2. nedeľa po Zjavení, 1Tim 6, 11 – 16
Ty však, človeče Boží, pred takýmito vecami utekaj a snaž sa o spravodlivosť, pobožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, krotkosť. Bojuj dobrý boj viery, dosahuj večný život, do ktorého si povolaný a pred mnohými svedkami vyznal si dobré vyznanie. Pred Bohom, ktorý dáva všetkému život, a pred Kristom Ježišom, ktorý vyznal pred Pontským Pilátom dobré vyznanie, prikazujem ti, aby si zachovával toto prikázanie nepoškvrnené, bez úhony, až do zjavenia nášho Pána Ježiša Krista, ktoré nám v určenom čase ukáže ten blahoslavený a jediný Panovník, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktoré nikto z ľudí nevidel, ani nemôže vidieť. Jemu česť a večná moc. Amen. (1Tim 6, 11 – 16)
Sú rozličné obzory, rozličné zorné polia. Podľa toho, aké sú veľké, vidíme menej alebo viac. Existujú napríklad žabie a myšie obzory, ale z takého nízkeho hľadiska sa dá vidieť len veľmi málo. My z poldruhametrovej a vyššej rozhľadne vidíme viac. Omnoho viac vidno z Lomnického štítu, z lietadla, zo satelitu. Dobrá mapa nám pomáha zaradiť naše miesto do veľmi širokého horizontu.
Podobne je to s časovým obzorom. Môže v ňom byť vlastná prítomnosť, predĺžená trocha do minulosti a do očakávanej budúcnosti. Časový obzor sa však dá zväčšiť. Štúdiom dejín, všeobecných a cirkevných, s úsilím, krok za krokom rozširujeme svoj časový horizont. Pokiaľ ide o obzor nášho osobného života, pri prvom pohľade siaha tento obzor od narodenia po smrť.
Je veľmi dôležité, v akom horizonte vidíme svoj život: či v úzkom, či v širšom, či v takom širokom, že to zodpovedá celej skutočnosti, ktorá sa nás týka. Ak je náš horizont úzky, vidíme svoj život v skreslenej, deformovanej podobe. A z tohto pohľadu vyplývajú nesprávne postoje a nesprávne rozhodnutia. Správny horizont je vecou nielen teoretickej korektnosti, ale predovšetkým vecou správnej orientácie celého života.
Neoceniteľnosť Biblie je okrem iného v tom, že zasadzuje život človeka do správneho, a to znamená: do radikálne širokého horizontu. V našom texte je ako horizont stanovené zjavenie nášho Pána Ježiša Krista, teda jeho druhý príchod, jeho parúzia. Na ňu nadväzuje večný život, ktorý očami viery vidíme na horizonte a za horizontom ako cieľ nášho putovania. Z tohto horizontu sa odvíjajú jednotlivé myšlienky a napomenutia, ktoré sú obsahom nášho textu.
Večný život ako cieľ sme si nestanovili sami, ale nám bol darovaný a boli sme do neho povolaní. Je nám ponúknutý, ale nie nám je nanútený. O tento dar sa treba uchádzať, treba po ňom túžiť, a všetko, čo robíme, ako sa správame, má byť v plnom súlade s večným životom, do ktorého sa chceme dostať.
V slovách pred naším textom sa spomínajú bludné, choré myšlienky a reči, a okrem toho láska k mamone. Náš text, ktorý nadväzuje na tie negatívne veci, je varovaním: „Ty však, človeče Boží, pred takýmito vecami utekaj.“ „Utekaj“ – to je silné slovo, ktoré upozorňuje na veľké nebezpečenstvo, ako napríklad v spojeniach: Utekaj pred besným psom, utekaj pred hadom a podobne. Nie je to samoúčelné napomenutie. Kto pred tými zhubnými vecami neuteká, vydáva sa do nebezpečenstva, že sa sám pripraví o večný život. Pohľad na cieľ, ktorý nás čaká na veľkom horizonte, by nám mal neprestajne dávať silu vzoprieť sa účinne proti všetkému, čo nás od tohto cieľa chce odviesť.
