2. pôstna nedeľa, Matúš 12, 38 - 42
Milí bratia, milé sestry,
väčšine z nás je dobre známy starozmluvný príbeh o prorokovi Jonášovi.
Má ísť do Ninive zvestovať neposlušnému ľudu slovo súdu. No on tomuto poslaniu unikne. Vyberie sa opačnou stranou do Taršíša.
Cestou sa za dramatických okolností ocitá v hĺbke mora, no veľryba, ktorá ho pohltí, znamená záchranu. Jonáš mení svoje myslenie a aj smer cesty. Poslúchne Božie poverenie a napriek všetkým rizikám sa vydáva do Ninive.
Ninive / nie je miestom minulosti. Nezaniklo. To, čo sa kedysi dialo v Ninive, sa deje dodnes.
Ninive predstavuje to, od čoho aj my utekáme, to, čoho sa bojíme, čo nás poburuje, na čom si zúfame.
A aj my unikáme, lebo s Ninive sa nám nespája nič, čo pokladáme za Božie. Je to priestor, kde nevidíme život ani lásku, kde nevieme byť šťastní, a ani tu nikoho urobiť šťastným. Ninive je pre nás miesto, kde sa spravodlivosť nedá ani zažiť, ani vytvoriť. Je to miesto, kde niet pokoja.
Ninive predstavuje to, z čoho sme chorí: ochromujúci smútok, ktorý nás prepadáva, keď strácame blízkeho človeka, pocit, že sme vystavení opustenosti a osamelosti. Naše Ninive pripomína zraňujúcu skúsenosť, že už nás nikto nepotrebuje. Ninive znamená strach pred bezsennými nocami, skľúčenosť, alebo zranenia zo straty dôvery.
Priestor, naplnený takýmito a podobnými pohromami sa stáva naším osobným Ninive.
Jonáš sa pokúša utiecť - no pred Ninive sa utiecť nedá. Možno sa nám podarí občas a na nejaký čas Ninive potlačiť. No to vôbec nepomáha.
Skôr, či neskôr nás nedostatok Ninive zastihne. Niekedy inokedy, nejako inak.
Jestvuje len jedno východisko - a síce, že pred tým, čoho sa bojíme, čím sa trápime, nebudeme utekať. Svoju slabosť, zraniteľnosť, bezmocnosť si pripustíme, / zvládneme napätie, ktoré ju sprevádza a // nájdeme odvahu ho ustáť. To je totiž jediný spôsob, ako sa ušetríme scestí a obchádzok.
Aj Jonáš sa nakoniec svojej najhlbšej biede vystaví. Rozhoduje sa, že Ninive navštívi – no nestáva sa z neho hrdina. Nerozhoduje sa v namyslenosti - sebaistote, ale v úplnej, v totálnej dôvere v Pána Boha.
Svoje povolanie, poslanie rešpektuje s pokorou a bázňou. Nemá tušenia, ako ľudia zareagujú. Počíta s tým najhorším.
Z úplnej hĺbky však volá na Pána Boha a odvažuje sa úplne zveriť Jeho rozhodnutiam.
V hĺbke opustenosti a vyčerpania kričí aj Pán Ježiš Kristus zo svojho Ninive na kríži: Bože môj, prečo si ma opustil? On poslúcha, neuhýba. Prijíma svoje poslanie – a predsa zažíva tieseň. V nej však svoju komunikáciu, spojenie s Bohom nekončí. Preto má aj v kríži na kríži silu odpúšťať, zmierovať, starať sa o iných, dokonávať svoje poslanie.
Názov dnešnej nedele - Reminiscere: Pamätaj, Hospodine, pochádza z 25. Žalmu 6v. „Pamätaj, Hospodine, na svoje zľutovanie...“
Je dôležité, aby sme aj my napriek všetkej neistote, bázni a chveniu, ktoré sprevádza každú zmenu, každú nutnosť nového kroku, vedeli volať: Pamätaj na nás, Hospodine. Pamätaj, keď zabúdame na Tvoju veľkosť, dobrotu, na Tvoje slovo, na Tvoje povolanie. Strach nás núti ostať tam kde sme, takí akí sme. Cítime sa ochromení. Pamätaj na nás, Bože, a pomôž, ak sme sa ocitli v nebezpečenstve života, pomôž nám, ak zažívame úzkosť, ktorú sme si vyprodukovali celkom sami, lebo sme sa vybrali opačným smerom, ako si chcel.
Boh takéto modlitby počúva. A reaguje na ne. Napriek času, v ktorom sa zdalo, že zabudol, vzdialil sa, si spomenul si na Jonáša a zachránil ho – najprv z mora, potom aj z brucha veľryby.
Spomenul si na Ježiša a zachránil Ho z lona zeme.
TIETO Božie zásahy považuje evanjelista Matúš sa znamenia Božie, ktoré sa diali, dejú a budú diať.
To, čo na prvé počutie vnímame ako výstrahu, sa teda mení na radostnú správu, evanjelium, dobrú zvesť: Boh si nás predvoláva do Ninive, aby nás tam stretol.
