1. nedeľa po Zjavení, Prvý list Tesalonickým 1, 6 – 10
Vy ste sa stali našimi aj Pánovými napodobňovateľmi, keď ste, hoci v mnohom súžení, s radosťou z Ducha Svätého prijali slovo, takže ste sa stali vzorom všetkým veriacim v Macedónii a Acháji. Lebo od vás sa rozhlásilo slovo Pánovo nielen v Macedónii a Acháji, ale vaša viera v Boha sa rozniesla po celom kraji, takže nám ani netreba hovoriť. Však (oni) sami rozprávajú o nás, ako sme prišli k vám a ako ste sa obrátili od modiel k Bohu, aby ste slúžili živému a pravému Bohu a očakávali z nebies Jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych, Ježiša, ktorý nás vytrhuje z budúceho hnevu. (Prvý list Tesalonickým 1, 6 – 10)
Apoštol Pavel patrí medzi najväčších misionárov všetkých čias. O jeho misijnej činnosti sa dočítame v Skutkoch apoštolov a v jeho listoch. Na druhej misijnej cesta sa dostal aj do Tesaloniky, hlavného mesta vtedajšej rímskej provincie Makedónie. Cirkevnému zboru v tomto meste napísal dva listy, Prvý a Druhý Tesalonickým. Prvý list Tesalonickým sa pokladá za najstarší zachovaný Pavlov list a za najstarší spis Novej zmluvy. Tento list svedčí o veľmi srdečnom vzťahu apoštola a tesalonického cirkevného zboru. Prečítali sme stať z prvej kapitoly tohto listu. V nej hovorí o niektorých zásadných bodoch svojej pravdepodobne niekoľkomesačnej misijnej činnosti v tomto meste. Všimneme si niektoré teologické myšlienky a metodickú stránku jeho misie.
Mimochodom si uvedomujeme, že mesto Tesalonika, Saloniki, Solún, nie je nám Slovanom cudzie. Odtiaľ prišli na Veľkú Moravu v 9. storočí vierozvestovia Cyril a Metod. Kresťanstvo, ktoré tam priniesol misionár apoštol Pavel, sa prostredníctvom nich – pravda po niekoľkých storočiach myšlienkového vývoja – dostalo k nám.
Vraciame sa do polovice prvého storočia kresťanskej éry, do doby pôsobenia Pavla. V Tesalonike vznikol jeho pôsobením kresťanský cirkevný zbor. Jeho členmi boli predovšetkým niekdajší pohania. Prijatie kresťanskej viery bolo pre nich veľkou vnútornou i vonkajšou zmenou. Apoštol to naznačuje v prečítanom texte. Hovorí, že sa obrátili od modiel k Bohu, aby slúžili živému a pravému Bohu. Prešli od polyteistických predstáv k monoteistickej viere. To bola veľká udalosť, lebo znamenala nielen výmenu starých náboženských názorov sa nové, ale aj veľkú, bytostnú, existenciálnu premenu života ako je to aj dnes, keď si niekto vážne a so všetkými dôsledkami osvojí vieru v Trojjediného Boha.
Prakticky pre všetky antické, staroveké náboženstvá bolo charakteristické mnohobožstvo, teda predstava o existencii mnohých bohov, ktorí mali rozdelené kompetencie podľa jednotlivých oblastí života. Predstavy o vzťahoch medzi týmito bohmi sa veľmi podobali vzťahom medzi ľuďmi, a to aj s negatívnymi prvkami, konkurenciou, hnevom, pomstou. Podľa toho vyzeral aj vzťah ľudí k týmto takzvaným božstvám. V Aténach sa napríklad báli, či pri stavaní chrámov nezabudli na niektorého boha, a tak, aby nevyvolali jeho prípadnú žiarlivosť a pomstu, pre istotu postavili aj oltár s nápisom „Neznámemu bohu“. Spomína sa to v 17. kapitole Skutkov apoštolov. To názorne ilustruje otrocký strach, ktorý bol v nejednom prípade dôsledkom polyteistickej zbožnosti.
