Nedeľa po Deviatniku, Izaiáš 40, 8
Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky. (Izaiáš 40, 8)
Slovo je nástroj komunikácie medzi človekom a človekom. Poznáme slovo hovorené, písané, elektronicky registrované. Komunikáciu spresňuje sila a melódia hlasu, mimika, tvár usmievavá, nahnevaná, bezvýrazná, gestá a podobne. Všetko toto používame každodenne a pociťujeme to ako niečo úplne samozrejmé. V skutočnosti je možnosť takejto vo vysokej miere presnej komunikácie darom Stvoriteľa.
Stvoriteľ, ktorý nám to všetko dal, chce s nami aj komunikovať. To, čo nám on hovorí, nazývame Božím slovom. Božie slovo má mnohoraké formy a podoby. Príroda, vesmír nás neprestajne pozýva, aby sme čítali toto obrazové písmo, ktorým je stvorený svet, aby sme si pritom pomysleli, aký veľký musí byť ten Boh, ktorý to všetko vymyslel, premyslel a stvoril. Pán Boh sa nám prihovára v dejinách – aj v miniatúrnych aj vo veľmi veľkých rozmeroch a pozýva nás, aby sme objavovali v nich jeho, Božie vedenie a Božie zásahy. Takisto príbehy osobných životov – nášho vlastného aj našich blízkych a známych ľudí – stavajú pred nás otázky o tom, aké línie tie životy sledujú a čo sa dá povedať o Božom zámere s týmito životmi.
Nie je vždy ľahké čítať toto posolstvo obrazov a príbehov a vyčítať z nich Božie slovo. Ale mali by sme sa o to usilovať vždy znova a znova a pomáhať si pritom napísaným Božím slovom. Nebolo by správne, aby sme voči tomu všetkému, čo vidíme okolo seba v minulosti a prítomnosti, zostali analfabetmi.
Pán Boh k nám hovorí aj omnoho jednoznačnejším a jasnejším spôsobom. Dal svoj zákon, to jest pravidlá pre život jednému národu, aby si ho cez nich osvojili aj všetci ostatní. Božie Desatoro, hoci bolo vyslovené a napísané pred tisícročiami, je stále aktuálne. Na pochopenie a potvrdenie jeho aktuálnosti stačí krátka úvaha:
Keby sa rešpektovalo prikázanie „Nezabiješ!“, neboli by sme každú chvíľu svedkami všetkých tých otrasných správ o mučení, týraní, znásilňovaní, unášaní ľudí kvôli orgánom na transplantáciu, o vraždách. -- Keby sa rešpektovalo prikázanie „Nepokradneš!“, a „Nepožiadaš to, čo patrí inému!“, nebola by taká hrozná priepasť medzi veľmi bohatými a veľmi chudobnými, a nebola by možno ani hospodárska kríza. -- Keby sa rešpektovalo prikázanie „Nescudzoložíš!“, boli by manželstvá pekné a čisté, neboli by rozvrátené rodiny, neboli by siroty žijúcich rodičov. -- Keby sa rešpektovalo prikázanie „Nevypovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu“, nebolo by klamstvo a polopravdy ani na súdoch, ani v politickom a verejnom živote, ani v medziosobných vzťahoch, a nebolo by zlomyseľné ohováranie a klebety. -- Keby sa rešpektovalo apoštolom vyjadrené Božie slovo: „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi“, nebolo by ani závisti, ani škodoradosti.
V tomto zozname by sa dalo dlho pokračovať. Ale keby sa rešpektovalo hoci len tie prikázania, ktoré sme práve spomenuli, zmenil by sa život v našej spoločnosti a život v rodinách na nepoznanie. Toto je cieľ tej veľkej časti Božieho slova, ktorú nazývame Božím zákonom, Božím návodom pre život. Vidíme, že sú to všetko návody smerujúce k zachovaniu, skrášleniu, zlepšeniu života. Nejde teda o niečo, čo by sa dalo chápať ako obmedzovanie radosti zo života, ale o niečo, čo jednoznačne slúži životu v plnom, pozitívnom zmysle. Tak sa Božie slovo prejavuje ako niečo, čo je veľmi zmysluplné.
