V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

4. pôstna nedeľa, 2Kor 1, 3 – 11

Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia, ktorý nás potešuje v každom našom súžení, aby sme potešením, ktorým nás potešuje Boh, mohli potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení. Veď ako sa množia naše utrpenia pre Krista, tak sa rozmnožuje aj naše potešenie skrze Krista; či sme totiž súžení (súžení sme) na vaše potešenie a spasenie, či sa nám dostáva útechy, (aj to) je na vaše potešenie, ktoré pôsobí, že trpezlivo znášate tie isté utrpenia, aké aj my znášame. A naša nádej pre vás je pevná, lebo vieme, že ako máte účasť v utrpeniach, tak aj v potešení. Nechceme totiž, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré nás postihlo v Ázii, že sme nad mieru, nad (svoju) silu boli preťažení, takže sme si zúfali aj nad životom. Veď my sami sme už vypovedali nad sebou výrok smrti, aby sme nedúfali v samých seba, ale v Boha, ktorý kriesi mŕtvych. On nás z takej smrti vytrhol a vytŕha, a dúfame v Neho, že nás ešte aj bude zachraňovať, keď aj vy pomáhate modlitbou za nás, aby za milosť, ktorej sa nám na príhovor mnohých dostáva, mnohí za nás ďakovali. (2Kor 1, 3 – 11)

Témou tohto prečítaného odseku je potešenie, potešovanie. Slová „potešenie“, „potešovať“ sa v ňom vyskytujú desaťkrát. Je pochopiteľné, že to isté bude témou dnešnej kázne.
Náš text sa začína ďakovnou modlitbou. Modlitbou sa začínajú skoro všetky apoštolove listy, ktoré písal cirkevným zborom. Je pozoruhodné, že Druhý list Korintským sa začína poďakovaním za Božie potešovanie. Možno je to aj preto, že práve v tomto liste uvádza Pavel obsiahly zoznam protivenstiev, ktorým musel čeliť vo svojej apoštolskej službe. Slová ďakovnej modlitby čítame ešte raz: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia, ktorý nás potešuje v každom našom súžení.“ Božie potešovanie pokladá apoštol za také dôležité, že z tejto Božej činnosti odvodzuje charakteristické znaky, či priamo pomenovanie Pána Boha: „Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia“.
Obsah textu ukazuje, že apoštol píše na základe svojej vlastnej životnej skúsenosti. V apoštolskej práci, na misijných cestách sa dostal viackrát do situácií súženia, v ktorých si myslel, že sa priblížil koniec jeho života. Vidno to najmä zo slov: „Nechceme totiž, bratia, aby ste nevedeli o našom súžení, ktoré nás postihlo v Ázii, že sme nad mieru, nad (svoju) silu boli preťažení, takže sme si zúfali aj nad životom. Veď my sami sme už vypovedali nad sebou výrok smrti.“ Na prvej misijnej ceste ho v meste Lystre kameňovali, takže vznikol dojem, že je už mŕtvy (Sk 14, 19 – 20). V Efeze, na tretej misijnej ceste, vznikla proti nemu a jeho spolupracovníkom vzbura, pri ktorej bol ohrozený na živote (Sk 19, 23 nn). V zozname svojich utrpení v liste, z ktorého je náš text, okrem iného píše: „Päťkrát po štyridsať palíc bez jednej dostal som od Židov, trikrát ma zošľahali, raz kameňovali, tri razy som stroskotal, deň a noc som sa zmietal na morských hlbinách“ (2Kor 11, 24 – 25). V Liste Filipským píše, že je vo väzení a že ráta aj s možnosťou, že sa jeho proces skončí rozsudkom smrti. Týchto niekoľko príkladov stačí, aby sme si mohli urobiť názornú predstavu o tom, čo má na mysli, keď píše o svojom súžení.