Na pozadí týchto a mnohých ďalších polyteistických predstáv vysoko vyniká monoteistická viera, viera v jediného Boha, Hospodina, ako ju nachádzame vyjadrenú v Starej zmluve a v Novej zmluve. V slovách, ktorými sa Hospodin predstavil Mojžišovi pri horiacom kre: -- „Som, ktorý som“ – je naznačené, že on je originálnym zdrojom všetkého bytia. Všetci a všetko je závislé, totálne závislé od neho. Bez neho a jeho vôle by neexistovalo nič z toho, čo jestvuje, neexistovali by sme my. Keď sa filozof usiluje predstaviť si nejestvovanie ničoho, úplnú prázdnotu, ničotu, zmocňuje sa ho niekedy takzvaný existenciálny šok. Ale vesmír je, galaxie sú, slnečná sústava je, naša Zem je, my sme. Od neho, Hospodina, je závislé všetko toto, ale on nie je závislý od nikoho a ničoho. ----
Môžu v nás vzniknúť otázky o jeho pôvode alebo o jeho večnom bytí, ale i keď sa nám tieto otázky vracajú do mysle znova a znova, nemáme na ne odpovede. Tak sa pri všetkej našej múdrosti objavuje naša neprekročiteľná limitovanosť. Tieto otázky patria do kategórie označenej latinskou vetou: „Ignoramus et ignorabimus“ – „Nevieme, a nebudeme vedieť“.
Napriek tomu nemôžeme poprieť, že sme, že existujeme, a nemôžeme sa ubrániť otázke, kde sme sa tu vzali, odkiaľ sme, odkiaľ pochádzame. Odpoveď monoteistickej viery obracia náš pohľad na Stvoriteľa: On stvoril svet, on stvoril nás. Čím viac prírodné vedy poznávajú prírodu a jej tajomstvá, tým väčší je náš úžas nad Stvoriteľovou múdrosťou. Ani zďaleka neprijímajú túto vieru všetci. Tak to bolo v staroveku, keď konali apoštol Pavel a ostatní apoštolovia svoju misijnú činnosť, tak je to aj dnes.
Ale kto prijal monoteistickú vieru v Stvoriteľa, prijal zároveň celkom nový pohľad na seba, osvojil si celkom novú koncepciu seba. O tejto veľkej udalosti hovorí Pavel v našom odseku slovami: „Obrátili ste sa od modiel k Bohu.“ Aké chápanie, aká koncepcia veriaceho človeka je s tým spojená?
Môžeme sa pokúsiť vyjadriť niekoľkými vetami biblickú odpoveď na túto otázku: Kto verí v Hospodina, jediného Boha, Stvoriteľa, ten môže seba samého chápať takto: Nie som nezmyselné dielo náhody, ale svoju existenciu som prijal od Večného Boha. S darovaním existencie mi Stvoriteľ daroval aj zmysel a cieľ môjho bytia. Daroval mi vysoký stupeň ľudskej dôstojnosti a ukázal mi cestu, ako ju mám ďalej rozvíjať.
On, Stvoriteľ, vie, že sú vo mne aj protichodné tendencie, ktoré ma sťahujú nadol. Keď sa stane, že pod ich vplyvom robím namiesto cesty vpred kroky dozadu, ani tak sa ma nevzdáva, ale pomáha mi, aby som sa spamätal. Znepokojuje ma hlasmi zvonku a hlasom svedomia z môjho vnútra. Všemožne mi pomáha, aby som sa zastavil a opäť kráčal dopredu. Nevzdáva sa ma dokonca ani pri veľkých recidívach.
Jedinečnú pomoc mi poslal v Ježišovi Kristovi. On mi svojím učením a svojím životom ukázal, čo si mám myslieť o svojom Tvorcovi. Nikto mi ho tak jasne nepredstavil ako práve Ježiš Kristus. Tým, že on ostal svojmu poslaniu verný až po martýrsku ponižujúcu smrť na kríži, dal mi najavo, ako veľmi mu na mne záleží. Pohľad na symbol kríža obsahuje aj toto posolstvo. Kto priveľmi „klesol pod obraz“, pod štandard dôstojného ľudského bytia, toho by mohol ešte zachrániť pohľad na symbol kríža. Toto sú niektoré body posolstva, ktoré boli obsiahnuté v apoštolovej misijnej zvesti, a ktoré prináša kresťanská misia aj v dnešnej dobe.
