1. pôstna nedeľa, Lukáš 22, 28 - 30
„...vy však ste tí, čo ste v mojich pokušeniach zostali pri mne. Ako mne dal Otec, aj ja dávam vám kráľovstvo, aby ste jedli a pili za stolom v mojom kráľovstve a sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov izraelských.“ (Lukáš 22, 28 - 30)
Milí bratia a milé sestry!
Skúsme chvíľku premýšľať, čo vzácne sme zdedili po svojich predkoch? – Niekto byt, iný štýlový nábytok, zase ďalší príbor, porcelán, vzácnu knihu či umelecký predmet.
Aj my, v našom cirkevnom zbore, sme zdedili po našich predkoch nesmierne veľa. Priestory, v ktorých sa smieme stretávať a najmä odkaz predkov, aby sme boli horlivými za veci Božie, nezriekali sa viery, lásky a nádeje v Hospodina ani v ťažkých dobách. Mohli by sme spomínať mnoho ďalších vecí.
I sama Biblia nám na viacerých miestach (aj v texte, ktorý sme pred chvíľou čítali) stavia pred oči vzácne dedičstvo, ktoré sa nám dostalo od Krista. Ježiš vie, že prichádza hodina Jeho smrti, koná isté opatrenia, dáva učeníkom pokyny, aby vedeli, čo po Ňom zdedia. Pán vyznáva, že učeníci Mu boli v rámci ich obmedzených možností verní; čo nebolo ničím samozrejmým. Veď kňazi a poprední ľudia v židovskej cirkvi i národe Ježišovi neverili.
Keď ktosi celým svojím životom hlása dobré veci, ale dostane sa mu za to nedôvery, ba až prenasledovania, je pre neho vždy veľkým pokušením, zísť z nastúpenej správnej cesty. Je veľkým pokušením opustiť Kristovu pravdu zo strachu pred ľuďmi.
Zajtra sa dožíva 90. narodenín brat Pavel Uhorskai, ktorý bol v r. 1990 – 1994 generálnym biskupom našej cirkvi. Jeho život poznačený väznením a perzekvovaním je príkladom vernosti Kristovi aj časoch cirkvi neprajných. Pavel Uhorskai nepodľahol pokušeniu báť sa viac ľudí ako Boha. Kristus, Jeho slovo, a nie vtedajší mocipáni, mu boli najvyššou autoritou.
Bez toho, aby sme niekoho vyvyšovali alebo, naopak, súdili, stačí spomenúť roky socializmu. Koľkí v nich podľahli pokušeniu opustiť Kristovu pravdu a nechali sa zastrašiť? Koľkí si nechali si vieru len pre seba, neviedli k nej svoje deti? Dodnes je vplyv toho, že ako jednotlivci i cirkev sme v týchto rokoch v mnohom zlyhali, citeľný. A len ťažko a pomaly sa deje náprava.
Pán Ježiš – napriek nevere čelných predstaviteľov ľudu a učiteľov zákona – zostal aj v pokušeniach poslušný nebeskému Otcovi. Vyznáva, že aj učeníci Mu boli verní v rámci ich obmedzených možností, že obstáli v pokušení a zostali pri svojom Majstrovi.
My skúmajme seba, našu vernosť Pánovi. Skúmajme, čo sú naše pokušenia v súčasnosti a ako sa v nich dokazujeme? Alebo ako v nich padáme?
Iste, nik z nás, ľudí, nie je dokonalý. Boli chvíle, keď aj učeníci zlyhali, no Ježiš im to vo svojej láske už nepripomína. Naopak, vo chvíli rozlúčky im sľubuje odmenu a isté odškodnenie toho, čo ako Jeho nasledovníci museli neraz obetovať. To, čo Ježiš učeníkom sľubuje, sú veľké veci: spoločenstvo pri Jeho stole v kráľovstve, ktoré Mu je dané od nebeského Otca. Sľubuje im, že budú sedieť na trónoch a súdiť dvanásť kmeňov Izraelských.
Čo Ježiš mieni tým, keď vraví, že učeníci budú sedieť na trónoch a súdiť dvanásť kmeňov Izraelských? – Iste nie to, že učeníci budú v Jeho kráľovstve tvoriť nejaký zvláštny šľachtický stav, akúsi kastu. Veď v Božom kráľovstve bude jedinečné vyrovnanie rozdielov, ktoré tu na zemi dosiaľ medzi ľuďmi jestvujú. Ježiš učeníkom sľubuje, že budú mať podiel na tom, čo On vydobyl. Nevyzýva ich, aby si tieto miesta vopred vybojovávali a už teraz sa s netrpezlivosťou videli byť tými, ktorí panujú v nebesiach, ale ukazuje, že vernosť Jemu – vernosť Ježišovi, má vzácne zasľúbenie; preto hodno vytrvať, neutekať od Krista, keď prídu skúšky, preto sa oddá byť horlivými v láske a ochotnej službe. Otcovi nebeskému sa zaľúbilo práve takýmto ľuďom dať kráľovstvo!
Vízia tohto nebeského dedičstva je aj pre nás – Ježišových učeníkov dnešnej doby, krásnym povzbudením. Toto dedičstvo však nedostaneme za naše zásluhy. A ani na seba sa nemáme dívať ako na nejakých pánov, ale ako na tých, ktorí sú Pánom Bohom obdarovaní.
