Predpôstna nedeľa, Lukáš 10, 38 - 42
Milí bratia, milé sestry,
„vždy bola tu pre iných. Starala sa o deti, vnúčatá, potom o rodičov, o celú rodinu“ – tak hovoria veľmi často deti o matkách v rozhovore pred pohrebom.
To je situácia, v ktorej sa obetavosť, odovzdanosť matiek pre rodinu hodnotí vysoko, niekedy až preexponovane, akoby sa tým kompenzovala zabudnutá vďačnosť, zmeškané príležitosti vyjadriť uznanie. Príbehy žien, ktoré sa venovali iba rodine, vyvolávajú v mladších ženách, v mladších generáciách vôbec akúsi nostalgiu, ale no súčasne aj pocit, že takto by rozhodne žiť nechceli.
Veď najbližší vnímajú aj inú stránku takýchto sebaobetujúcich sa. Ženy, ktoré v prečítanom príbehu zosobňuje Marta, sa k tomu, čo by chceli robiť, vôbec nedostanú.
Vždy ostávajú v tieni manželov, detí, alebo rodičov. A sú momenty, kedy jasne cítia, že ich šance pre osobný rozvoj, ich príležitosti pre osobný rast sa krátia, alebo celkom uniknú. A to môže viesť k horkosti, výčitkám a frustrácii.
V biblickom príbehu sú predstavené dve ženy. Jedna, ktorá neustále pracuje, čosi tvorí, – a druhá, ktorá premýšľa, počúva, sedí. Jedna sa naháňa a druhá si neváha urobiť pohodlie.
Staršia sestra je dominantná, ale zrejme aj šikovná, zodpovedná, svedomitá. Má tá mladšia vôbec možnosť vedľa nej obstáť?
Dve sestry v jednej domácnosti - jedna v neustálom pohybe, druhá na ústupe. Niet divu, že to takto dlho nepôjde, že hustnúcu atmosféru preruší Martina výčitka: Pane, nedbáš, že Mária nič nerobí? Ako sa na toto
môžeš pozerať? Povedz jej, nech sa rozhýbe!
Je pravdepodobné, že tu vychádzajú na povrch aj staré zranenia, že je Marta na takéto Máriino správanie alergická.
Čo ju vlastne rozčuľuje? Aj ona mohla pri príprave počúvať, veď boli všetci v jednej miestnosti.
Marta sa sťažuje. Nechce byť stále v roli tej poriadnej, svedomitej. Niekedy je toho na ňu priveľa. Ona je tá, ktorá musí pracovať... no Ježiš oceňuje počúvanie Márie...
Z tradície, podľa ktorej sa tento biblický text vykladá, jednoznačne vyplýva, že Mária stelesňuje duchovného, rozvážneho, počúvajúceho človeka, ktorý sa rozhodne nepodľahnúť aktivite, praktickým starostiam o núdzu tela – a to Ježiš hodnotí ako dobré.
Takémuto jednostrannému výkladu, zjednodušenému obrazu však chýbajú súvislosti.
Skutočnosť, že tento príbeh je jedným z tých, ktorým ešte dosť nerozumieme spôsobuje, že duchovný život od praktického tak neprezieravo oddeľujeme. Nevieme, alebo nechceme pochopiť, že dávať môžeme len vtedy, ak sami máme. Strácame sa v prepracovanosti, lebo zabúdame, že nie je
najdôležitejšie, aby sme my slúžili Bohu, že prvoradé je a bude to, že On slúžil a slúži nám.
Evanjelista Lukáš zaznačil správu o návšteve Ježiša u dvoch sestier po podobenstve o milosrdnom Samaritánovi, ktoré končí: „Choď a rob podobne.“ Ako Samaritán. Všímaj si ľudí na svojej ceste. A po príbehu o Márii a Marte je Petrova výzva: „Pane, nauč nás modliť sa.“
Dôležitá je tiež správa evanjelistu Jána, ktorý zaznamenal aktivistku Martu aj ako tú, ktorá Ježišovej moci naplno dôveruje – aj ako tú, ktorá vyznáva: Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Syn Boží, ktorý mal prísť na svet. Ján 11,27
Bratia a sestry,
je veľmi pravdepodobné, že sa nám ťažko rozhoduje, s ktorou sestrou sa môžeme alebo dokážeme stotožniť.
Vieme, že všetci - muži aj ženy musíme vedieť plánovať, pracovať, čosi vydržať. No takisto je nám jasné aj to, že musíme mať silu. A na to je potrebné využiť príležitosť, objaviť zdroje, ktoré nás povzbudia, posilnia, aby bola naša práca mohla byť efektívna.
Aj ako kresťania vnímame, že nemôžeme iba slúžiť. Niekedy sme odkázaní na to, aby iní poslúžili nám.
