Veľkonočná nedeľa, Evanjelium podľa Marka 11, 22 c (Podľa: Bible kralické)
„Majte vieru Božiu!“ (Evanjelium podľa Marka 11,22 c, Podľa: Bible kralické)
Milí bratia a milé sestry!
Poniektorí z nás už azda boli pri zomierajúcom človeku. Ak aj nie, zrejme väčšina z nás sa zúčastnila pohrebu. Rozhodne všetci poznáme ľudí, ktorí možno ešte nedávno žili, no dnes už nie sú medzi nami.
Avšak vzkriesenie? – Žiadne sme nevideli. Nikto z nás nebol svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania. So vzkriesením vonkoncom nemáme skúsenosť. Snáď poznáme niekoho, kto ležal v kóme na anesteziologicko – resustitačnom oddelení (na ARE) a vyviazol odtiaľ živý, no to ešte nie je vzkriesenie. Aj takému človeku – ako i nám ostatným – totiž raz ktorýsi lekár vypíše list o prehliadke mŕtveho a matrika vystaví úmrtný list.
V Novej Zmluve čítame o troch ľuďoch, ktorých vzkriesil Ježiš: o dcére Jairovej (Mk 5,21 – 24 a 35 – 43), o mládencovi z Naim (L 7, 11 – 17) a o Lazárovi (J 11, 1 – 44). Ani pri nich však nešlo o vzkriesenie porovnateľné s tým, ktoré nám pripomína Veľká noc i každá nedeľa. Nešlo o vzkriesenie porovnateľné s Ježišovým. Vykladači Biblie používajú v týchto prípadoch radšej pojem oživenie, lebo ako Lazár, tak aj mládenec z Naim i Jairova dcéra po čase opäť zomreli. Pre neporovnateľnosť Ježišovho zmŕtvychvstania s akoukoľvek inou udalosťou, vieme preto celkom dobre pochopiť ľudí, ktorí udalosť Ježišovho vzkriesenia kladú na rovnakú rovinu pravdivosti ako mýty, báje a rozprávky. Slovami Písma svätého nás však Pán Ježiš napomína i povzbudzuje: „Majte vieru Božiu!“ (Mk 11, 22). Vieru Božiu, nie ľudskú! Aký je medzi nimi rozdiel? Ľudská viera je uzavretá v ľudských možnostiach, v ľudskej ohraničenosti, v medziach našej vlastnej skúsenosti. Viera Božia vie prijať i to, s čím skúsenosť nemá, čo je pre nás nepochopiteľné. Viera Božia dokáže za dobré, skutočné a pravdivé prijať to, čo je dobré, skutočné a pravdivé podľa Boha – podľa Božieho slova.
Mnohí ľudia radi zbierajú huby. Každý hubár sa musí naučiť rozpoznávať dobrý hríb od jedovatého. – Naučiť sa rozlíšiť čo je dobré a čo zlé nie podľa ľudskej viery hubára, ale naozaj, podľa objektívnej skutočnosti, bez ohľadu na hubárov omylný názor. Pre život by mala zámena jedlého hríbu so smrteľne jedovatou hubou hrozné dôsledky. Je desivé pomyslieť, čo sa udeje, keď hubár zamení jedlý hríb so smrteľne jedovatou hubou len preto, že jedovatá sa mu – podľa jeho ľudskej viery – zdá byť dobrá, pekná, jedlá a chutná.
Vidíme, k čomu až môže teda viesť ľudská viera. – K strate života. Keď sa človeku dobre vodí a myslí si, že už nič lepšie nemôže prísť, že má nebo na zemi, je to sebaklam. Veď smrť nerobí rozdiel medzi bohatým a chudobným, silným či slabým; zastihne všetkých. A tí, ktorí mali len ľudskú vieru, ktorí nemali vieru Božiu a riadili sa iba podľa toho, čo sami uznali za dobré, raz na Božom súde trpko spoznajú svoj omyl. Preto: Majme vieru Božiu! Vieru na základe Božieho slova znejúceho nám z Písma svätého, nie iba vieru ľudskú, uzavretú v ľudských možnostiach, ohraničenosti, v medziach našej vlastnej skúsenosti.