Božie slovo nám otvára výhľad do budúcnosti, ktorú Pán Boh svojim verným daruje. Do budúcnosti, ktorá začína Ježišovým krížom, do budúcnosti, kde dostaneme podiel na tom, čo sa ľudskými slovami nedá ani opísať – iba obraznou rečou priblížiť. Biblia to približuje obrazom veľkej hostiny: „Mnohí prídu od východu a od západu a budú stolovať s Abrahámom, Izákom a Jákobom v kráľovstve nebeskom“ (Mt 8,11). Týmto odostretím budúcnosti Písmo sväté ukazuje, aké požehnanie nám plynie z toho, keď Ježiš zástupne seba obetoval za nás a zároveň aká ohromná budúcnosť s Ním je pre Jeho verných pripravená.
Pán Ježiš vraví učeníkom, že Jeho smrť, ku ktorej sa blíži, nie je nezmyselná. Oni to v tej chvíli ešte plne nechápu, ale neskôr, zakaždým keď boli spolu, jedli chlieb a pili z kalicha, vystupovalo im pred očami vždy nanovo to vzácne dedičstvo, ktoré im zasľúbil ich Pán vo chvíli rozlúčky pred svojou smrťou.
My, bratia a sestry, máme oproti učeníkom istú výhodu. Kým ľudia v starozmluvnej dobe len hľadali spôsob, ako sa zmieriť s Bohom, dúfali, že nejaká slávna budúcnosť raz príde, teraz, od Kristovej obete a Jeho veľkonočného víťazstva, sa toto dúfanie mení v istotu. V istotu vzácneho dedičstva. V istotu, ktorá nemôže byť zničená, ak nám ju Duch Svätý dal. Ak úprimne veríš – tak o nej nepochybuj!
Toto – radostný výhľad vpred, istota vzácneho dedičstva, je jedným zo základných motívov každej Večere Pánovej, kedykoľvek ju prijímame. Večera Pánova nie je opätovné obetovanie Krista – akési opakovanie Veľkého piatku, s tým rozdielom, že vtedy Kristova krv tiekla a teraz nie. Večera Pánova nie je ani spomienkou na mŕtveho Krista, pri ktorej máme povinnosť byť smutní. Večera Pánova je hostinou za nás obetovaného, no víťazného a k nám vždy znova prichádzajúceho Krista. On sám sa pri poslednej večeri s učeníkmi s Božím pokojom díval na „druhý breh“ a v duchu videl dom svojho nebeského Otca a stôl, ktorý tam je pripravený pre Neho i pre Ježišových nasledovníkov.
Keby sme z Večere Pánovej vypustili tento pohľad do večnosti, tieto veci, ktoré prevyšujú náš rozum a našu ľudskú predstavu, odňali by sme Večeri Pánovej podstatnú časť jej obsahu a sami seba by sme veľmi ochudobnili. Pri Večeri Pánovej ide o naše vyznanie dôvery v Krista, v Jeho obeť, o naše osobné vyjadrenie ľútosti nad našimi hriechami, o zmierenie s Pánom Bohom i s ľuďmi. Platia tu však slová apoštola Pavla: „Ale ak len v tomto živote (teda nie aj pre večnosť) máme nádej v Krista, tak sme najúbohejší zo všetkých ľudí“ (1K 15, 19). Preto pri prijímaní Večere Pánovej myslime aj na tieto posmrtné, budúce veci, dajme patričné miesto očakávaniu vzácneho dedičstva darovaného nám Kristom vo svojej viere. Lebo ak to, čo pripravil Pán svojim verným, máme pred svojím duchovným zrakom, prináša to novú radosť i silu do nášho života.
Ľudia majú sklon ísť k Večeri Pánovej skôr v akomsi ponurom rozpoložení. Predstavme si však deti, ktoré idú na nejaký pekný zájazd. Či sa budú tváriť zatrpknuto a smutne len preto, že na miesto kam cestujú ešte nedorazili? Či sa už vopred neradujú, netešia na to, čo uvidia, čo zažijú? Tak aj pri Večeri Pánovej nemá vládnuť ponurá atmosféra, pošmúrna nálada, nemá tam byť iba ovzdušie vážnosti, ale aj kus radostného pohľadu dopredu! Veď pri Večeri Pánovej neoplakávame mŕtveho Krista, ale tešíme sa z toho, že On žije – z Jeho víťazstva! Aj dnes sme pozvaní k Večeri Pánovej, majme to na mysli, keď budeme prijímať dary Pánovho stola. Záleží na tom, ako k nemu pristupujeme. Či len zo zvyku – len preto, že je pôstne obdobie, alebo či k nemu ideme v pokornom vedomí: Len u Teba, Pane, je moja pomoc a Tvoja smrť je mojím životom – Tvoja Večera ochutnávkou vzácneho dedičstva, ktoré nám chystáš.
Dávni Izraelci vraj vravievali: Z (obetného) baránka môžeš zjesť len kúsok, no hlavné je, aby tvoja radosť prenikala strechou (domu) hore k nebesám!
K radosti však nemožno nikoho nútiť. Ona záleží na tom, či porozumieme, že vo Večeri Pánovej zasahuje kus večnosti, naplnenia Božích zasľúbení, kus blahoslavenstva, kus Božieho nepominuteľného kráľovstva už do nášho času, do tohto pominuteľného sveta. Zatiaľ ešte iba čakáme na viditeľnosť Božieho kráľovstva v celej jeho sláve – na to, že uvidíme Pána tvárou v tvár. No Kristove slovo je verné: „Verná to reč: Ak sme s Ním umreli, s Ním budeme aj žiť; ak s Ním znášame utrpenie, s Ním budeme aj kraľovať; ak (Ho) zaprieme, aj On zaprie nás. Ak sa Mu spreneverujeme, On zostáva verný, lebo seba samého nemôže zaprieť“ (2 Tim 2, 11 – 13)
Amen.
Prameň: I tento náš věk je časem Božího slova (kázání Emila Ženatého; vydal EMAN, Heršpice 2000).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
