4. pôstna nedeľa, Ján 6, 35 – 37 a 48 – 58
Milí bratia a milé sestry!
Skutočnosť, že s ekonomikou to ide u nás i vo svete dolu vodou, nám médiá denne prinášajú až na stôl. Aj vďaka kríze sa nás obchodníci snažia osloviť a zrejme nejeden z nás dostáva do schránky reklamy a oznámenia o akciách a zľavách. Tieto ponuky prichádzajú s jasným posolstvom: To všetko môžeš mať aj ty! Neváhaj a dopraj – uži si to! Dobrý nákup – veci, ktoré ti ponúkame – ťa urobia šťastným! Tvoj hlad po živote sa utíši!
Hrali by sme sa na svätuškárov, keby sme popierali, že čosi pravdy na tom bude. Veď kto z nás by nepoznal radosť zo vskutku dobrého – výhodného nákupu?! Kto z nás by sa netešil, keď niekde nakúpi podstatne lacnejšie ako inde?
Čosi pravdy však ešte nie je celá pravda. Prospekty a reklamy totiž nepovedia, že dobrý nákup a pekné veci utíšia náš hlad po živote iba na malú chvíľu – len krátkodobo. Nepovedia nám, že žijeme z Božích zdrojov; že na náš hlad po láske, bezpečí, nádeji, radosti, po porozumení s inými a vnútornom pokoji je odpoveďou Ježiš Kristus. On chce – a má byť – tým najdôležitejším v našom živote, tým, čo dáva nášmu žitiu silu a výživu. Niežeby sme materiálne veci k životu nepotrebovali – potrebujeme ich; niežeby pre nás rodina, iní ľudia, práca i naše bolesti a obavy prestali byť dôležité – sú dôležité; ale už nebudú najdôležitejšie. Ak by sa nám aj rodina, práca, iní ľudia, veci, či naše strachy stali problémom, nebudú tým najväčším v živote, Tým je – má byť – Ježiš Kristus. Pretože v Ňom – ako v najväčšom – smieme mať svoje zázemie, bude aj to menšie prekonateľné a zvládnuteľné – a to nám dovoľuje nezúfať. – Vedieť, že v živote i v smrti patríme Ježišovi Kristovi, nášmu Záchrancovi, z rúk ktorého nás nik a nič nevytrhne.
Keď Ježiš hovorí: „Ja som chlieb života“, nepriamo sa nás pýta: Z akých zdrojov sa sýtiš? V čom nachádzaš životnú istotu? Čo Ťa robí šťastným? Čím sýtiš svoju dušu, svojho ducha?
Lekári a odborníci na výživu prízvukujú: Mnohé choroby zapríčiňuje zlá strava. Kto sa chce správne stravovať, má si nájsť na jedlo čas. Správne jesť neznamená jesť v letku. Neznamená orientovať sa zásadne na FAST – FOOD. Platí to aj v duchovnej oblasti. Aj tu je potrebný dobrý výber výživy. Aj tu je potrebné nájsť si na stravu (pre dušu a ducha) čas.
Ježiš sa predstavuje ako chlieb, ktorý dáva život v plnosti, život večný. Nabáda, aby sme jedli Jeho telo a pili jeho krv. Tieto slová znejú šokujúco nielen nám, ale zneli tak aj Ježišovým súčasníkom. Ľudia zo starovekých pohanských národov žijúcich okolo Izraela jedli telo a pili krv obetných zvierat. Robili to v presvedčení, že božstvo prebýva práve v obeti, ktorá mu bola zasvätená. Ježiš nadviazal na tieto – hoci aj pohanské názory– a keď nabáda k jedeniu svojho tela a pitiu svojej krvi, zjavuje tým, že v Ňom prebýva Boh, že On – Ježiš – je jedinou pravou obeťou za hriechy celého sveta.
Iba to, čo bolo obetované, sa dalo požívať. Ježiš musel zomrieť, aby sme sa mohli nasýtiť chlebom života – chlebom Večere Pánovej a žiť večne. Jesť Kristovo telo a piť Kristovu krv znamená prijímať Jeho obeť. A kto ju s vierou v Ježišove zasľúbenia prijíma, je s Kristom nerozlučne spojený. – Bude žiť naveky. Nič ho od Krista neodlúči.
Ježišovo hovorenie o sebe ako o chlebe života, je rečou proti individualistickému ponímaniu viery, proti individualistickému chápaniu kresťanstva. – Proti životu bez spoločenstva, bez pravidelného prijímania Večere Pánovej. V súčasnom kresťanstve možno vybadať dva prúdy: Kresťanstvo osobného čítania Biblie a meditácie, ktoré je síce vrúcne, no neraz si vystačí samo a stará sa predovšetkým či výlučne o vlastnú spásu. Potom je tu aj cirkevné kresťanstvo, ktoré kladie silný dôraz na spoločenstvo, na zhromažďovanie sa okolo Božieho slova a sviatostí a chápe, že účinne slúžiť svetu môžeme len spoločne. Takto chápe cirkev aj naše Augsburské vyznanie, podľa ktorého (AV čl. VII) je cirkev zhromaždením všetkých veriacich, ktorým sa evanjelium čistotne káže a sväté sviatosti podľa evanjelia prisluhujú. Ak je dnes častou mienka: Boh áno, ale cirkev nie, nik menší ako sám Ježiš Kristus zdôrazňuje dôležitosť spoločenstva. Viera sa tvorí, posilňuje a obnovuje v cirkvi, v spoločenstve, kde nám Kristus slúži slovom a sviatosťami. – V minulosti i dnes.
Židia mali skúsenosť so zázračným sýtením mannou na púšti. Keď Ježiš vraví: Ja som chlieb života, živý chlieb, ktorý zostúpil z neba, to nie je len záležitosť minulosti, iba príbeh z biblických histórií, ale udalosť prítomnej chvíle. Božím chlebom je Ten, kto zostupuje z neba a dáva život svetu. Manna bola len pre jeden národ, ale chlieb, ktorým je Ježiš, je pre každého človeka.
My všetci sme hladní po láske, bezpečí, nádeji a radosti. Trpíme tým, že nám druhí nerozumejú, že v našom vnútri je často nepokoj. Vo svete lží a poloprávd nejedna duša hladuje po pravde, zmysle a istote. A tu – ponad hranicu časov – nám znie tichý Ježišov hlas: „Ja som chlieb života, kto prichádza ku mne, nikdy nebude lačnieť, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť“ (J 6,35).
Prísť k Ježišovi môžem taký, aký som. So svojím smädom, hladom, so svojou nešťastnosťou, so svojimi pochybnosťami a nepokojom, so svojimi prehrami a hriechmi. Je skvelé vedieť: Pre Ježiša nie som pre Neho bremenom, ale darom od Otca: „Všetko, čo mi dáva otec, príde ku mne“ (J 6, 37a). K Ježišovi nikdy neprídeme nevhod: „Kto prichádza ku mne, nevyhodím ho“ (v. 37b). A tak príď, jedz a pi, ži z Krista a pre Krista – ži z Ježišovej spasiteľnej obete.
Nech nás sprevádza istota, že Pán Boh nám žičí, chce nám dobre, má nás rád a sme pre Neho vzácni – bez toho, aby sme sa museli pred Ním pyšne predvádzať svojimi „zásluhami“. Nech s takouto láskou a prijatím, akého sa nám dostáva od Krista, vieme milovať a prijímať tých, s ktorými sa v živote stretáme. Amen. S
S použitím viacerých prameňov.
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
