3. pôstna nedeľa, Marek 1, 21 – 28
Milí bratia a milé sestry!
Nedeľu čo nedeľu sa stretávame na službách Božích. Prečo? Kvôli čomu? – Dalo by sa spomenúť viacero dôvodov. Jeden z nich môžeme vyčítať z nášho textu.
Na služby Božie prichádzame, aby sme počuli evanjelium – dobrú správu oslobodzujúcu nás od zla a otvorili sa jej. Služby Božie v nás majú obnoviť Boží obraz, obnoviť naše určenie žiť v spoločenstve s Pánom Bohom. Pri službách Božích nejde o obrad, rituál – ten je iba prostriedkom – cestou k cieľu. Cieľom je, aby bol v nás obnovený Boží obraz. V človeku býva buď začmáraný čiernymi dechtovými farbami alebo úplne vymazaný. Pán Ježiš Kristus koná na službách Božích cez kázeň Božieho slova a sviatosti takpovediac prácu reštavrátora. Obnovuje v nás Boží obraz, premáha v nás zlo. To je zrejmé aj na mužovi, o ktorom sme čítali.
Boli by sme na omyle, ak by sme jeho uzdravenie považovali iba za skvelý psychoterapeutický zákrok alebo za čin, ktorým bola vtedajšia spoločnosť zachránená pred nebezpečným jedincom, a tohto muža sme odsunuli do oblasti neľudskej, zvieracej. Ostatne, zvieratá majú medzi sebou svoje pravidlá, no keď sa my, ľudia, vzdávame Božieho určenia – byť Božím obrazom – upadáme na nižšiu rovinu ako zvieraciu.
Muž posadnutý nečistým duchom je človek, ktorý sa vzdialil od Pána Boha. Vzdialil sa tak ďaleko, že s Ním nevie súhlasiť, že Mu vzdoruje, Bohu sa bráni. Je posadnutý. Evanjelista Marek nehovorí, ako tento chlapík prišiel k svojej chorobe. Neuvádza, aké bolo jeho detstvo, ani to, čo zlého mu spôsobili druhí a za čo si môže sám. Nech to už bolo akokoľvek, za žalostným stavom posadnutého je bludný kruh odporu voči Pánu Bohu a strachu z vlastnej ničomnosti. Koncentrujú sa do výkriku: „Čo Ťa do nás, Ježiš, Nazaretský? Prišiel si nás zahubiť! Viem, kto si: ten Svätý Boží!“ (Mk 1, 24n) – Tak nás, obyčajných ľudí, nechaj! Nech si nemusíme uvedomovať svoju špinu! Si Svätý, ale my po tom netúžime. Nechaj si svoje nároky a daj nám pokoj!
Milí bratia a milé sestry, nie vonkajší prejav, ale obsah slov posadnutého muža nám je blízky. Veď koľkože je takých oblastí nášho života či životných situácií, keď nekričíme síce nahlas – ako posadnutý – ale v našom vnútri to kričí: „Čo Ťa do nás, Ježiš Nazaretský?“ Čo Ťa do toho, ako trávim svoj čas? Čo Ťa do toho, či chodím do kostola? Čo Ťa do toho, Ježiš, s kým žijem, s kým sa stýkam? Ježiš, čo Ťa do mojich slov, do mojej nervozity, do mojich prechmatov, môjho strachu, do mojich pádov. Čo Ťa do toho, čo robím, keď ma nik známy nevidí? Ježiš, čo Ťa do toho, čo čítam, na čo sa pozerám, na čo dávam svoje peniaze? Čo Ťa do toho, aké sú moje vzťahy k ľuďom, aký príklad viery alebo akú karikatúru viery dávam svojim deťom a svojmu okoliu? – Čo Ťa do nás, Ježiš Nazaretský? Prišiel si nás zahubiť!
K Ježišovi sa však nemožno blížiť s vycerenými zubami, ale len v pokore. Pred Ním neplatia naše falošné obhajoby, platí len vyznanie, ktoré sa pred Ním skláňa.
Ježiš človeku posadnutému zlým duchom pohrozil: “Mlč a vyjdi z neho! I zatriasol ním ten nečistý duch a zvolajúc silným hlasom, vyšiel z neho“ (Mk 1,25-26).
Aj pre nás býva bolestivé priznať si svoju pretvárku, lož, svoje klamstvo. Áno, je ťažké vzdať sa niečoho, na čo sme si už zvykli, čo sa nás držalo ako kliešť – a my sme toho kliešťa ochotne živili.
