V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Predpôstna nedeľa, 1. Korintským 13, 1 – 13

Milí bratia a milé sestry!
Kázať o láske je ľahko napadnuteľné. Nejeden môže namietať, že sú to len pobožné rečičky, na hony vzdialené realite.
A tak, keby som kázal o láske aj anjelským jazykom, a lásky by som nemal, bol by som iba duniacim kovom. Ničím viac.
Fakt, že máme v sebe málo lásky, že jej je v našom svete tak málo, neznamená, že by sme o nej nemali hovoriť. Apoštol Pavel o láske hovorí práve preto, že i v jeho čase jej bol nedostatok. Lásky nie je nikdy dosť. Nemožno si povedať: Už som mal rád dosť, teraz sú na rade druhí. V liste Rímskym (13, 8) čítame: Nikomu nič nedlhujte, len to, aby ste sa milovali. – Každý dlh má byť raz splatený, no nie láska. Nikdy si nemôžeme povedať, že sme ju už splatili, že už nemusíme viac milovať. Lásku treba splácať až do smrti. Dlhovať lásku neznamená, že ten dlh nemáme splácať, ale že ho nikdy nemáme prestať splácať. Tí, ktorí sa spoliehali na dolár, libru či švajčiarsky frank spoznali, že devalvovali. Naproti tomu láska je trvalá hodnota, ktorá nepodlieha devalvácii, nikdy neklesne na cene. Lásku nemožno znehodnotiť, nanajvýš nehodnotiť, nedostatočne hodnotiť – a to tak, že ju zameníme za čosi iné. A to sa často deje i dnes.
Vyučujúci náboženstva majú skúsenosť, že keď s deťmi hovoríme o láske, o milovaní blížneho, začínajú sa chichotať, štuchať, vrtieť. Slovo láska považujú za temer sprostý výraz. Naše deti – deti z cirkvi – ho majú ho spojený s úplne inými predstavami. Pýtajme sa: V akej podobe sa stretávajú naše deti, dnešná mladá generácia s pojmom láska? – Aj preto, že v skreslenej, vzdialenej od toho, čo vraví o láske Biblia, je potrebné hovoriť o láske biblickom zmysle. Preto deti učíme, že Desatoro Pán Ježiš zhutnil do dvoch prikázaní (Mk 12, 30 – 31): Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca a z celej duše a z celej mysle a z celej sily; milovať budeš blížneho ako seba samého. To je to základné, čo sa potrebujeme naučiť žiť. Už deti to učíme preto, lebo je dôležité korigovať naše predstavy o láske ovplyvňované tým, čo prinášajú médiá, ovplyvňované tým, čím sa zabáva náš národ. Je to potrebné korigovať tým, čo o láske vraví Božie slovo, pretože Boh je láska (1 J 4, 8b).
O láske počujeme z Písma dnes – pred začiatkom pôstnej doby, do ktorej v stredu vstúpime. Pôstny čas, v ktorom si pripomíname, ako šiel Pán Ježiš cestou kríža ukazuje, že Ježiš to urobil z lásky k nám. Pôst nás učí, čo je pôvodná, rýdza láska. Láska nie je čosi vzdialené od skutočnosti, ale konkrétne – žité: láska má meno: Ježiš Kristus.
Pozrime sa, v akých súvislostiach píše o láske apoštol Pavel. Je dobré všimnúť si, že v Biblii nie je dôležité len to, kto, čo a komu hovorí, ale tiež, kde sa to hovorí. Pavlova hymna lásky sa nachádza medzi 12. a 14. kapitolou 1. listu Korintským. Medzi obe kapitoly pojednávajúce o duchovných daroch, je sťa by vklinená hymna lásky. V korintskom zbore boli veľmi zbožní a horliví ľudia. Ich zbožnosť charakterizovalo intenzívne prežívanie Božej moci. Nazdávali sa, že majú to najcennejšie, keď môžu prorokovať, uzdravovať chorých, modliť sa v jazykoch. Pavel to neodmieta, ako tí, ktorým sa takéto prejavy hneď javia ako podozrivé. Podporuje korintských v horlení o charizmy – o duchovné dary (1 K 14,1b). No jedným dychom vraví: Usilujte sa o lásku. Ona prevyšuje všetky dary. Ona je tým najvyšším darom. Ak sa korintskí kresťania domnievali, že sú už na vrchole duchovného života, potom od Pavla jasne počujú: Ukážem vám ešte lepšiu cestu! (1 K 12, 31) To najvyššie a pritom to úplne základné, je cesta lásky. Apoštol píše: „A čo by som ľudskými jazykmi hovoril, aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som iba cvendžiacim kovom a zvučiacim zvonom. A čo by som vedel aj prorokovať a poznal všetky tajomstvá a mal všetko možné poznanie, a čo by som mal takú vieru, že by som hory prenášal, a lásky by som nemal – nič nie som. A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.“
Pavel nestavia lásku do protikladu k prejavom zbožnosti v korintskom zbore. No ukazuje, že až láska dáva tomu všetkému zmysel. Keby človek vedel krásne a zbožne rozprávať ako sám anjel, no nemal lásku, zostane iba dutým zvonom. Keby dokázal povedať múdre slovo v pravý čas, mal mnohú múdrosť, no nepoužíval ju s láskou, nič to neosoží. Keby dokázal zvládať hory problémov – a kto z nás by ich nemal – a bol tak obetavý, že by rozdal svoje imanie, keby pre vieru podstúpil dokonca mučenícku smrť, ak nemá lásku, nič to neprospeje.
