V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Predpôstna nedeľa, Daniel 3, 13 – 18

Potom Nebúkadnecar v zúrivom hneve rozkázal, aby priviedli Šadracha, Méšacha a Abéd-Nega. Nato týchto mužov predviedli pred kráľa. Nebúkadnecar im povedal: Je pravda, Šadrach, Méšach a Abéd-Nego, že mojich bohov neuctievate a neklaniate sa podobe zlatej sochy, ktorú som dal postaviť? Či ste teraz pripravení, len čo začujete zvuk rohu, píšťaly, citary, harfy, lutny, skupiny nástrojov alebo akúkoľvek hudbu, padnúť a klaňať sa soche, ktorú som dal urobiť? Ak sa nebudete klaňať, okamžite vás hodia do ohňom rozpálenej pece. Ktorý boh by vás mohol vyslobodiť z mojej moci? Šadrach, Méšach a Abéd-Nego odpovedali kráľovi: Nebúkadnecar, my sa nepotrebujeme pred tebou obhajovať. Ak nás náš Boh, ktorého uctievame, chce zachrániť z ohňom rozpálenej pece a z tvojej moci, kráľ, vyslobodí nás. Ak aj nie, vedz, kráľ, že tvojich bohov nebudeme uctievať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, nebudeme sa klaňať. (Daniel 3, 13 – 18)

Prečítali sme niekoľko veršov z tretej kapitoly Knihy Daniel. Boli by sme vlastne mali prečítať celú túto kapitolu, ale je dosť dlhá, tak sme vybrali len časť. Bolo by osožné, keby sme si doma prečítali celú kapitolu. Stručne pripomenieme jej obsah. Babylonský kráľ Nebúkadnecar dal postaviť zlatú sochu nejakého pohanského boha. Na povel daný hudbou mali sa jej všetci klaňať. V Babylone boli vtedy v exile, v zajatí, Izraelci, a tak sa tento príkaz vzťahoval aj na nich. Ale keby boli uctievali pohanského boha, boli by sa dopustili ťažkého hriechu proti prvému Božiemu prikázaniu: „Ja som Hospodin, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ V našej kapitole sa hovorí o troch izraelských mužoch, ktorí verne zachovávali Božie prikázanie a odmietli vykonať kráľov rozkaz. Hudba hrala, ale oni sa pohanskej soche nepoklonili.
Tí, čo im závideli ich postavenie v štátnej službe, radi využili túto príležitosť a obžalovali ich u kráľa. Prečítali sme si rozhovor medzi nimi a kráľom. Rozhnevaný kráľ im vyčítal, že neuctievajú jeho bohov a neklaňajú sa soche, ktorú dal postaviť, ale dal im ešte poslednú možnosť: Keď sa ozve hudba, vyzývajúca uctievať, majú aj oni padnúť a klaňať sa soche, ktorú dal postaviť. Ak nie, čaká ich strašný trest.
Čo nás najviac zaujíma a čo je hodné dôkladnej meditácie, je odpoveď týchto ľudí: „Šadrach, Méšach a Abéd-Nego odpovedali kráľovi: Nebúkadnecar, my sa nepotrebujeme pred tebou obhajovať. Ak nás náš Boh, ktorého uctievame, chce zachrániť z ohňom rozpálenej pece a z tvojej moci, kráľ, vyslobodí nás. Ak aj nie, vedz, kráľ, že tvojich bohov nebudeme uctievať a zlatej soche, ktorú si dal postaviť, nebudeme sa klaňať.“
Tieto slová ukazujú, že ich viera v Pána Boha musela byť veľmi silná. Nie je viera ako viera, nie každá viera je rovnako silná. Jedno dôležité meradlo viery je, akú silnú zaťažkávaciu skúšku vydrží. Je viera, ktorá vydrží len malé zaťaženie, a potom zlyháva. Viera týchto troch vydržala aj to najsilnejšie zaťaženie. Bolo to najväčšie možné zaťaženie, lebo im šlo o život. Ale oni ostali verní i v tejto najťažšej situácii, akú si možno predstaviť. Z toho môžeme usudzovať, že ich viera bola veľmi silná.
V tomto ich pevnom postoji cítiť veľkú lásku k Hospodinovi, ktorého má človek podľa Sumy zákona milovať celou svojou bytosťou. Cítiť v tom veľkú bázeň pred Hospodinom, veľký rešpekt pred jeho zvrchovanosťou. Cítiť v tom aj túto ďalšiu dôležitú vec: Vedeli, že keby v takejto závažnej, vlastne najzávažnejšej veci konali proti svojmu hlbokému presvedčeniu, veľmi by tým poškodili svoju vlastnú bytosť. Vysoký stupeň bázne pred Hospodinom na jednej strane a zodpovednosť voči Stvoriteľom im darovanej dôstojnosti vlastnej bytosti -- tieto dve veci tesne, nerozlučne súvisia. To všetko boli motívy, ktoré ich viedli k ich pevnému postoju.