Dôležité je, aby sme si aj o misijnej práci aj o zvesti Božieho slova v jestvujúcich zboroch kresťanskej cirkvi uvedomili: Tu nejde azda iba o súbor náboženských viet, ktoré sa patrí zo zotrvačnosti opakovať a povedať k nm svoje „áno“. Tu ide o niečo, čo sa bezpodmienečne týka najzávažnejších otázok ľudského bytia, môjho bytia, tvojho bytia, bytia každého človeka bez výnimky. Toto poznanie možno síce ignorovať a sústrediť sa iba na zaistenie biologického jestvovania. Ale kto takto obmedzí svoj životný obzor, ten skôr alebo neskôr zistí, že zanedbal to jedno potrebné, jedno nevyhnutné, „unum necessarium“, ako to podľa Ježišových slov v príbehu o Márii a Marte zdôraznil Ján Amos Komenský. Môže sa stať, že to bude príliš neskoré konštatovanie tragického omylu.
Typický pre misijné posolstvo je ďalej radikálny pohľad dopredu. Aj o tom sa hovorí v prečítanom texte. Citujeme posledný verš krátkej prvej kapitoly listu: „...aby ste očakávali z nebies Jeho Syna, ktorého vzkriesil z mŕtvych, Ježiša, ktorý nás vytrhuje z budúceho hnevu.“ Tu je formulovaný cieľ, smerom ku ktorému sa pohybuje náš život. Tým cieľom je stretnutie s Ježišom Kristom, či už pri jeho druhom príchode alebo pri našom odchode z tohto života. V priebehu terajšieho života sa môžeme a máme uberať smerom ku konečnému cieľu, ktorým je účasť na kráľovstve Božom. Ale samotné vyvrcholenie dosiahneme až po prekročení tajomnej hranice medzi časným životom a večnosťou. I keď je večný svet pre nás zahalený tajomstvom, predsa Božie slovo v Biblii hovorí o ňom niečo podstatné: Má to byť stretnutie a stále spoločenstvo s tou najčistejšou bytosťou, s Ježišom Kristom. Takže pod vplyvom misijného posolstva sa mení nielen pohľad na človeka v tomto časnom živote, ale nemenej radikálne sa mení aj pohľad na smrť. Obmedzenému pohľadu sa smrť javí ako absolútny koniec všetkého. V optike kresťanskej zvesti o Trojjedinom Bohu sa smrť javí ako okamih, bod prechodu, vstup do večnosti. Kto dokáže prijať, vložiť do svojho vnútra, integrovať do svojej bytosti tento pohľad na smrť, ten bude vedieť novým spôsobom zvládnuť aj rozlúčku s blízkymii. Bolesť tu síce zostáva, ale je ponorená do celkom novej perspektívy, perspektívy cieľa, ktorý životu, aj tomu životu, ktorý sa skončil, dáva zmysel. Toto je to, čo misijné posolstvo apoštola prinieslo kresťanom v Tesalonike a čo chce priniesť nám. Viera v Pána Boha, v Pána Ježiša Krista mení náš pohľad na život, mení náš pohľad na smrť, otvára nám perspektívu večnosti.
V prečítanom texte naznačuje apoštol, že toto misijné posolstvo neostalo obmedzené iba na tých, ktorí ho priamo počuli. Lebo keď si títo ľudia uvedomili, koľko nového svetla ono prináša aj do každodenného života, aj do ťažkých, hraničných situácií, nemohli si ho nechať iba pre seba. Pri stretnutiach s priateľmi a známymi o tom rozprávali, a rozprávali zrejme na základe toho, čo misijná zvesť už vykonala v ich živote, a rozprávali zrejme s takým vnútorným nadšením, že to pritiahlo pozornosť aj druhých ľudí a ukázalo im cestu k Ježišovi Kristovi. Misionovaní sa stávali misionármi. To nebola výnimka, ale pravidlo. To nemá byť výnimka, ale pravidlo. Ak nás bytostne osloví posolstvo evanjelia, ak my v ňom pre seba objavíme svetlo a silu, ako by sme si to mohli nechať sebecky iba pre seba. Žena Samaritánka, ktorej Ježiš pomohol zvládnuť jej nie jednoduchý život, sa okamžite stala misionárkou svojho mesta. Peter a Ján povedali: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli“. Aj v nás by mala vzniknúť spontánna túžba stať sa misionármi pre svoje okolie. Môže sa to diať aj slovami, ale na každý pád by sa to malo diať jednoznačným kresťanským životom – ako to bolo aj u kresťanov v Tesalonike. Meditovať o prvej kapitole Prvého listu Tesalonickým – to by mohol byť náš pekný osobný obsah dnešnej nedele misie, keďže aj na nás sa vzťahuje Ježišovo poverenie: „Budete mi svedkami“.
Amen
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