Láska dáva zmysel všetkej našej zbožnosti, obetavosti, nášmu duchovnému poznaniu i ochote trpieť. Pavel lásku nedefinuje, neučí nás o nej poučky, ale majstrovsky vykresľuje jej charakteristické črty. „Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, láska sa nevystatuje a nenadúva“ – je pokorná. „Nie je neslušná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nezmýšľa zle“ – nepočíta krivdy, či už odpustila 70 x 7 ráz – „neraduje sa z neprávosti ale teší sa s pravdou“ – i vtedy, keby to mala byť tvrdá pravda. Ak mám niekoho rád, neprestanem ho milovať, ani keby som o ňom zistil krutú pravdu. „Láska všetko znáša“, vydrží, nech sa deje čokoľvek, „všetkému verí, všetkého sa nádejá, všetko pretrpí.“ Je to vysoký ideál. A je nemožné naplniť ho z vlastných síl. Preto si pred začiatkom pôstu pripomíname, že táto láska má meno: Ježiš Kristus. Od Neho sa jej učíme, On nás k nej posilňuje, zmocňuje.
Iba láska je v našom svete absolútnou hodnotou. Je vzácne, keď niekto má dar proroctva – vie povedať budujúce, orientáciu dávajúce slovo do konkrétnej situácie. Každé pravé proroctvo sa však raz naplní. Modlitby v jazykoch patrili v ranej cirkvi k poznávacím znameniam Ducha Svätého. Predsa, aj ony raz umĺknu. Tiež poznanie bude prekonané. To, čo poznávame, má dočasný charakter a kvôli tomu nemá zmysel upúšťať od lásky k blížnemu. Láska je viac a stojí za to, aby sme kvôli nej robili aj ústupky vo veciach, ktoré nie sú podstatné pre spásu. Od počiatku dejín cirkvi v nej vznikali aj spory. Napríklad o obriezke, alebo o čistých a nečistých pokrmoch. Skutky apoštolov hovoria o apoštolskom konvente, na ktorom sa apoštolovia zhodli, že pre zachovanie bratskej lásky v cirkvi sú nutné aj ústupky vo veciach nepodstatných pre spásu (Sk 15, 28 – 29). Podobne k otázke pokrmov, ktorých konzumácia jednými kresťanmi pohoršovala iných, Pavel píše: „Viem, a som presvedčený v Pánovi Ježišovi, že samo osebe nič nie je nečisté. Len tomu je niečo nečisté, kto to za nečisté pokladá. Lebo ak je tvoj brat zarmútený pre pokrm, nepokračuješ podľa lásky. Nepriveď svojím pokrmom do zahynutia toho, za ktorého Kristus umrel“ (R 14, 14 – 15). „Preto: ak pokrm pohoršuje môjho brata, nebudem jesť mäso naveky, aby som si brata nepohoršil“ (1 K 8, 13).
Podnes sú v cirkvi najrozličnejšie spory. Boli, sú a budú, tomu sotva zabránime. No ani pri rozličnosti mienok a názorov sa nemá stratiť vzájomná úcta, znášanlivosť, tolerancia – láska. Bola by škoda zahodiť ju kvôli sporom, na ktoré sa raz budeme dívať ako na detské predstavy.
Pavel píše: „Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, akoby v zrkadle, ale potom tvárou v tvár. Zrkadlá v dobe novozmluvnej sa od našich zrkadiel podstatne líšili. Boli len kusom kovu, ktorého jedna strana bola ako – tak vyhladená a poskytovala človeku iba veľmi nedokonalé, skreslené znázornenie skutočnosti. Odrážala len obrysy predmetov – i to nedostatočne. Môžeme to trochu porovnať so súčasnými podnosmi, na ktorých prinášame hosťom poháre. Podnosy vyzerajú sťa by zo striebra, no nie sú strieborné. Je možné v nich vidieť obraz človeka, avšak nedokonale. Použitím príkladu vtedajšieho zrkadla chcel Pavel názorne ilustrovať, že naše poznanie sa od reality líši tak ako obraz v onom nedokonalom zrkadle od skutočnosti. Až raz poznáme plne – ako nás pozná Boh, potom uvidíme, ako vyzerá skutočnosť a pravda.
Zatiaľ nám zostáva viera, nádej, láska, to troje. Viera sa raz zmení na videnie – dokonalé poznanie pravdy. Nádej dôjde v nebeskom kráľovstve svojho naplnenia, ani ju už nebudeme potrebovať. No láska zostáva trvalo platnou hodnotou – ako pre časnosť, tak aj pre život v plnosti Božieho kráľovstva. Preto je z trojice: viera, nádej, láska – najväčšou láska, ktorú najplnšie poznávame v Kristovi. Ona je najväčšia a dáva zmysel všetkému nášmu počínaniu. Ako vravel cirkevný otec Augustín: Miluj a rob čo chceš!

Amen.

Pramene:
Josef Hurta – kázeň /povedaná v Javorníku nad Veličkou /ČCE/ – 26.2. 2006/;
Ľudovít Fazekaš: Prvý list Korinťanom (vvd. UMB PF, B. Bystrica 1997).

Martin Šefranko
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.