1. pôstna nedeľa, Matúš 4, 1 – 11
Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť, aby Ho diabol pokúšal. Keď sa štyridsať dní a štyridsať nocí bol postil, nakoniec vyhladol. Tu pristúpil pokušiteľ a povedal Mu: Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby! On však povedal: Napísané je: Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích. Nato vzal Ho diabol do svätého mesta, postavil Ho na okraj nástrešia chrámu a povedal Mu: Ak si Syn Boží, zhoď sa; veď je napísané: Anjelom svojim prikáže o Tebe a zachytia Ťa na ruky, aby si si nohu neurazil o kameň. Ježiš mu povedal: Opäť je napísané: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha! A zase vzal Ho diabol na veľmi vysoký vrch, ukázal Mu všetky kráľovstvá sveta a ich slávu a povedal Mu: Toto všetko Ti dám, ak padneš a budeš sa mi klaňať. Tu mu povedal Ježiš: Odíď, satan, lebo je napísané: Pánovi, svojmu Bohu, budeš sa klaňať a len Jemu samému budeš slúžiť! Vtedy Ho diabol opustil, a hľa, pristúpili anjeli a posluhovali Mu. (Matúš 4, 1 – 11)
Štyridsaťdňová pôstna doba je okrem iného pripomenutím štyridsaťdňového pobytu Pána Ježiša na púšti. Po svojom krste sa utiahol do samoty, zrejme aby rozmýšľal, ako má vyzerať jeho verejné pôsobenie. Nebolo to náhodné rozhodnutie, ako vidno z úvodnej vety: „Potom Duch vyviedol Ježiša na púšť.“ Tam prešiel aj cez pokúšania, ktoré sú opísané v prečítanej stati Písma.
Učeníci sa mohli o tom dozvedieť len z jeho rozprávania, lebo na púšti bol sám a v tom čase Pán Ježiš učeníkov ešte ani nemal. Pokladal zrejme za dôležité, aby učeníci poznali aj skryté pozadie jeho verejného pôsobenia a aby mali pred očami jedinečný vzor, ako aj oni môžu víťazne obstáť, keď sa do ich života dostavia pokúšania.
Možno sme zvedaví, v akej forme prišiel k nemu pokušiteľ, akou cestou sa do jeho vnútra dostali pokušiteľské myšlienky. Napriek našej túžbe poznať to musíme povedať, že to nie je rozhodujúce, a týmto smerom by sa naše uvažovanie nemalo uberať. Dôležitý je obsah týchto troch pokúšaní a dôležité je stanovisko, ktoré k nim zaujal Pán Ježiš.
Nešlo pritom o vedľajšiu, ale o veľmi závažnú, rozhodujúcu záležitosť: o celkový smer jeho pôsobenia. Cieľom pokušiteľského úsilia bolo odviesť Ježiša od jeho skutočného poslania. V tomto pokúšaní šlo teda o nesmierne veľa. Šlo o to, či Božie úsilie smerujúce k záchrane ľudského sveta bude úspešné, alebo či stroskotá na prefíkanosti zlých, protibožských, diabolských síl. Keby Ježiš bol v tomto pokúšaní podľahol, dielo spásy by sa nekonalo, a my si vôbec nedokážeme predstaviť, aké hrozné následky by to bolo malo.
Pokušiteľ sa najprv usiluje podkopať Ježišovu istotu, že je Božím Synom v celkom jedinečnom zmysle. Začína slovami: „Ak si Syn Boží...“ Pri Ježišovom krste ozval sa z neba hlas: „Ty si môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“ Teraz chce pokušiteľ vzbudiť pochybnosti o spoľahlivosti tohto Božieho hlasu. Keby Ježišova istota a dôvera bola týmito pochybnosťami narušená, dielo spásy by sa nekonalo. Ale Ježiš ostáva pevný. Ostáva pevný v istote, že je jedinečným Božím Synom. Ostáva pevný v dôvere, že ho nebeský Otec za žiadnych okolností neopustí. Ostáva verný v poslušnosti poslaniu, s ktorým ho nebeský Otec poslal na túto zem.