Neprispôsobuje sa naším predstavám, šablónam na to, ako by mal pôsobiť, ako má zachraňovať. Stretáva nás tam, kde trpíme, alebo kde blízko nás trpia iní. Je tam, kde by sme to nikdy nečakali – v priestoroch, ktorým sa vyhýbame. Práve tam nám – a iným ľuďom cez nás pomáha dospieť k obratu, zmene, k novému životu.
Odvážime sa vybrať do Ninive s toľkým očakávaním ako kráľovná Juhu za Šalamúnom len na základe toho, čo o jeho múdrosti počula? Stačilo jej, že stretne obdivuhodného kráľa.
My, bratia a sestry,
máme vo vyhliadke stretnutie s Bohom. A to by pre náš život znamenalo omnoho viac ako overenie, uznanie životnej múdrosti.
Stretnúť Boha tam, kde Ho naozaj málo ľudí hľadá a pozná, znamená šancu na obrat a úplný začiatok. Odhodláme sa raz - alebo budeme radšej utekať ako Jonáš?
Je možné, že nám sa útek od Boha stále darí – a že sme sa celkom slušne zariadili v Taršíši. Je veľmi pravdepodobné, že tu nám je dobre – pohodlne. Pestujeme tu aj zbožnosť – no takú, aká nás k ničomu nezaväzuje.
Udomácniť sa v Taršíši / znamená uspokojiť sa s tým, čo už o Bohu viem, čo v Ňom mám. A tak žijem v presvedčení, vo viere, že už ďalej Boha naživo počúvať nemusím – voči Jeho nápadom na zmeny som si vybudoval / odolnosť.
V mojom Taršíši môžem absolvovať bohoslužby s vynikajúcimi kázňami, oduševnenými modlitbami. Ale nič z nich nevyplynie. Nič z nich neprenikne do biedy, v ktorej ľudia trpia / oddelení a ponížení.
Zbožní v Taršíši hovoria o obrátení, ale myslia na odvrátenie sa od sveta, od ľudí / tak sa čakajúcemu Bohu aj čakajúcemu človeku vzďaľujú. Útočisko a pohodlie hľadajú v getách, ktoré si vybudovali, aby im bolo spolu dobre. Sú sebestační. Ak sa aj objaví niekto, kto by chcel hovoriť o Bohu inak, kto by ich chcel pozvať na cestu za tými, ktorí sa im javia iba bezbožní, pýtajú sa na oprávnenie.
Nedajú sa povolať do služby, nereagujú - ani na Božie slovo, ani na bolesť ľudí, ktorí potrebujú ich záujem. Nerozumejú Ježišovým slovám, že Božia láska je ešte stále väčšia ako Boží hnev. Nestačí im príbeh o Jonášovi, ani obrátenie ninivčanov. Spochybnia ho. Ak Božie znamenia neladia s ich predstavami, neprijmú ich. Nerozoznajú.
Neodvážia sa vybrať v dôvere tejto láske do Ninive. Držia sa sveta, v ktorom nimi utrpenie
sveta nepohne. Oni ho totiž stále zdôvodňujú ako trest, ako Boží hnev.
Boh má však dobrú pamäť. Nezabúda na tých, ktorí sa cítia zabudnutí. Jeho súd znie nad falošnou, pokrytectvom pokrivenou zbožnosťou a súdmi, ktorými zákonníci a farizeji všetkých čias utláčajú tých, ktorým by mali pomáhať.
Boh potrebuje ľudí, ktorí neostanú apatickí, nebudú o súcite iba hovoriť, ale vykročia zo svojho pohodlia a podajú ruku tomu, kto nevládze vstať.
Nestačí, ak sa zhrozíme nad všetkým zlom, ktoré sa okolo nás deje a odvrátime sa od neho. Je našou úlohou prijať na seba kríž, ísť s vierou a nádejou zvestovať záchranu, ktorú Boh ponúka každému. Aj tomu, kto si svoju biedu zapríčinil sám. Ten je odkázaný na to, aby mu niekto povedal, že ešte nie je stratený, že ešte existuje nový začiatok.
Prijať túto službu znamená často nepochopenie a odmietanie. Ale Pán Boh sám nás bude podporovať:
Vy, ktorí ste sa nechali osloviť, ktorí ste sa vystavili Ninive, nebudete zažívať nebo na zemi, ale zistíte, že sa aj ono príležitostne, tu i tam otvára.
Napriek strachom a trápeniam spoznáte silu Božieho pokoja, a budete ho považovať za znamenie. Zmeníte svoje pohľady, predstavy. A Vaše Ninive sa Vám už nebude zdať také nekonečné, neprekonateľné, lebo Vaša viera sa rozšíri, strach z Ninive bude vždy menší a nádej na obrátenie a obnovu sa bude zväčšovať.
Odvážte sa urobiť ten krok. V Ninive prežijete zmenu, ktorá Vám otvorí celkom nové vízie. Bude to na Vás vidieť, bude to z vás cítiť. Vy, ktorí neutečiete, budete uzdravení.
Sme pozvaní prijať dnes aj Večeru Pánovu ako znamenie, ako znak Božieho odpustenia, ako pozvanie k zmene života. Neodmietnime ho.
Amen.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