Ide o závažnejšiu vec, než by sme na prvý pohľad mysleli. Počujme varovanie vyslovené v básni Milana Rúfusa: Labyrint sveta. Napísal tieto slová: // Všetkého navôkol / je, zdá sa, príliš mnoho. / A stále pustejšie / je prázdne miesto v nás. // Chudobní boháči. / Nedopísaná sloha. // A mnohosť dráždivá, / no nič viac ako mnohá. // Chce nás už zaživa / a vyháňa z nás Boha. // Všetkého je mnoho, a čím ďalej tým viac. Láka nás to zo všetkých strán, a my tak často nemáme silu odolať. Ale vieme, akú cenu platíme za to, že sa dáme takto priťahovať? Musí nám to pripomenúť básnik: Čím viac dráždivých, príťažlivých vecí máme na povrchu, tým prázdnejšími vo svojom vnútri sa stávame. Všetko to nás chce pohltiť, nárokuje si všetku našu pozornosť a naše prostriedky. A čo je najhoršie: vyháňa to z nás Boha. Pred tisícročiami nás na to upozornil Ježiš: Čo osoží človeku, keby získal aj celý svet a svojej duši by uškodil, a seba samého by stratil? Pochopíme vážnosť napomenutia v našom texte: „Ty však, človeče Boží, pred takýmito vecami utekaj“? Veď inak ti hrozí, že stratíš zo zreteľa cieľový bod na horizonte, že stratíš Boha a tak stratíš seba.
Venujme pozornosť ďalším slová textu: „Snaž sa za spravodlivosťou, pobožnosťou, vierou, láskou, trpezlivosťou, krotkosťou.“ Po varovaní pred nebezpečnými negatívnymi vecami prichádza pozitívna výzva. Je v tom veľká múdrosť, že sa nezabúda na pozitívne ciele. Proti negatívnym veciam sa nedá účinne bojovať iba tak, že ich budeme iba odháňať od seba a že budeme od nich utekať. Ony sa v takom prípade budú neprestajne vracať alebo nás dobehnú. Účinná metóda spočíva v niečom inom. V tom, že celý svoj životný priestor a životný program obsadíme, že si ho zapraceme dobrými, pozitívnymi vecami. Keď tie v nás prevládnu, keď nás tie ovládnu, vtedy tie zlé veci zalezú ako nepríjemná háveď, ktorá sa bojí svetla. Len stály pohľad upretý na cieľ na veľkom horizonte nám dá potrebný rozmach, aby tá snaha o spravodlivosť, pobožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, krotkosť nebola nemastná-neslaná, ale aby to bolo naozajstné tvorivé nadšenie.
Cesta k cieľu, ktorý nás čaká na veľkom horizonte, nie je idylické kráčanie nežným pestovaným parkom, ale namáhavý pochod ťažkým terénom. Preto je potrebné byť v stálej bojovej pohotovosti a bojovať dobrý boj viery. Dobrý boj viery musíme viesť na viacerých frontoch. Je to zápas o vieru proti všetkému, čo ju chce ohroziť. Je to zápas, ktorý vedie viera o získavanie, zachovanie, rozvíjanie pozitívnych hodnôt, ktoré by mali byť obsahom nášho života. Je to zápas, ktorý vedieme nie brachiálnou, násilnou mocou, ale duchovnými prostriedkami. Takýto boj viery je forma kresťanského života. Stagnujúce kresťanstvo, ktoré stojí neprestajne na jednom mieste, v ktorom sa nič nedeje, je mŕtve kresťanstvo. Pohľad na cieľ na veľkom horizonte nás mobilizuje, povedané po slovensky: uvádza do pohybu, do neprestajného pohybu. Kto má pred sebou taký široký, najširší možný horizont, a v ňom taký vznešený cieľ, kto uteká pred všetkým, čo ho sťahuje do prachu, kto napĺňa svoj život pozitívnymi hodnotami a neprestajne vedie dobrý boj viery, ten sa za svoju kresťanskú existenciu nemusí hanbiť. Naopak, smelo a s primeraným kresťanským sebavedomím sa bude k nej priznávať. „Pred mnohými svedkami vyznal si dobré vyznanie.“ Najmä ten, kto ako Timoteus, stojí v Pánovej službe, má mať odvahu a má sa vedieť pokojne, jednoznačne a presvedčivo priznať k svojmu kresťanskému životnému stavu. To sa žiada od všetkých nás. Len treba dávať pozor, aby to neboli prázdne, nafúkané, farizejské slová.