Platí to aj o viere vo vzkriesenie. Hoci sme žiadne nevideli, aj keď nikto z nás nebol priamym svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania, nemáme s tým skúsenosť, predsa odvážme sa dôverovať. Videnie na vlastné oči by nám aj tak nepomohlo. Hoci, mimo cirkvi i v nej, je dosť takých, ktorí povedia: Musel by som to vidieť, aby som vzkriesenie považoval za možné. Ľuďom, ktorí sa nazdávali, že je nevyhnutné vidieť, aby mohli uznať vzkriesenie, ich mylnú mienku názorne vyvrátil jeden brat farár. Na veľkonočných službách Božích vzal kvet z oltára a pred zrakom účastníkov služieb Božích zjedol všetky jeho lupienky. Medzi ľuďmi to zašumelo, niektorí boli pobúrení, iní si mysleli, že farárovi sa porobilo čosi v hlave, no mnohí neverili. Hovorili si medzi sebou: Potvorský farár, skúša na nás nejaké triky...
Nebudem jesť kvety z oltára, aby sme si uvedomili, že viera – ani viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie nie je z videnia (por. R 10, 17). Evanjeliové správy o Ježišovom vzkriesení nie sú žiadnou reportážou, nijakou kronikou, ale pozvaním. Pozvaním pre každého, komu sa zdá: Tomu, že Ježiš vstal z mŕtvych nemožno veriť; pozvaním pre každého, kto sa nazdáva: Ak neuvidím, neuverím. Vzkriesený Pán Ježiš pri stretnutí s Máriou Magdalénou vraví tejto žene: „Nedotýkaj sa ma! (J 20,17). Priamy dotyk by v tomto prípade neznamenal priblíženie. Veď ide o to, aby sme porozumeli, kto je Ježiš – kým je; aby sme mali vieru Božiu a nie overovali si hapticky – dotykom a zmyslami, že Ježiša môžeme zaradiť medzi skutočné veci. Nakoniec aj učeník Tomáš, keď ho Ježiš ponúka: “Daj sem prst a viď moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku“ (J 20, 27), správne pochopí, že keby tak urobil, akurát by niečo pokazil. Znakov Ježišových rán, Ježišových jaziev sa nedotýka.
Evanjelista Ján hovorí o Ježišovi ako o Slove, ktoré sa stalo telom (J 1, 14). Ježiš – celý Jeho život je pre nás evanjeliom, dobrým slovom – radostnou zvesťou od Pána Boha. Jej posolstvo nepochopíme tým, že Ježiša ohmatáme. Je treba počuť, počúvať a poslúchať Ho – Božie Slovo. Len tak porozumieme.
Mária Magdaléna pri prázdnom hrobe Ježiša videla, dokonca sa s Ním (domnelým záhradníkom) rozprávala, no stále nechápala (J 20,14-15). Až keď ju Ježiš osloví menom, dochádza k porozumeniu a vraví Pánovi: “Majstre!“ (J 20,16b). Pochopme, že ten dávny príbeh o Kristovom vzkriesení nie je reportážou o zmŕtvychvstaní natočenou pre nejakú televíziu, nie je to ani čísi príbeh, ale náš. Je pozvaním pre nás, pre mňa i teba k viere, ako to čítame v závere 20. kapitoly Ev. podľa Jána (v.31): „Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Kristus, Syn Boží, a – veriac – aby ste mali život v Jeho mene.“ Evanjeliové správy o Ježišovom vzkriesení sú teda pozvaním, aby sme mali vieru Božiu, rástli, pevneli v nej a žili podľa nej. Nejde o to, dotknúť sa Zmŕtvychvstalého, ale o opak – aby sa On dotkol nás, našich sŕdc, životov, našej vôle – rozhodnutí. Nevzpierajme sa! Dovoľme, aby sa nás Ježiš - Slovo dotklo!
