2. pôstna nedeľa, 1. Mojžišova 15, 1 – 12 a 17 – 18
Milí bratia a milé sestry!
Istý brat farár spomínal na začiatky svojej služby. Mal učiť náboženstvo na ZŠ. Pripravil si tému o Abrámovi. Začal: „Pán Boh Abrámovi povedal...“, avšak skôr, ako stačil deťom vyrozprávať, čo Boh Abrámovi povedal, prihlásil sa malý chlapček a spýtal sa: „A hovorí Boh niečo aj dnes?“
Onen brat farár spomína: „A tak tam stojíš. Vyštudovaný teológ, čerstvý bohoslovec a ešte nie si ani v polovici svojej prvej učiteľskej vety, keď ťa nejaký uličník, ktorý si už o chvíľu bude krátiť čas skákaním cez priekopu, úplne zmätie najsamozrejmejšou otázkou: „Hovorí Boh niečo aj dnes?“ Je to závažná otázka, pretože ak by odpoveď znela: „Nie“, nemáme dôvod myslieť si, že hovoril kedysi predtým. Potom by planéta Zem, na ktorej žijeme, bola iba čudesnou guľôčkou v nezmerateľne veľkom vesmíre. – Guľôčkou obklopenou hrozným mlčaním. Ak Boh nehovorí, potom nie je žiadna odpoveď na to, kto tento svet rozhýbal, či má svet nejaký zámer a ako to všetko skončí. Preto je nesmierne dôležité veriť, že Pán Boh hovorí i dnes – vedieť, že On chce s nami nadviazať kontakt, spojenie, áno, aj na týchto službách Božích.
Často nám však vôbec nepripadá, že Pán Boh aj dnes hovorí. Neraz máme skúsenosť, že napíname uši, rozhliadame sa, ale nikde nič, nikde ani slovíčko, ani náznak, že by Pán Boh hovoril. Naopak zíza na nás mlčiaca prázdnota.
Nie len za Abrámových čias, ale i v dnešnom svete je množstvo sklamaných veriacich. Ľudí, ktorí majú dojem, že – vyjadrené v ekonomickej kategórii – veriť Bohu sa neoplatí. Javí sa im, že „vynaložené náklady“ – ich úsilie veriť, neprinášajú očakávaný „zisk“. Sú sklamaní, že Pán Boh, tak sa zdá, nehonoruje – neodmieňa to, keď Mu človek dôveruje. Vidí sa im, že pravdu majú tí, ktorí sa smejú z kresťanov, z toho, že veria Božím sľubom, ktoré sa splnia na „svätého Dindy“ – čo nebude nikdy. A hoci by nejeden človek veril rád ďalej, to, čomu chce veriť, je oveľa viac, ako môže potvrdiť svojou skúsenosťou.
Náš úryvok z Biblie zachytáva Abráma s temnotou vo vlastnej duši. – v situácii, keď je sklamaná jeho dôvera v Boha. On, ktorého Písmo neskôr menuje otcom veriacich, má pochybnosti. Výhľad na to, že bude mať syna, sa stráca. Nádej hasne, sťa by ho obstúpila temná noc. Nič z toho, čo mu Hospodin sľúbil, nevidí. A, zdá sa, že ani Božie uistenie: Neboj sa, ja som Ti štítom (teda nie som proti tebe – štít nie je útočnou zbraňou), čaká ťa veľká odmena (1M 15, 2), mu nie je na osoh.
Čo z veľkej odmeny, keď žijem a asi aj zomriem bez syna. Hospodine, radšej splň svoje sľuby. Inak môj majetok pripadne môjmu sluhovi cudziemu človeku – a ja zomriem bezdetný. – Tak uvažoval Abrám.
A Hospodin opäť hovorí: „Pohliadni na nebesá a spočítaj hviezdy, ak ich môžeš spočítať. ... Toľko bude tvojho potomstva“ (1M 15, 5). – Ja, ktorý riadim vesmír a dbám na svit hviezd, mám vo svojich rukách teba, tvoju ženu i vášho syna. Nemusíš mať starosť, nestrachuj sa. Abrámovi sa nad hviezdami usmieval Boh. Abrám uveril tomu, čo Boh hovoril.