O dôležitých udalostiach a javoch svojho života si apoštol kládol otázky. Svoj život neprežíval bezmyšlienkovito, ale sprevádzal ho skúmavým myslením. Bolo by zaujímavé dôkladne si všimnúť všetky miesta v jeho listoch, ktoré venuje takémuto uvažovaniu. My sa teraz obmedzujeme na otázku, k akým záverom došiel pri uvažovaní o súženiach, ktoré sa vyskytli v jeho živote. Pri pohľade do nedávnej i dávnejšej minulosti hľadal odpoveď na otázku: Ako som mohol dokázať zvládnuť situácie, v ktorých ma zastihlo súženie, ako som mohol prejsť cez ne? Ako som sa po súženiach, v ktorých sa mi zdalo, že sa všetko končí, mohol dopracovať k novému začiatku? Veď to nie je samozrejmé; ako sa to stalo? On sám robil síce v ťažkých situáciách všetky racionálne opatrenia, ktoré boli v danom položení možné. Bol mužom činu a vedel pružne reagovať na vzniknuté situácie. Ale na druhej strane vedel veľmi dobre o všeobecnej ľudskej, aj o svojej vlastnej obmedzenosti. Vedel, že z vlastného rozumu a vlastných síl, by sa k tvorivému prekonaniu súžení nebol mohol dopracovať. Jemu, človeku hlboko veriacemu v Pána Boha, nebolo ťažké nájsť odpoveď. Vie jasne: Boh zasiahol so svojou pomocou, Boh mi daroval silu, Boh mi daroval potešenie. Táto osobná skúsenosť a presvedčenie je základom prečítaného textu. Ide o poznanie, ktoré neostalo chladným konštatovaním. Týmto poznaním je on osobne tak dojatý, tak hlboko vnútorne zasiahnutý, že ho dokáže vyjadriť iba slovami modlitby. Tam je pôvod krásneho modlitebného úvodu nášho textu a celého listu: „Požehnaný Boh a Otec nášho Pána Ježiša Krista, Otec milosrdenstva a Boh každého potešenia, ktorý nás potešuje v každom našom súžení.“
Čo je vlastne to potešenie, za ktoré tu ďakuje, o ktorom tu hovorí? Jedna stránka Božieho potešovania je Boží zásah, Božia pomoc, Božia záchrana. Naznačuje to slovami: „On nás z takej smrti vytrhol a vytŕha, a dúfame v Neho, že nás ešte aj bude zachraňovať.“ Vtedy, keď si apoštol myslel, že sa už priblížil jeho koniec, vtedy zasiahol Pán Boh a zachránil ho. Božie potešenie vo forme faktickej záchrany je pre nás ľudí veľmi žiaduce. Boli by sme radi, keby aj nás Pán Boh vždy takto potešoval. Je možné, že všetci máme takéto skúsenosti vo svojom živote. Na niektoré sme pozabudli, na iné si spomíname jasnejšie. Bolo by užitočné, keby sme v duchu zalistovali v knihe svojho života a uvedomili si čím viac príležitostí, v ktorých nám Pán Boh takto pomohol, v ktorých nás takto potešil. Apoštolove slová vďaky na začiatku nášho textu by sa potom mali stať slovami našej modlitby.
Ale Božie potešenie nemá vždy formu záchrany. V mnohých prípadoch súženie zostáva a Božie potešenie spočíva v tom, že od Pána Boha dostávame novú silu, nové chápanie svojej situácie, nové myšlienky. My si nemôžeme vyberať spôsob, ktorým nás Pán Boh má potešiť. Môžeme sa síce vo svojom súžení modliť, aby nám Pán Boh pomohol, aby nás zachránil, ale v pokore si pritom musíme uvedomiť, že On je slobodný, aby si vybral spôsob, ktorým nás poteší. Klasickým príkladom takej modlitby sú slová Pána Ježiša v Getsemanskej záhrade: „Abba, Otče, Tebe je všetko možné; odvráť odo mňa tento kalich; avšak nie, čo ja chcem, ale čo Ty.“
Apoštol poznal vo svojom živote aj tento druhý typ Božieho potešenia, keď súženie zostalo, ale on dostal od Pána Boha pomoc na vnútorné zvládnutie súženia. V nasledujúcich slovách hovorí pravdepodobne o svojej chronickej chorobe – možno šlo o epilepsiu, možno o očnú chorobu – neviem presne. Prosil, aby mu toto súženie bolo odňaté, ale Pán Boh mu ho neodňal, no dal mu nový pohľad na celú vec. Toto sú apoštolove slová, ktorými sa zamýšľa nad svojím súžením: „Aby som sa nepovyšoval, bol mi daný osteň do tela, anjel-satan, deptať ma, aby som sa nepovyšoval. Tri razy som prosil Pána, aby ho odstránil odo mňa, ale riekol mi: Dosť máš na mojej milosti; lebo (moja) moc sa v slabosti dokonáva. Najradšej sa teda budem chváliť slabosťami, aby prebývala vo mne moc Kristova. Preto mám zaľúbenie v slabostiach, pohaneniach, súženiach, prenasledovaniach, v úzkostiach pre Krista; lebo práve keď som slabý, som mocný.“ (2Kor 12, 7 – 10). Z toho vidíme, že Božie potešenie nemusí byť vždy zachraňujúca pomoc, ale že môže spočívať v darovaní novej sily, novej perspektívy, nového pohľadu do budúcnosti, a to aj do večnej budúcnosti.
