4. nedeľa po Zjavení, Rímskym 13, 8 – 10
Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. Lebo kto blížneho miluje, naplnil zákon. Veď prikázania: nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepožiadaš, a ak je nejaké iné prikázanie, v tomto slove sú zhrnuté: Miluj blížneho ako seba samého. Láska blížnemu zle nerobí. Plnosťou zákona je teda láska. (Rímskym 13, 8 – 10)
Na obsluhu zložitých prístrojov je potrebný podrobný návod. Bez podrobného návodu človek skoro vždy dačo pokazí. Dnes sú prístroje a zariadenia čím ďalej tým zložitejšie. Ku všetkému sa tlačia návody – neraz hrubé a veľmi hrubé knihy.
Život človeka je nekonečne zložitejší než akýkoľvek zložitý prístroj. O skladbe a správnom fungovaní tela a duševného života hovoria medicína, psychológia, biológia, hygiena a ďalšie vedné odbory.
Život človeka má aj stránku duchovnú, etickú. Práve to je osobitne ľudská stránka, ktorou sa líšime od ostatných živočíchov. Ostatné živočíchy sú riadené pudmi, inštinktami – u nich by sme nemohli hovoriť o duchovnom a etickom živote. My ľudia máme síce tiež bohatú pudovú výbavu, i keď ani zďaleka nie takú ako zvieratá, ale máme aj obrovskú oblasť duchovného, etického života. V tejto oblasti sme spolutvorcami svojho života. Veď ako mnoho je vecí, v ktorých sa musíme rozhodovať! Každý deň sa rozhodujeme v drobných i veľmi závažných záležitostiach, vo veciach svojho osobného, individuálneho života, vo veciach spolužitia s druhými ľuďmi. Naše rozhodnutia môžu byť múdre, ale aj nerozumné, tvorivé, budujúce, ale aj ničivé, rúcajúce. Poznáme to z každodennej skúsenosti, aj zo svojej vlastnej aj zo skúsenosti iných.
Potrebujeme informáciu, návod, ktorý by nám pomáhal rozhodovať sa správne. Stvoriteľ, ktorý je pôvodcom nášho života, nezabudol na návod. Dal nám návod vo svojom svätom zákone. Zákon je poučenie, návod, ako treba žiť. Blahoslavený muž z prvého žalmu rozjíma dňom-nocou o Božom zákone. Boháč z podobenstva o boháčovi a Lazárovi mal k dispozícii Mojžiša a prorokov, ale ich ignoroval, a preto tragicky stroskotal. Rešpektovať Boží zákon pri formovaní vlastného života a života v spoločenstve je dnes rovnako potrebné a naliehavé ako pred tisícročiami. Následky ignorovania Božích etických zásad sú veľmi zlé, v mnohých prípadoch desivé.
Boží zákon poznáme z Desiatich Božích prikázaní, na ktoré nás upozorňuje aj dnešný kázňový text. Izraelskí proroci v množstvo konkrétnych prípadov ukázali, ako treba Božie prikázania uplatňovať a varovali pred ich prestupovaním. Dôležité je zhrnutie Božieho zákona, ktoré z Piatej a Tretej Mojžišovej knihy vybral Pán Ježiš ako sumu Božieho zákona: Milovať Pána Boha celou bytosťou, milovať blížneho ako seba. Rovnako dôležité je takzvané zlaté pravidlo, ktoré vyslovil v Kázni na vrchu: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte im aj vy. V tom je celý zákon i proroci.“ Podstatné prehĺbenie Božieho zákona, radikalizovanie prikázaní, nám daroval v šiestich takzvaných antitézach, to jest vo výrokoch, ktoré majú schému: „Počuli ste, že bolo povedané toto a toto, ale ja vám hovorím: …“ Nájdeme ich v 5. kapitole Evanjelia podľa Matúša. Okrem toho pri viacerých príležitostiach poukázal na to, aký je zmysel a správne uplatňovanie Božích prikázaní. Každý, kto chce žiť podľa Božích prikázaní, má dosť informácií. Nikto sa nemôže vyhovárať, že nevedel, ako treba žiť.