Príbeh o Ježišovom pokúšaní sa nachádza na začiatku Novej zmluvy, podobne ako je na začiatku Starej zmluvy príbeh o pokúšaní Adama a Evy. Vstupná situácia je podobná: Adam a Eva v raji sú postavení pod tlak pokúšania, Ježiš Kristus na púšti je postavený pod tlak pokúšania. Ohromný rozdiel je v tom, ako sa zachovali v jednom a v druhom prípade tí, ktorí boli postavení pokúšaním na skúšku. V prípade Adama a Evy podarilo sa pokušiteľovi naštrbiť ich dôveru v Pána Boha, naštrbiť ich poslušnosť. Z toho sa rozvinulo, tým bolo a je zapríčinené ohromné množstvo zla a utrpenia vo svete, zla a utrpenia, ktoré máme aj my denno-denne pred očami. To zlo a utrpenie pochádza z toho, že aj po Adamovi a Eve nové a nové generácie ľudí – až podnes – stroskotávajú v podobných pokúšaniach a žijú v naštrbenej, pochybovačnej dôvere voči Pánu Bohu, alebo rovno v nedôvere či nevere a ľahostajnosti, a že odmietajú milovať ho celým srdcom a poslúchať ho.
Na tomto temnom pozadí si uvedomujeme, že keď sa do situácie pokúšania dostal Pán Ježiš, šlo o nesmierne závažnú otázku: Zopakuje sa v Ježišovom prípade príbeh toho prvého pokúšania? Alebo sa stane niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo? Stalo sa naozaj niečo nové, niečo, čo tu ešte nebolo. Našiel sa niekto, kto na celej čiare zvíťazil v nesmierne ťažkom pokúšaní. Toto je jedno z ohromných víťazstiev, ktoré vybojoval Ježiš Kristus nad silami zla, tmy, deštrukcie, nad démonskými silami.
To nie je iba jeho osobný príbeh, ale to je náš príbeh, ktorý sa nás týka. Týka sa nás to rozhodujúcim spôsobom. Po Ježišovom víťazstve nad pokúšaním už nemusíme na pokušiteľa, na pokúšanie, na zlo pozerať ako bezmocné zhypnotizované bytosti, ktoré sa nemôžu brániť. Ježiš Kristus zvíťazil, Ježiš Kristus je Víťaz – on nám ponúka účasť na svojom veľkom víťazstve.
Všimnime si konkrétnejšie niektoré stránky Ježišovho pokúšania. Keď mu pokušiteľ hovorí: „Ak si Syn Boží, povedz, nech sa z týchto kameňov stanú chleby“, navádza ho vlastne na to, aby svoju neobyčajnú moc využíval pre seba, a to zrejme nie iba v tomto prípade, ale aby tak robil stále, po celý život. Toto bolo a je nesmierne veľké pokúšanie. Veď si len pripomeňme, ako ľudia v mocenskom postavení dokážu svoju pozíciu využívať a zneužívať pre seba, vo svoj prospech a ako v nejednom prípade aj nadpriemerná inteligencia býva používaná na mimoriadne sebecké a deštruktívne ciele.. A predstavme si, že by takto zmýšľajúci ľudia mali k dispozícii Ježišovu moc – ťažko je vykresliť si obraz o tom, akých hrozných prejavov sebeckého zneužívania takejto moci by sme sa dočkali. Vidíme z toho, o aké veľké pokúšanie šlo v Ježišovom prípade. Všeobecne platné pravidlo hovorí: Čím viac človek dôveruje Pánu Bohu a čím viac mu je poslušný, tým ťažšími a lákavejšími zvodmi pokušiteľ na neho doráža. Ale Ježiš kategoricky odmietol. Odmietol použiť svoju osobitnú moc pre seba, a to nielen v tomto prípade, ale vždy. Používal tú moc, ale používal ju na prospech druhých, na prospech trpiacich, ohrozených, nešťastných. Uprostred tmy nášho sebectva svieti tento Ježišov príklad ako jasná hviezda. Kedykoľvek my sebecky zneužívame svoje postavenie, mala by nás spomienka na Ježišov pevný postoj bodnúť v srdci a viesť k pokániu.
Z Ježišovej odpovede „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“ vidíme, že v tomto pokúšaní šlo ešte aj o niečo iné. Pokušiteľ sa usiluje stiahnuť Ježiša z jeho vysokej úrovne na nízku úroveň. Chce, aby si za obsah svojho života zvolil hojnosť jedenia, pitia a ostatných hmotných vecí. Taký Ježiš by bol diablovi neškodný, veď aký prínos, akú záchranu by mohol znamenať pre nešťastné ľudstvo?