Božie slovo k nám prichádza cez prorokov, ktorí žili a pôsobili pred tisícročiami. Z Božieho poverenia hovorili proroci do celkom konkrétnych situácií izraelského národa ako celku, ale aj do situácií jednotlivých ľudí, hlavne vysokých náboženských a politických funkcionárov. V mnohých prípadoch to bolo kritické slovo. Odchýlky od Božej normy, teda hriechy, nazývali proroci presnými menami, bez zahmlievania, ktoré by umožňovalo únik pred karhaním. Od týchto hriechov volali k pokániu, k úplnému obratu životného smeru, a prízvukovali zodpovednosť pred Hospodinom, ktorý je nielen Tvorcom, ale aj Pánom života.
Táto kritika a výzva na pokánie odznela síce pred tisícročiami, ale zachovala si dodnes svoju aktuálnosť, lebo tie hriechy sa v nových a nových obmenách stále, aj dnes, opakujú. Preto máme Božie slovo vo forme prorockých výrokov zapísané v tej starej knihe, Biblii, ktorú chápeme ako veľký Boží dar, aby sme sa mohli k nim vracať a uvedomiť si, čo nám Pán Boh svojím slovom chce povedať do našich konkrétnych situácií. Pri takomto čítaní a chápaní prorokov si uvedomujeme, že Božie slovo je stále živé, že znelo nielen v minulosti, ale rovnako znie aj dnes.
Keď bol izraelský národ v ťažkom položení, napríklad v babylonskom exile, keď mnohí strácali nádej a upadali do rezignácie, prihováralo sa im Božie slovo cez prorokov povzbudzujúcimi tónmi. Proroci zdôrazňovali, že Hospodin na národ nezabudol ani vtedy, keď na nich prišla veľmi veľká pohroma. Vtedy ich Božie slovo, povedané prorokmi, zachránilo pred úplným zúfalstvom. Zachránilo ich pre novú budúcnosť. Krásnym príkladom sú slová zo 40. kapitoly knihy Izaiáš, ktorými začína Georg Friedrich Händel sériu biblických textov vo svojom oratóriu Mesiáš: „Potešujte, potešujte môj ľud, vraví Boh váš. Hovorte k srdcu Jeruzalema a privolávajte mu, že sa skončila jeho otrocká služba, zmierená je jeho vina.“ Koľko bolo a aj dnes je situácií v živote cirkvi a národov, keď takéto a podobné texty z Božieho slova ľuďom v tiesni darovali nádej ešte aj vtedy, keď sa už zdalo, že všetko je stratené. Božie slovo s rovnakou silou ako v minulosti otvára aj dnes perspektívu novej budúcnosti.
Každý pozná hádam počiatočné slová Evanjelia podľa Jána: „Na počiatku bolo Slovo, a to Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh. ... A to Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami.“ Takto je označený Ježiš Kristus, ktorý ako stelesnené Božie slovo prišiel z večnosti do nášho sveta. Tento jánovský prológ našiel plné rozvinutie a potvrdenie v živote a pôsobení Pána Ježiša Krista. Vo všetkom, čím on bol, čo učil, robil, trpel, sa prejavil ako živé Božie slovo. Komunikácia medzi Bohom a človekom je v Ježišovi Kristovi najdokonalejšia.
Ježiš Kristus ako Božie slovo je pre nás najvyšším vysvetlením a kritériom všetkých iných prejavov Božieho slova. On nás učí jednoznačným spôsobom rozumieť Božie dielo v prírode, keď napríklad s veľkým zmyslom pre krásu povedal, že ani Šalamún v celej svojej sláve neobliekal sa tak nádherne ako je oblečený jeden poľný kvietok. On jednoznačným spôsobom interpretoval Boží zákon, keď ako najvyššie vybral z neho prikázanie, že máme Pána Boha milovať celou svojou bytosťou a svojho blížneho milovať tak ako seba. On nám predovšetkým celým svojím bytím ukázal, aký charakter a správanie má mať človek, ktorý žije podľa Božieho návodu, podľa Božej normy, teda ako má vyzerať normálny človek. To všetko je Božie slovo, ktoré sa k nám prihovára.
Božím slovom v Ježišovom pôsobení je jeho otrasne ostrá kritika všetkého pokryteckého, povrchného, sebeckého, egocentrického, ktorá je veľmi jasne formulovaná v evanjeliách. To všetko je Božie slovo, ktoré sa prihovára i nám dnes. Jeho kritické slová, ktoré povedal na adresu vtedajších farizejov, sú do poslednej bodky aktuálne a platné i dnes, lebo tie kritizované javy sú i dnes veľmi rozšírené.