Prečítané slová z Listu Rímskym toto stručne opakujú, ale zároveň ukazujú, aký veľký význam má láska, ak chceme žiť podľa Božieho návodu, podľa Božieho zákona. V tom krátkom texte sa slová „milovať“ a „láska“ vyskytujú päťkrát. Tým je naznačené, že láska je v tomto texte hlavné slovo, že láska je zmysel a obsah Božieho zákona že v prikázaní lásky sú zhrnuté všetky ostatné zákazy a príkazy, že láska je návodom, ako treba chápať a uplatňovať ostatné prikázania, že láska má byť hlavným slovom pri formovaní, stvárňovaní nášho života. že láska sa má uplatňovať znova a znova a že sa požiadavka lásky nikdy nekončí.
So slovom „láska“ je spojené mnoho nejasností. Neraz sa s týmto slovom viažu predstavy, ktoré s biblickou láskou „agapé“ nemajú nič spoločné. Preto treba povedať pár slov o biblickom chápaní lásky. Láska k druhým ľuďom sa odvíja od toho, ako tých druhých chápeme. Učíme sa od Ježiša, ako ich treba chápať. Človek je bytosť, ktorá pochádza z rúk Boha Stvoriteľa. Stvoriteľom každého človeka je Boh. Toto si nám treba uvedomiť o každom človeku, s ktorým máme do činenia. To platí o každom: nielen o zdravých, mocných, pekných, nadaných, ale aj o chorých, slabých, hendikepovaných. V biblickej Knihe prísloví sú v tejto súvislosti dve pozoruhodné varovania: „Kto utláča slabého, tupí jeho Tvorcu, ctí Ho však, kto sa zmilúva nad chudobným“ (Prísl 14, 31). „Kto sa vysmieva chudobnému, rúha sa jeho Tvorcovi, kto sa raduje z nešťastia, neostane bez trestu“ (Prísl 17, 5).. Pán Ježiš svojím správaním a výrokmi ukázal, že slabí, chorí, invalidi, chudobní, ľudia na okraji spoločnosti nie sú o nič menej Božie deti ako ľudia z vyšších vrstiev spoločnosti. Takéto hodnotenie nebolo bežné v Ježišovej dobe a nie je bežné dnes. Treba nám vedieť, že ono je neodmysliteľnou súčasťou biblického pojmu láska, agapé. Z takéhoto myslenia a hodnotenia vyplývajú závažné dôsledky pre praktické správanie.
Na pozadí takéhoto chápania druhého človeka je jasné, čo chcú povedať prikázania Desatora, ktoré sú uvedené v našom texte: Nescudzoložíš, nezabiješ, nepokradneš, nevydáš krivé svedectvo, nepožiadaš. Najprv je tu uvedené prikázanie „Nescudzoložíš!“ Pretože tvoj manžel, manželka je Božie dieťa, prikázanie lásky ti hovorí, že ho, že ju nesmieš ponižovať cudzoložstvom, že cudzoložstvom nesmieš ponižovať ani seba, ani toho, s kým by si sa dopúšťal, dopúšťala tohto hriechu. V pozoruhodnej básni „Zo Stvoriteľovho zápisníka“ naznačuje náš veľký básnik Milan Rúfus, že chaotický sex, ku ktorému patrí aj cudzoložstvo, nemá nič spoločné s láskou, že neslúži bytiu, ale ho zabíja, že je to večný hlad, ktorý sa nikdy nenasýti, iba ak novým hladom. Podľa Lutherovho výkladu v Malom katechizme prikázanie lásky nás v tomto ohľade vedie k tomu, aby sme v manželstve pestovali pekné, čisté, transparentné spoločenstvo harmónie, lásky.
Nasleduje prikázanie „Nezabiješ!“ Pretože druhý človek je Božie dieťa, prikázanie lásky ti hovorí, že nesmieš siahnuť na jeho život, nesmieš mu ublížiť, nesmieš mu ublížiť ani na tele a nesmieš ho ponižovať ani slovami ani nijako inak. Naopak, ak je ohrozený jeho život, alebo zdravie, alebo dôstojnosť, požiadavka lásky žiada od teba, aby si rozmýšľal, ako pomôcť a podľa svojich možností aj pomáhal.
Aj prikázanie „Nepokradneš!“ je podložené prikázaním lásky. Pretože druhý človek je Božie dieťa takisto ako ty, neber mu plody jeho práce. Pri kradnutí ťa ten druhý vôbec nezaujíma, je ti tak, akoby vôbec nebol, zaujíma ťa len to, čo je jeho a čo si chceš privlastniť. Ba dokonca neváhaš mu ublížiť, niekedy aj ťažko, len aby si pre seba získal to, čo patrí jemu. Požiadavka lásky tu vedie človeka k tomu, aby sa obrátil o 180 stupňov. Tak je to vyjadrené slovami z Listu Efezským: „Ten, čo kradol, nech viac nekradne, radšej nech pracuje a vlastnými rukami zarába, aby mal z čoho udeliť núdznemu“ (Ef 4, 28).
