Rejchrta, Wilhelma Buscha a Josefa Smolíka.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