Ale on ako Božie slovo priniesol predovšetkým radostné posolstvo všetkým strateným a stroskotaným ľudským existenciám. Farizeji hodnotili ako niečo škandalózne, že chodil do spoločnosti notoricky hriešnych ľudí, ale on to robil celkom zámerne, principiálne. Chcel týmto nešťastným hriešnikom pomôcť a pomohol im. Priniesol im posolstvo, že Boh ich napriek ich hriešnemu životu pokladá za svoje deti, že je ochotný odpustiť im a že ich pozýva na novú cestu života a že im ponúka silu, aby začali žiť celkom novým spôsobom. V podobenstve o prijatí strateného syna, v podobenstve o stratenej ovci, v príbehu o zachraňujúcej a tvorivej návšteve u hriešneho Zachea a vo viacerých ďalších statiach evanjelií je toto posolstvo Božieho slova vyjadrené nezabudnuteľným spôsobom. Principiálne je ono vyjadrené v tom, čo nazývame Sumou evanjelia: „Tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v neho.“
Aj táto zachraňujúca stránka Božieho slova je veľmi aktuálna, ba priamo nepostrádateľná i v dnešnej dobe. Veď koľko je aj dnes ľudí, ktorí kráčajú po veľmi nebezpečných cestách sebazáhuby a ktorí naliehavo potrebujú túto pomoc Božieho slova. Ba my všetci potrebujeme túto radostnú zvesť, toto evanjelium, veď aj v našich životoch je toľko vecí, ktoré nás trápia. Aj nás sa zmocňujú výčitky svedomia, s ktorými si sami nevieme dať rady a potrebujeme kompetentné slovo Ježiša Krista: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz viac nehreš!“
Komunikácia je dvojstranná záležitosť. O tom hovorí podobenstvo o rozsievačovi a štvorakej pôde, ktoré je evanjeliom dnešnej nedele. Semeno Božieho slova je rozsievané – to je jedna stránka komunikácie, a je aj nejakým spôsobom prijímané – ako pôda prijíma osivo. Tá prvá stránka – rozsievanie – je v poriadku. Syn Boží prišiel a priniesol Božie slovo a ponúka ho všetkým. Ale to prijímanie je rozdielne. Ježiš sám si to všímal a v podobenstve podáva prehľad o rozličných spôsobom prijímania.
Niektorí sú voči tomu slovu ľahostajní, ani len nedovolia, aby im vniklo do srdca. Iní sú Božím slovom spočiatku nadšení, ale keď si uvedomia, aké dôsledky pre každodenný život má plné prijatie Božieho slova, rýchlo ochladnú a odchádzajú.
Iní majú srdcia veľmi tuho pripútané ku konzumným veciam tohto sveta – a dnes je takých vecí čím ďalej tým viac. Takí ľudia sa nevedia od nich odpútať, a kvôli nim sa odmietajú zaoberať Božím slovom. Vo všetkých týchto prípadoch sa komunikácia nepodarila. Z Božej strany síce zaznelo a zaznieva Božie slovo, ale na strane človeka je buď hneď alebo po krátkom čase reagovanie nulové.
Ale je aj tá štvrtá pôda. To sú ľudia, ktorí pred všetkými inými hodnotami tohto sveta dávajú prednosť Božiemu slovu. Z hodnôt tohto sveta si berú len toľko a len to, čo je v súlade s Božím slovom. Božiemu slovu dovolia, aby v nich konalo všetky stránky svojho poslania: aj tú usmerňujúcu a normatívnu, aj tú kritickú, aj tú regenerujúcu, odpúšťajúcu a tvorivú. V dôsledku toho sa oni sami stávajú čím ďalej tým viac novými bytosťami, novým stvorením.
Na začiatku sme citovali slová z Izaiáša: „Usychá tráva, vädne kvet, ale slovo nášho Boha zostáva naveky.“ Všetky veci tohto sveta, ktoré chcú opantať naše srdce, aby sme nemohli v plnom rozsahu prijať Božie slovo – všetky tieto veci sa pominú. Čo sa nepominie, to je Božie slovo. To vyplýva z citovaného starozmluvného textu. To vyplýva aj zo slov Pána Ježiša: „Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.“ Z toho by nám malo byť jasné, ako sa treba rozhodnúť pri každom stretnutí s Božím slovom – aj pri stretnutí na dnešných službách Božích.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