Iste, Ježiša možno poznávať, ako poznávame iných ľudí a svet vôbec. Môžeme sa dozvedať o Jeho pôsobení a učení. Môžeme Ho porovnávať s inými postavami dejín, a je to dokonca nutné, veď ak sa nebude v škole učiť o Ježišovom živote, nerozumeli by sme ani nášmu kalendáru. Nerozumeli by sme, že žijeme letopočet po Kristovi – že život nie je cesta vlakom bez toho, aby sme poznali cestovný poriadok, ale dejiny majú svoje smerovanie i dobrý cieľ. Avšak porozumieť priamo Ježišovi – zmyslu Jeho života a diela, vrátane zmŕtvychvstania, to patrí do oblasti „ja a Ty“ – do oblasti úzkeho vzťahu dôvery ku Kristovi. Až keď rozpoznám, že Kristus práve mňa oslovuje po mene, keď sa otvorím Jeho osloveniu, vtedy sa rodí Božia viera – odpoveď Ježišovi ako (Majstrovi) Učiteľovi života, aj ako horizontu života večného. – Majme Božiu vieru!
Mnohí ľudia dnes neveria Kristovi, lebo to, ako im odovzdávame správu o Jeho vzkriesení, o tom, že žije, neraz neznie dosť presvedčivo. Viera vo vzkriesenie Pána Ježiša a pre Jeho zásluhy aj v naše vlastné vzkriesenie, nie je niečo sviatočné, čo patrí iba k veľkonočným slávnostiam, ale je to začiatok a východisko, stred i prameň života. – Dôvod nielen na sviatok, ale pre možnosť života plného radosti a nádeje. Pretože veľkonočná zvesť a viera Božia má dosah nie iba do prítomnosti, ale zasahuje aj našu budúcnosť. Ak nebudeme veriť Vzkriesenému, keď nebudeme vedieť o vzkriesení – tomto lieku proti biede života a smrti a nebudeme ho užívať, buď sa pokúsime nájsť únik – v zábave, práci, v získavaní postavenia, v rozličných závislostiach, alebo tie veci, ktoré majú iba slúžiť – majetok, peniaze, sláva a česť povýšime na jediný zmysel svojho života. Výsledok je v oboch prípadoch zhubný – či už unikáme do ľahkomyseľnosti života alebo sa ničíme pre časný zisk, tak či tak obetujeme seba klamu a preludom. Keď v súčasnosti mnohí ľudia Kristovi neveria, pretože to, ako im odovzdávame správu o tom, že žije, neraz neznie dosť presvedčivo, chceme si uvedomiť: ani v rodine, v škole, ani na pracovisku nie som ako súkromná osoba. Tým čo robím, ako člen rodiny, ako študent, zriadenec, zamestnanec či majiteľ firmy dávam presvedčivé alebo nepresvedčivé svedectvo iným o tom, že Ježiš žije; svedectvo ako On žije vo mne. Ak dnes Kristovi mnohí neveria, je to, žiaľ, aj preto, lebo dnes je mnoho „kresťanov“, ktorí ako by Krista temer pochovali, miesto aby zvesť, že Ježiš žije, znela z ich životov vskutku presvedčivo.
Pán Ježiš nás preto napomína i povzbudzuje: „Majte vieru Božiu!“ Odovzdávajme teda správu o Jeho vzkriesení presvedčivo. Hoci sme Ježišovo vzkriesenie nevideli a nemáme s tým skúsenosť. On chce žiť a konať v nás. Viera – ani viera v Ježišovo zmŕtvychvstanie predsa nie je z videnia. Nateraz nejde o to, dotknúť sa Zmŕtvychvstalého, ale aby sa On – Jeho slovo dotklo nás, našich životov, našich rozhodnutí. A „blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili“ (J 20,29). Amen.
Literatúra:
Miloš Rejchrt: Strachy se mění (Kalich, Praha 2001); I tento náš věk je časem Božího slova – Kázání Emila Ženatého (EMAN, Heršpice 2000);
Sváťa Karásek: Boží trouba (Kalich/Torst, Praha 2000 );
Jan Keřkovský: Pozvánka pro nezasloužilé (Mlýn, Třebenice 2001); Jozef Veselý: Rok 2002 (in: Evangelický týdeník – Kostnické jiskry 10/2002).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