„Nevydáš krivé svedectvo!“ Požiadavka lásky nás má viesť k zásade pravdovravnosti. Klamanie a šírenie poloprávd sa síce stalo rozšíreným nástrojom manipulovania, ale musí nám byť jasné, že je to zvrátenosť. Kto hovorí druhému klamstvá, či už v individuálnom styku alebo v masových rozmeroch cez médiá, ten tomu adresátovi alebo adresátom dáva najavo: Nestojíš mi zato, aby som ti hovoril pravdu. Ak mi lož osoží, použijem ju, a vôbec mi nezáleží na tom, že ťa ňou ponížim. To, pravdaže, s láskou nemá nič spoločné. Hovorením nepravdy človek kriví svoj vlastný charakter. Cesta k priamemu charakteru a čistej osobnosti vedie len cez pravdu. Tak to prízvukuje Pán Ježiš známymi slovami: „Ak vy zostanete v mojom slove, ste naozaj moji učeníci. A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí“ (Ján 8, 31 – 32).
Výzva: „Nepožiadaš!“ je zhrnutím deviateho a desiateho prikázania Desatora. Tam sa hovorí o tom, že človek nemá so závisťou túžiť ani po ľuďoch, ktorí žijú v spoločenstve s druhým, ani po veciach, ktoré patria druhému. Za tým sa skrýva dôležité poznanie, že činy sa rodia v myšlienkovom a citovom svete. To prízvukoval Pán Ježiš v Antitézach, ktoré sme už spomenuli. Túžba po vykonaní zlého vedie k samotnému činu. Ľahšie je umlčať zlo v samom zárodku ako bojovať proti nemu až potom, keď sa začne vyvíjať do ďalších štádií. Ale nie až toto psychologické poznanie nás má viesť k opatrnosti, ale predovšetkým láska, ktorá je podkladom aj tohto prikázania.
Všimli sme si, že predpokladom lásky je poznanie, že všetci ľudia pochádzajú od Stvoriteľa, že všetci sú Božie deti. Všimli sme si, ako má toto základné poznanie ovplyvniť naše uplatňovanie Božích prikázaní v styku s druhými ľuďmi. Láska „agapé“ má aj ďalšie zložky. Milovať druhého takouto láskou znamená mať oňho záujem už vo svojom myšlienkovom a citovom svete. Tento záujem o druhého sa tvorí, upevňuje, čistí modlitbou za neho. Tak sa pripravuje vnútorné zázemie, aby na konkrétnych činoch, ktoré z neho vyrastú, bolo vidno, že nie sú vynútené, ale spontánne, že nie sú vypočítavé, ale konané s kresťanskou samozrejmosťou. Lebo skutky, ktoré sú plnením Božích prikázaní, môžu mať rozličné motívy. Môžu byť konané zo strachu pred trestom alebo s túžbou po odmene. To nie sú pekné motívy. Namiesto nich by skutočným motívom mala byť láska. Láska, ktorá nečaká odmenu, ale je radosťou z tvorivosti. Básnik má radosť, keď napíše báseň, vedec, keď urobí dôležitý objav. Rovnakú radosť, nezištnú radosť, by sme mali cítiť pri každom odmietnutí pokušenia a pri každom dobrom, pozitívnom čine. Každé víťazstvo a každý čin s takouto čistou motiváciou je ďalší stupienok na ceste duchovného rastu.
Dôležitou myšlienkou nášho textu je, že dlh lásky nemôžeme nikdy splatiť. Tým je vyjadrené jednak to, že my žijeme z Božej lásky a z tej sa má zrodiť v našom živote láska k blížnym. Ale zároveň je tým povedané, že v našom živote nasleduje jedna situácia za druhou a že v každej novej situácii sa máme pri svojom rozhodovaní riadiť požiadavkami lásky agapé. Naším veľkým Učiteľom lásky je Ježiš Kristus. Každý deň by sme mali prísť do jeho školy a vždy sa naučiť od neho niečo nové, aby tak naša láska rástla, aby tak rástla úroveň nášho etického správania v styku s druhými a aby sme my každý deň rástli na vnútornom človeku.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