K cieľu na veľkom horizonte nekráča človek sám ako izolovaný jedinec. Je to spoločná cesta mnohých, spoločenstvo pútnikov. V takomto spoločenstve jeden za druhého preberá zodpovednosť. Preto aj apoštol napomína Timotea: „Pred Bohom, ktorý dáva všetkému život, a pred Kristom Ježišom, ktorý vyznal pred Pontským Pilátom dobré vyznanie, prikazujem ti, aby si zachovával toto prikázanie – tu to má špecifický význam: poverenie k duchovnej službe – aby si ho zachovával nepoškvrnené, bez úhony, až do zjavenia nášho Pána Ježiša Krista.“ Je to napomenutie, ktoré sa týka všetkých kresťanov, otcov a matiek rodín, ktorí sú zodpovední za duchovný a mravný stav svojho manželstva a svojich detí, všetkých ostatných kresťanských veriacich, ktorí sú zodpovední za menšie či väčšie skupiny ľudí, a v celkom osobitnom zmysle sa vzťahuje na pracovníkov v službe Božieho slova, ordinovaných aj neordinovaných. Apoštol píše toto napomenutie preto, lebo mal zrejme skúsenosť, že mnohí toto duchovné povolanie a poverenie poškvrnili. Bolo by veľmi smutné a bolestné, keby sme sa zaradili medzi takýchto ľudí. Existuje omnoho lepšia možnosť: Pozerať neprestajne na blížiace sa stretnutie s Pánom, ktoré je pred nami na veľkom horizonte a ktoré nastane pre nás nanajvýš o pár desaťročí, keď sa skončí náš život. Kto toto nadchádzajúce stretnutie s Pánom zachováva stále vo svojom vedomí, tomu tento pohľad nedovolí aby poškvrnil to poverenie, ktoré mu bolo dané.
Na veľkom horizonte pred zrakom našej viery je predovšetkým On, „blahoslavený a jediný Panovník, Kráľ kraľujúcich a Pán panujúcich. On jediný má nesmrteľnosť a prebýva v neprístupnom svetle, ktorého nikto z ľudí nevidel, ani nemôže vidieť. Jemu česť a večná moc.“ Je nesmierny rozdiel v tom, či Jeho vidíme duchovným zrakom na horizonte, alebo či je náš obzor taký úbohý, že On uniká našej pozornosti. Ak jeho ignorujeme, všetko v osobnom živote a v spoločnosti sa dostáva do chaosu. Ak jeho máme pred očami, všetko sa v našom živote začína usporadúvať do zmysluplného celku. Ak jeho ignorujeme, kadejaký šikovný podvodník začne nami manipulovať. Ak jeho máme stále na zreteli, začínajú sa nám otvárať oči, spoznávame všetky nástrahy, striasame okovy, stávame sa slobodnými. Ak zabudneme na neho, naplní nás smútkom a zúfalstvom každý malý nezdar a nepríjemné prekvapenie. Ak pozeráme na neho, uvedomíme si, že niet takej prekážky, ktorá by sa jemu mohla postaviť účinne do cesty.
Stále nás prenasleduje pokušenie, tendencia, že sa naše zorné pole bude zužovať. To je veľmi nebezpečné, lebo čím viac sa zužuje naše zorné pole, tým viac sa deformujú naše bytosti. Vecou sebazáchovy nášho duchovného bytia je, aby sme sa od žabieho a myšieho obzoru vždy znova prepracovávali k širokému, plnému, totálnemu horizontu, ktorý nám umožňuje a ponúka náš Boh vo svojom slove. Potrebujeme to pre rast svojich bytostí, potrebujeme to pre dôstojné a zodpovedné vykonávanie nášho poverenia. Potrebujeme to, aby nás nič nemohlo vyhodiť z nášho smeru orientovaného na dosiahnutie večného života, na dosiahnutie spoločenstva s naším Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom. Kto vydrží v dobrom boji viery až do konca, bude spasený.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