Toto pokúšanie je i dnes veľmi aktuálne. V tomto pokúšaní má pokušiteľ vo všetkých dobách, aj v dnešnej dobe veľké úspechy. Je mnoho ľudí, ktorí sa uspokoja s obmedzeným, čisto konzumným spôsobom a obsahom života a ktorí to povýšia na najvyšší cieľ, obsah a zmysel života! Ježiš sa nedal stiahnuť zo svojej vysokej úrovne na nízku úroveň. Vedel síce, že k životu je chlieb potrebný, preto nás naučil aj modliť sa „Chlieb náš každodenný daj nám dnes“, ale na druhej strane vedel veľmi dobre, že človek je omnoho viac než len živočích na jedenie a spotrebu konzumných vecí. Kto iba na toto obmedzuje obsah svojho života, ten veľmi ponižuje, degraduje seba samého. Veľmi trápne pôsobí, keď sa ľudia jeden nad druhého vystatujú, koľko a aké konzumné hodnoty si môžu dovoliť.
Ježišovo víťazstvo v tomto pokúšaní, ako aj jeho ďalšie slová na túto tému – to má pre nás veľmi veľký význam, len keby sme dokázali tento jeho hlas jasne a plne počuť. „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“ Pán Boh nám daroval vysokú ľudskú dôstojnosť, ale pokušiteľ nás chce o ňu obrať, lebo neznáša pohľad na ľudí, ktorí sa nachádzajú na vysokej úrovni Bohom im darovanej ľudskej dôstojnosti. Také lákavé sú jeho ponuky, takú ľahkú prácu má s nami, tak ľahko mu podliehame, a tak tragicky krpatieme, degradujeme sa, dobrovoľne sa ponárame do primitivizmu! Mali by sme si niekoľkokrát denne opakovať Ježišove slová, ktorými odmietol toto pokušenie: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“
Pokúšanie na púšti bolo vybojovaním nielen Ježišovho osobného smerovania. Súčasne šlo o vybojovanie správnej tendencie, správneho smerovania jeho mesiášskeho pôsobenia. Má sa Ježiš ako mesiáš sústrediť a obmedziť na riešenie sociálnej otázky, otázky chleba? Bol by mal veľký úspech, ako vidno v jednom príbehu o nasýtení, keď ho uveličení ľudia chceli urobiť kráľom. Ježiš síce vedel, že ide o dôležitú záležitosť, čo sa prejavuje v jeho výrokoch a podobenstvách na tému chudoby a bohatstva. Ale vedel, že jeho poverenie je na omnoho vyššej úrovni: záchrana ľudstva z tragédie hriechu a položenie základov kráľovstva Božieho. Aj toto rozhodnutie zotrvať verne pri poslaní, kvôli ktorému prišiel do nášho sveta, je vyjadrené v jeho odpovedi pokušiteľovi: „Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.“
Ďalšie dve pokúšania už len krátko spomenieme. Diabol ponúka Ježišovi politickú vládu nad svetom, ak sa mu Ježiš pokloní. Ježiš odmieta, a to jednak preto, že plne rešpektuje suverénnosť svojho nebeského Otca: „Pánovi svojmu Bohu budeš sa klaňať a len jemu samému budeš slúžiť.“ ale aj preto, lebo vie, že politickými metódami nie je možné dosiahnuť zásadný zvrat stavu sveta, ale jedine zmenou, obnovou ľudských sŕdc – a práve o toto Ježišovi šlo.
Odmieta aj pokušenie povrchného populizmu, pokušenie zaimponovať ľuďom senzačným skokom z chrámu alebo inými senzáciami. Videl v tom nedovolené stavanie Pána Boha na skúšku, pokušiteľovi odpovedal: „Napísané je: Nebudeš pokúšať Pána, svojho Boha.“
Všetky tri Ježišove víťazstvá nad pokušiteľom majú jedno spoločné: Pohľad na nebeského Otca, dôvera v neho, bezpodmienečná poslušnosť nebeskému Otcovi. Toto je zásadné Ježišovo stanovisko, a to mu umožnilo zvíťaziť nad pokušeniami na púšti a nad všetkými ostatnými pokušeniami. Ak my budeme takto bezvýhradne a plne rešpektovať prvé Božie prikázanie, máme aj my nádej, že vo svojich pokúšaniach zvíťazíme. Svojím víťazstvom nám Pán Ježiš dáva na to všetky predpoklady.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