Aj my sme tak ako Marta ohrození hlavne tým, že nás rozptyľujú, pohlcujú mnohoraké aktivity. Preto nás evanjelista Lukáš upozorňuje, aby sme v sebe objavili Máriu. Máriu, ktorá si dokáže sadnúť. Máriu, ktorá dokáže zastať a načerpať si u Ježiša, čo potrebuje.
Ježiš nikoho netlačí do úlohy toho, kto sa má starať iba o druhých a vzdať sa vlastných otázok, záujmov, talentov, vlastných duchovných potrieb.
Bratia a sestry,
prečítaný biblický príbeh nie je o dvoch tendenciách dvoch žien. Znie pre všetkých, a možno dnes skôr pre mužov, ktorí vsadili na neúnavnú prácu, kreativitu a vytrvalosť, aby sa dokázali. Znie všetkým, ktorí sú vyčerpaní požiadavkami a očakávaniami, všetkým, ktorých nároky oberajú o spánok, pokoj, voľný čas, duchaplnosť a často aj o blízke vzťahy.
Ježiš prichádza a čaká, či Ho prijmeme, či si nájdeme chvíľu, aby sme sa Jemu – a vlastne aj sami sebe v Jeho prítomnosti - venovali. Nestojí v prvom rade o full servis. Ide Mu o našu pozornosť.
Z nervózneho tlaku, že musíme byť aktívni, nevzíde nič dobrého. A Ježiš chce, aby sme si dali povedať skôr, ako to zistíme sami - frustrovaní a vyčerpaní.
Pozýva nás, aby sme si našli, a nečakali, ale vytvorili si príležitosť byť v Jeho prítomnosti sústredení, aby s nami mohol hovoriť. O tom, čo je pre nás naozaj dôležité.
Ježiš v príbehu Martu nesúdi, len dáva najavo: `Marta, si ohrozená. Pracuješ priveľa. Nedokážeš sa tešiť. Vidíš iba to, čo stále nie je dosť dobré. Tvoj nepokoj pramení aj z izolácie,
no sama sa do nej uťahuješ. To nemusí byť.
Nájdi si čas. Sadni si a počúvaj. Nájdi si čas, ako teraz Mária.`
Existuje, žiaľ, aj nezrelá spiritualita, v ktorej sa človek stráni - zrieka zodpovednosti za rozhodnutia, za život, svet okolo seba. Takéto postoje potom ľuďom mimo cirkvi tú správnu, úprimnú spiritualitu znemožňujú spoznať v jej plnosti, v jej hĺbke.
Kým zo spirituality, stíšenia nevyplynú nové postoje, ostane prázdnou, samoúčelnou. A takú Ježiš nechváli, ale odsudzuje.
Na našich skutkoch, našich konkrétnych každodenných rozhodnutiach potrebujú ľudia vidieť, že vychádzajú z pokory pred Bohom a úcty pred živom, pred človekom.
Pre každého z nás je, bratia a sestry dôležité, aby si chvíle zastavenia, pokoja, vedel
dopriať. V nich je totiž ukrytá sila, odvaha a rozvaha pre cieľavedomú aktivitu.
To, čo Boh hovorí, môžeme porozumieť v úplnom tichu, ale aj v hudbe. Ona nám
umožňuje zahĺbiť sa do vlastných myšlienok a skúmať súvislosti.
Veľa umeleckých diel, aj dielo Felixa Mendelssohna Bartholdyho má svoju výpovednú hodnotu vďaka inšpirácii, ktorú vnímavý, citlivý človek prijíma od Boha. Svojím talentom jej darúva podobu, aby bola zrozumiteľná, aby človeka povznášala, obohacovala, dávala zmysel a nádej.
Takéto diela vznikajú často vo vnútornom zápase a v tichu ústrania. Felix Mendelssohn Bartholdy počas svojho krátkeho, no plného života skomponoval diela, ktoré sú dodnes príležitosťou zastať a premýšľať, hodnotiť. Kvôli svojmu židovskému pôvodu musel aj ako pokrstený kresťan znášať odmietanie a pokorenie. No nevzdal sa v ňom. Ani Boha, ani rozvíjania svojho talentu.
Aj názov skladby, ktorú sme počúvali a budeme počúvať, „Wie gross ist des Allmächtigen Güte“ – „Aká veľká je dobrota Všemohúceho“ – nás pozýva k zážitku oslavy,
objavu všemocnosti – ale aj veľkorysosti, milosti Božej.
Počúvajme a nechajme sa niesť do Božej prítomnosti. Ak sa do nej odvážime ponoriť s úctou a úprimnosťou, bude nás premieňať.
A to potrebujeme naozaj všetci.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