Už sme sa zmienili o tom, že pri písaní Listu Filipským bol Pavel vo väzení a čakal na svoj proces, ktorý sa mohol skončiť aj rozsudkom smrti. Napriek tomu je pokojný, vyrovnaný, lebo aj v tomto položení má Božie potešenie, a to potešenie spočíva v očakávaní trvalého, pevného spoločenstva s Kristom po prekročení hraníc medzi týmto životom a večnosťou. Práve pri myšlienke na možný rozsudok smrti napísal slová: „Túžim už umrieť a byť s Kristom“.
V podobnej situácii sa nachádzal nemecký teológ Dietrich Bonhoeffer, keď bol v koncentračnom tábore. Pieseň, ktorá je odzrkadlením jeho vnútorného rozpoloženia v tejto situácii, máme v našom spevníku. Je to pieseň: „Predivná moc nás tíško obostiera“ (ES 637). Teraz by sme chceli venovať pozornosť tejto piesni. Z nej sa totiž môžeme naučiť veľa o tom, akú vnútornú silu dáva Božie potešenie človeku, ktorý sa nachádza v súžení. Väznený Dietrich Bonhoeffer nevedel, ako sa skončí jeho život. Vieme, že bol popravený 9. apríla 1945. V piesni ráta so všetkými možnosťami, aj s oslobodením, ale aj s tou najhoršou možnosťou. Ale za všetkých okolností sa cíti obklopený Božou láskou. Všimneme si postupne myšlienky, ktoré sú vyjadrené v jednotlivých veršoch tejto piesne. Bolo by užitočné sledovať spolu aj slová jednotlivých veršov piesne zo spevníka, aj nasledujúci pokus o formulovanie myšlienky, ktorá je obsahom jednotlivých veršoch: – 1 . verš: Nevieme, čo nás čaká zajtra a ďalej v budúcnosti. A predsa pozeráme dopredu s pokojom. Pán Boh je a bude stále s nami. Sme obklopení Jeho predivnou mocou. – 2. verš: Vytrpeli sme si už mnoho. Cítime na sebe bremeno dlhého súženia. Tak veľmi naša preľaknutá duša potrebuje záchranu. Daruj nám ju, Pane. – 3. verš: Ale možné je aj to, že sme nedopili ešte kalich bolesti, hoci aj to, čo sme vytrpeli doteraz, bolo veľmi ťažké. Aj ak kalich bôľu bude pokračovať, prijmeme ho ako údel Tvojej vôle, ako z Tvojej ruky. – 4. verš: Ale možnože nám ešte v tomto svete dopraješ prežiť radosť. My ani vtedy nezabudneme na prežité súženie a Tebe dáme k dispozícii celý svoj život. – 5. verš: Nech to však dopadne akokoľvek, raz zatíchne tento svet pre nás a my pre tento svet. Vtedy sa svetlo večnosti, ktorého lúče nám už tu dávaš pociťovať, stane naším novým domovom a my Ťa tam budeme oslavovať. Potiaľ Bonhoefferova pieseň. Kto si zbiera duchovné perly, aby mal z čoho žiť aj v ťažkých dňoch a z čoho pomôcť druhým, mal by medzi ne zaradiť aj túto pieseň. Aj sa ju naučiť naspamäť a v tichých chvíľach si ju opakovať.
V čom je tu Božie potešenie? V istote, ktorú vyjadril Pán Ježiš, keď povedal, že z Jeho rúk, rúk Dobrého pastiera, jeho ovce nikto nevytrhne. V istote, ktorú apoštol vyjadril slovami, že od Božej lásky nás nikto a nič, ani smrť, nemôže odlúčiť.
Ešte jedna veľmi dôležitá myšlienka je v našom texte: Ktokoľvek prijal od Pána Boha potešenie, stáva sa povinný touto svojou skúsenosťou pomáhať druhým. Je mnoho takých, ktorí potešenie potrebujú. Možno čakajú, aby im niekto priniesol opravdivé potešenie, ktoré dáva Pán Boh. Ďakujeme za potešenie, ktoré sa nám dostalo a dostáva. Prosíme, aby sme týmto potešením vedeli pomôcť druhým znášať bremená života a súženia.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.