Ale – poznáme to sami – viera i láska potrebujú nové a nové znamenia. Inak to pekné, čo vo viere a láske zažívame, postupom času slabne. Malé dieťatko potrebuje bozk od mamy na dobrú noc nielen v utorok, ale vždy, keď ide spinkať. Tak i viera potrebuje nové a nové potvrdenia Božej blízkosti. Nechápme ju priestorovo. Ide o blízkosť, ktorá súvisí s pozornosťou, so vzťahom. Viera nie je čosi dané raz navždy, ale sústredenie sa na Pána Boha, aktuálna dôvera Božiemu slovu, ku ktorej sa musíme prebojovávať. Tak to bolo i s Abrámom. Povedal: „Hospodine, Pane, podľa čoho poznám, že (krajina, ktorú si mi sľúbil) bude mojím vlastníctvom?“ (1M 15, 8)
Abrám bojuje o dôveru v Hospodina, predovšetkým však Pán Boh svojím slovom bojuje o Abrámovu dôveru. Skláňa sa hlboko k Abrámovi, aby mu tento starý muž rozumel. Ide s ním takpovediac „k notárovi“.
Čo sa tým mieni? Keď sa dvaja ľudia v onej dobe chceli na niečom dohodnúť, vzali jedno či viac zvierat, rozrezali ich na polovice a položili oproti sebe. Potom dvaja zmluvní partneri prešli uličkou uprostred – medzi zakrvavenými zvieratami a prisahali si navzájom svätý sľub: Tak, ako polovice týchto zvierat, tak i my patríme k sebe. Je to „krvné puto“, ktoré nás spája. A ak niekto z nás poruší dané slovo, nech sa mu povodí ako týmto zvieratám, nech sa jeho mŕtvola stane korisťou supov.
Sľuby sú dobrá vec, ale my ľudia máme veci najradšej na papieri. Pán Boh sa teda tak hlboko sklonil k svojmu nedôverčivému služobníkovi Abrámovi, že s ním uzavrel právoplatnú zmluvu podľa zaužívaného ľudského spôsobu onej doby. Urobil to, aby Mu Abrám rozumel. – Aby nemohol neporozumieť. Dnes by sme povedali: Boh zašiel s Abrámom k notárovi. Takpovediac, Hospodin sa Abrámovi „písomne“ zaviazal.
Čítame: „Keď zapadlo slnko a nastala hustá tma, ajhľa, zrazu tu bola dymiaca pec a ohnivá fakľa prechádzala pomedzi tamtie časti zvierat“ (1M 15, 17). Znamením ohňa Pán Boh svoju zmluvu s Abrámom potvrdil. Abrám vtedy spí (v. 12). Uzavretá zmluva s Hospodinom teda nie je jeho zásluha. Je to dar od Boha. Práve tak ako kedysi v spánku daroval Hospodin ženu Adamovi (1M 2, 21 – 22).
Ani my nie sme bez obdarovania Božou zmluvou. Za nás uzavrel novú zmluvu ukrižovaný Boží Syn Ježiš Kristus. Túto zmluvu dáva darom každému, kto nepohŕda Jeho nevinnou obeťou. – Aby sme nemohli neporozumieť, že niet odsúdenia pre tých, ktorí Ježišovou smrťou nepohrdli, ktorí vďačnou vierou prijali, že Pán na golgotskom kríži pretrpel trest aj za ich hriechy (por. R 8, 1).
Dnes sme pozvaní k Večeri Pánovej. Ona je obrazne povedané predĺžením, obnovením Božej zmluvy. Keď sme pri Večeri Pánovej nanovo uisťovaní o Božom odpustení, je to ako by Pán Boh s nami zašiel k notárovi. Keď prijímame posvätený chlieb a víno, tým nám sám Pán vraví: Moja zmluva s tebou platí. Aj pre teba som zomieral. Pre tvoje hriechy, pre to, aby si žil nový život.
Z času na čas väčšina ľudí navštevuje lekára. Keď lekár určí človeku ťažkú diagnózu, neraz stráca nádej. Ak Pán Boh pri nás určí najťažšiu – smrteľnú diagnózu, diagnostikuje pri nás hriech, predsa máme nádej, pretože proti neduhu hriechu Pán Boh mnoho urobil. Večera Pánova nám to chce vždy opätovne pripomenúť.
Abrámov príbeh nás učí, že ani veriacich neobchádzajú pochybnosti. K viere však patrí tiež nepustiť sa Božích zasľúbení. Neprestať veriť, že Boh hovorí aj dnes. Svojím slovom i sviatosťami – že i v súčasnosti chce s nami nadviazať kontakt, spojenie.
Vďaka Pane, že nemlčíš. Amen.
Pramene:
Nico ter Linden: Povídá se...(vyd. EMAN, Heršpice 1999);
Walter Lüthi: Abraham (vyd. Blahoslav v Evangelickém nakladatelství v Praze r. 1990);
Vladislav Žák: Na počátku /Výklad knihy Genesis/ (vydala Evangelická církev metodistická v Evangelickém nakladatelstí v Praze r. 1990).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
