V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Filipským 3, 16

Len aj žime podľa toho, čo sme už dosiahli. (Filipským 3, 16)

Človek je bytosť, ktorá rastie, vyvíja sa. Rastie po stránke telesnej: najprv je dieťa, potom mladý človek, dospelý človek. Rastie vo svojich vedomostiach. Učí sa od najútlejšieho detstva, učí sa v škole, učí sa zo životných skúseností. Rastie vo svojich zručnostiach a schopnostiach. Stále sa zvyšuje počet a úroveň činností, ktoré človek dokáže vykonať. Človek si nevymyslel túto dôležitú charakteristiku života. Pán Boh nás tak stvoril, že máme a môžeme v rozličných ohľadoch stále rásť.
Človek rastie alebo má rásť aj ako kresťan. Malé dieťa, ktoré sa krstom svätým stáva kresťanom, nepozná hneď celý obsah kresťanského života, kresťanského bytia. Trvá mnoho rokov, kým sa s tým postupne zoznámi. Náboženskou výučbou a konfirmačnou prípravou sa tento rast poznania o kresťanstve nekončí. Proces rastu trvá alebo má trvať celý život. Keď Pán Ježiš v podobenstvách hovoril o zrne, ktoré je zasiate, klíči, rastie, dozrieva, dal tým jasne najavo, že človek má v duchovnom a mravnom ohľade neprestajne rásť.
U mnohých kresťanov tento proces rastu na určitom bode zastane, na určitý čas alebo aj natrvalo. Je to napríklad vtedy, keď sa vedome rozídu s kresťanstvom a uzavrú sa akémukoľvek ďalšiemu kresťanskému vplyvu. Ale zastavenie rastu môžeme pozorovať aj u mnohých tých, ktorí v cirkvi formálne zostávajú, odbavia si kresťanské povinnosti, ale nechcú prijímať ďalšie kresťanské myšlienky, nechcú sa ďalej vyvíjať vo svojom kresťanskom charaktere.
Ostať stáť na jednom mieste, prestať rásť, prestať sa vyvíjať – to je znak úpadku. Čo v prírode prestane rásť, to odumiera. Kresťan má rásť po celý život, po celý život má objavovať a prijímať nové myšlienky a má dovoliť, aby ony ovplyvňovali jeho bytosť. Taká možnosť existuje, lebo o nikom nemôžeme povedať, že už dospel do takého dokonalého štádia kresťanskej existencie, že už nemá v čom rásť. Poznanie a formovanie života aj u toho kresťana, ktorého by ľudia pokladali za najdokonalejšieho, je zlomkovité, fragmentárne, a je mnoho toho, čo aj on môže a má objavovať a prijímať.
Mimochodom môžeme povedať, že taká situácia je veľmi priaznivá, lebo chráni kresťana pred nudou. Nuda vzniká tam, kde sa za dlhý čas neobjaví nič nové. Mnohí kresťania majú pocit, že kresťanstvo je nudnou záležitosťou, lebo za dlhý čas neobjavia v ňom nič nové. Chyba je však v ľuďoch, nie v náboženstve. Lebo v kresťanstve je pre každého dosť predpokladov na to, aby sa duchovne stále vyvíjal, aby kráčal od jedného poznania k druhému, od jedného dosiahnutého stupňa k ďalšiemu.
Duchovný vývoj nie je iba dielo samého človeka, ale je to predovšetkým veľký dar od Pána Boha, ktorý daruje k nemu nevyhnutné predpoklady. Dielo vykúpenia, ktoré vykonal Ježiš Kristus, ďalej jeho učenie a jeho životný príklad – to všetko sú jedinečné a nevyhnutné predpoklady, ktoré nám dal Pán Boh, aby sme mohli duchovne rásť.
Keby šlo len o obohatenie vedomostí, mohol by človek nové myšlienky získať štúdiom literatúry. Pod duchovným vývojom rozumieme však nie iba obohatenie vedomostí, ale také myšlienky, ktoré rozhodujúcim spôsobom zasiahnu do života človeka. Niektoré myšlienky totiž iba zaregistrujeme do pamäti a potom na ne zabudneme, ale sú aj iné myšlienky, ktoré tak mocne preniknú do jadra našej bytosti, že nás účinne sprevádzajú po celý ďalší život. Keď hovoríme o duchovnom vývoji, ide nám o myšlienky tohto druhého typu.
Ako môže kresťan získavať tieto nové myšlienky? Čo sú to tie vonkajšie popudy, ktoré vedú k jeho duchovnému napredovaniu? Môžu to byť rozličné vonkajšie okolnosti. Pri čítaní Biblie sa môže stretnúť s myšlienkou, ktorá sa úplne zmocní jeho bytosti. V kázni Božieho slova môže počuť vetu, o ktorej cíti: To je niečo, čo sa aj mňa bezprostredne a bezpodmienečne týka. Alebo v rozhovore s priateľom môže počuť niečo, čo nadobudne pre neho rozhodujúci význam.