Sme tu však práve preto, aby sme boli oslobodení od toho, čo nás zväzuje. Téma dnešnej nedele znie: Premoženie zlých mocností. Zmyslom služieb Božích nie je obrad, kultický výkon, ale to, aby v nás Pán Ježiš obnovil Boží obraz. Ježiš Kristus má tú moc. Jeho slovo je „živé a mocné, ostrejšie než ktorýkoľvek dvojsečný meč a preniká až do rozdelenia duša a ducha, kĺbov a špikov a je schopné posudzovať zmýšľania srdca. A nieto tvora skrytého pred Ním, všetko je obnažené a odkryté očiam Toho, ktorému sa budeme zodpovedať“ (Žid 4, 12 – 13). Božie slovo nás chce nielen brať na zodpovednosť, ale najprv oddeliť od nás zlo. Zobrať nám falošnú totožnosť, na ktorú sme si zvykli a dať nám pravú tvár Božích detí. Pán Ježiš prišiel a prichádza k nám, aby v nás obnovil Boží obraz – aby sme odrážali Božiu lásku, múdrosť, Boží charakter.
Ježiš má na to, aby prekonal naše vzdorovité: „Čo Ťa do nás?“ Lebo Jemu je mnoho čo do nás, pretože Mu patríme. – Pretože sme boli veľmi draho kúpení – Jeho nevinnou krvou a nie sme sami svoji (por. 1K 6, 19 – 20; 1Pt 1, 18 – 19). Ježišovi je mnoho čo do nás, do záležitostí nášho života, pretože nás miluje. Chce nás uzdraviť.
Možno namietnete: Či to nie je na Kristovej ľubovôli, koho svojou mocou zasiahne? Má vari každý takého šťastie? – Ak sa takto pýtame, či nehovoríme znovu s posadnutým: Čo Ťa do nás, Ježiš? – Alebo: Čo nás po Tebe? Čím ľahostajnejší sme či budeme, tým to s nami je – bude beznádejnejšie.
Večera Pánova, ku ktorej sme dnes pozvaní, vraví: Ježiš je práve tu. – Pre teba, aby ťa oslobodil, uzdravil. Preto bolo vydané Jeho telo a preto tiekla na kríži Jeho krv ako nevinného Božieho Bránka. Nezostaňme teda ľahostajní, vlažní. Posadnutý muž vlažný nebol. Jeho priťahoval Kristus ako nočného motýľa svetlo. Prečo by sa inak vôbec objavil na službách Božích v kafarnaumskej synagóge?
Čítame, že po tom, ako Ježiš uzdravil tohto človeka, ľudia „užasli a hádali sa medzi sebou hovoriac: Čo je toto? Nové učenie s mocou! ... A hneď sa rozniesla zvesť o Ňom všade po celom okolí galilejskom“ (Mk 1, 27 – 28). Evanjelium nie je iba akési nové učenie. Evanjelium je „mocou Božou na spasenie každému veriacemu“ (R 1, 16). Mocou Božej lásky, ktorú Pán Ježiš dokázal celým svojím životom aj svojou smrťou na kríži za nás. Nijakému človeku do druhého nič nie je, ak ho nemá rád. Ježišovi je mnoho čo do nás, do záležitostí nášho života, pretože nás miluje. A to má platiť aj o cirkvi. Ak nás do ľudí nič nie je, potom ich nemáme radi. Ak ich máme radi, prejavíme o nich záujem, prinesieme im aspoň kúsok Kristovej lásky. Lásky, ktorá pretvára, premieňa náš život.
Môže a neraz sa stáva, že to dopadne aj inak: Namiesto, aby sa poslucháči nechali Ježišovou zvesťou i činom premeniť, urobili z nich senzáciu. Pán Ježiš nechcel, aby v Ňom ľudia videli toho, kto mal špičkovú kázeň, kto dostal do varu ich emócie, ani zázračného uzdravovateľa. Jemu išlo o to, aby v nás obnovil Boží obraz, obnovil naše určenie žiť v spoločenstve s Pánom Bohom.
Ani pri nás nech nejde o šírenie senzácií, ale o vnútornú premenu. Nejde o to, aby sme iným rozprávali, ako je v našom kostole dobre (hoci iste aj o to sa máme usilovať). Ide a má nám ísť o to, aby ľudia videli, že náš život je Božím obrazom, že odrážame Kristovu lásku, Jeho milosrdenstvo, Boží charakter. Táto skutočnosť, že náš život je premieňaný na Boží obraz – bude mocnejším svedectvom ako najpresvedčivejšie slová. Amen.
Pramene:
Petr Pazdera Payne: Co je ti do nás, Ježíši Nazaretský? (kázaní, vyd. EMAN, Benešov 2002);
Ľudovít Fazekaš: Syn človeka, 1. časť: Spnomocnený vladár, Evanjelium podľa Marka 1-8 (pre: Pedagogickú fakultu Univerzity Mateja Bela, Teologicko – misijný seminár Banská Bystrica vydalo vydavateľstvo ECM Bratislava 1994).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