Alebo do života človeka môžu prísť veľké udalosti, veľké radostné udalosti alebo aj ťažké životné údery. Pod vplyvom a pod tlakom takýchto udalostí je človek priamo prinútený mnoho rozmýšľať o živote. Pri takomto rozmýšľaní si môže naraz uvedomiť, akú hlbokú pravdu aj o jeho živote vyjadruje tá alebo oná veta z evanjelia alebo z ostatných častí Písma svätého. Vonkajších okolností, v ktorých môžeme získať nové duchovné poznanie, je mnoho. Človek si takéto okolnosti síce nemôže podrobne naplánovať, ale môže ustavične túžiť po duchovnom napredovaní, a tak držať svoju myseľ v pohotovosti. Okrem toho si môže a má pravidelne čítať Bibliu a čakať, čo sa pritom stane jeho novým duchovným objavom.
Všetky tieto úvahy o duchovnom napredovaní vychádzajú z tretej kapitoly Pavlovho listu Filipským, z ktorej je aj veta prečítaná na začiatku. Bolo by veľmi poučné rozobrať jednotlivé stupne apoštolovho duchovného rastu, ale na to by sme potrebovali viac času. Preto by sme teraz chceli sústrediť pozornosť len na to, čo prízvukuje apoštol v prečítanej vete: „Len aj žime podľa toho, čo sme už dosiahli.“ Poučné je všimnúť si aj iné, aj voľnejšie preklady tejto vety. Niektoré z nich uvedieme: „Rozhodne zotrvajme na ceste, ktorú sme poznali ako správnu.“ „Za žiadnych okolností neklesnime pod úroveň, ktorú sme už dosiahli.“ „Žime podľa noriem, ktoré sme objavili.“ „Pevne sa držme tej pravdy, ktorú už poznáme.“ „Dbajme na to, aby naše kroky boli upravované pravdami, ktoré sme si už osvojili.“
Ako horolezec prísnym sústredením a úsilím dosahuje jeden výškový stupeň za druhým, tak má kresťan dosahovať jeden stupeň duchovného vývoja za druhým. Citované apoštolove slová nás napomínajú, aby sme neklesli z dosiahnutej výšky, aby sme nezabúdali na myšlienky, ktoré nám boli darované a ktoré sme si už raz osvojili, aby sme neopúšťali nový pekný životný štýl, ktorý sme vo svojom duchovnom vývoji objavili.
Toto napomenutie je potrebné, lebo u mnohých kresťanov je to tak, že v určitých chvíľach dosiahnu niektorý z vrcholových bodov svojho života, že sa dokážu správať ako kresťania na výške, ale potom opäť klesajú do starých, nižších spôsobov a modelov života. Táto klesajúca tendencia sa dá vysvetliť a pochopiť. V našom vlastnom vnútri je dosť síl, ktoré nás sťahujú nadol. V prostredí, v ktorom žijeme, je dosť príkladov, ktoré nás sťahujú nadol. V čase únavy, keď je naše duchovné bdenie oslabené, sme zvlášť náklonní týmto vplyvom z vlastného vnútra a z prostredia. Ale práve pred týmto nebezpečenstvom nás varujú prečítané slová: „Len aj žime podľa toho, čo sme už dosiahli.“ Bola by veľká škoda ľahkomyseľne odhadzovať od seba duchovné perly, ktoré nám boli darované. Lebo i keď sa nám ich objavenie môže zdať náhodné, v každom prípade sú darom od Pána Boha.
Ako sa teda chrániť pred nebezpečenstvom zabudnutia a duchovného poklesu? Mali by sme v každej chvíli vedieť jasne povedať, čo sme už v duchovnom a mravnom živote dosiahli. Mohli by sme si viesť denník duchovného napredovania – či už v zošite alebo aspoň v mysli. Niekedy v nedeľu si sadnúť do samoty a zamyslieť sa nad doterajším priebehom svojho života s otázkou: Ktoré pekné kresťanské myšlienky stali sa už v minulosti pre mňa rozhodujúcimi? Ktoré z nich boli realizované? Takým uvažovaním by sme vytiahli na svetlo, čo už upadlo do zabudnutia. Potom by bolo treba v tom pokračovať a zapísať aj každú ďalšiu myšlienku, ktorá sa nám stane osobne, existenciálne dôležitou. Tak by sme vedeli v každej chvíli povedať, čo je to, čo sme už dosiahli. A vedeli by sme aj zhodnotiť, či sme z tých vrcholových bodov klesli dolu, alebo či žijeme stále na ich výške. Vedeli by sme, kde treba robiť nápravu. Čo sa už niekedy v minulosti stalo pre nás životne dôležité, s tým môžeme aj po prechodnom zabudnutí ľahko nadviazať spojenie.
Primitivizmus sa dá charakterizovať rozličným spôsobom. Primitivizmus je okrem iného život na nižšom stupni, než na akom človek môže žiť. Kto už dosiahol určitý stupeň duchovného a mravného vývoja, a potom klesol hodne nižšie, upadol v tomto ohľade do primitívnosti. Nikto nechce, aby musel byť označený ako primitívny človek. To nás Pán Boh vystrojil touto túžbou po napredovaní. Treba urobiť všetko, čo je v našich silách, aby sme neklesli do primitivizmu, ale aby sme duchovne stále napredovali, stále šli vyššie. Lebo to je jediný smer, ktorý vedie ku konečnému cieľu nášho života.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.