Neubránime sa otázkam: Aká silná je naša viera? Aká veľká je naša bázeň pred Hospodinom? Akú zaťažkávaciu skúšku by sme my vydržali? Na ktorom stupni zaťaženia by sme zlyhali a poddali sa? Uvedomujeme si, že so zachovaním vernosti Hospodinovi súvisí aj zachovanie celistvosti, integrity našej vlastnej bytosti? Pri pohľade na týchto troch si musíme uvedomiť, že existuje viera, ktorá je veľmi silná, že existuje zrejme viera, ktorá je silnejšia ako naša. Pri jednotlivých zaťaženiach sa viera nielen skúša, ale – ak sa v nich človek osvedčí – viera v takých situáciách aj rastie a posilňuje sa. Prosíme Pána Boha, aby nás cez rozličné situácie viedol postupne k vždy silnejšej a silnejšej viere.
Čo bolo obsahom viery týchto troch mužov v knihe Daniel? Jej obsahom bolo presvedčenie, že Pán Boh je nekonečne mocnejší ako kráľ Nebúkadnecar a celá jeho ríša. Všimnime si dobre toto: Kráľa Nebúkadnecara mali títo ľudia stále pred sebou. Videli, akou nádherou a pompou sa obklopoval. Pred očami mali jeho veľkú moc, jeho vojakov a iných ľudí, ktorí, keď bolo treba, aj násilím donucovali ľudí k poslušnosti. Každý deň na nich pôsobil tento impozantný pohľad, pohľad, ktorý u mnohých vzbudzoval strach. Podľa bežných ľudských reakcií by sa boli mali aj oni triasť a s pokorným mlčaním sa poslušne podrobiť.
Ale z ich postoja, z ich odpovede kráľovi vidíme, že tieto veci nevyvolali u nich žiaden väčší dojem. Realizovala sa u nich zásada, ktorú neskôr formuloval apoštol: Nepripodobňujte sa tomuto svetu, nebuďte konformní s týmto svetom, ale premeňte sa obnovením zmýšľania. Celé ich vnútro bolo nie pod vplyvom kráľovej ostentatívne predvádzanej sily a slávy, ale pod mohutným dojmom Hospodinovej nadradenosti. Neviditeľného Hospodina nemali síce pred fyzickým zrakom tak, ako mali pred sebou babylonského kráľa. Ale duchovným zrakom, zrakom viery o ňom vedeli, o ňom a jeho nadradenej moci boli hlboko presvedčení a celou svojou bytosťou jeho suverénnosť neprestajne pociťovali a prežívali.
A aj porovnávali tieto dve veličiny, moc Hospodinovu a moc babylonského kráľa. Očami viery videli, že Nebúkadnecar s celou svojou pompou a mocou je pred Hospodinom obyčajný človek. Vedeli, že tento kráľ je v plnom rozsahu, totálne závislý od Hospodina. Vedeli, že Nebúkadnecar sa pominie, ale Hospodin zostáva. Vedeli, že Nebúkadnecarove rozkazy a slová sa pominú, ale slovo nášho Boha zostáva naveky. Vedeli, že jeho zlaté pohanské sochy sa pominú, ale Hospodin zostáva. Vedeli, že jeho modloslužbe slúžiaca hudba sa pominie, ale Hospodin zostáva. Vedeli, že intrigánski satrapovia, ktorí mysleli iba na svoje výnosné miesta, sa pominú, ale Hospodin zostáva. Vedeli, že rozpálená pec, do ktorej mali byť hodení, sa pominie, ale Hospodin zostáva. Toto vedeli, toto zrakom svojej viery videli. Keď si uvedomíme tento ich pohľad viery, umožňuje nám to pochopiť, kde vzali odvahu a silu, aby tak kategoricky, bezpodmienečne odmietli kráľovo nariadenie, ktoré ich navádzalo na modloslužbu.
Sme my schopní takéhoto pohľadu viery? Či na nás nepôsobí iba to, čo vidíme pred očami? Máme aj my tento pohľad viery, ktorý ukazuje všetko v inom, celkom inom svetle? A ak ho nemáme, chceli by sme ho mať? Pán Ježiš Kristus nás učil a chce nás naučiť pozerať na veci tohto sveta celkom novým, prekvapivým, paradoxným spôsobom. Učí nás prehodnotiť všetko, s čím prichádzame v živote do kontaktu. Tento pohľad viery rozhodne patrí k existencii veriaceho človeka. Mali by sme neprestajne po ňom túžiť. Mali by sme závidieť tým trom mužom v našom texte, že dokázali veci vidieť takto prekvapivo. Keby sme sa aj my takto preorientovali, Pán Boh by nám postupne otváral oči, snímal by z nich okuliare mámenia a učil by nás vidieť veci prekvapivým síce, ale pravdivým spôsobom. Z pravdivého pohľadu by mohli potom vyplynúť aj prekvapivé praktické postoje.
Takáto silná viera v Hospodina, takýto prekvapivý pohľad viery urobil tých troch skutočne slobodnými ľuďmi. Boli vo vyhnanstve, ale ich postoj ukazuje, že vo svojom vnútri to boli slobodné osobnosti. Neboli otrokmi ponúkaných výhod, neboli otrokmi hrozieb, neboli otrokmi vonkajších dojmov, ale naopak, boli slobodní. Kto by im túto ich slobodu nezávidel? Kto by nechcel byť taký slobodný, ako boli oni?
Ako sa dostali k tejto slobode? Táto sloboda vyplynula ako celkom prirodzený dôsledok ich silnej, ich bezpodmienečnej viery v Pána Boha. Prichádzajú nám na myseľ Ježišove slová: „Hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané.“ To znamená: Ak prijmete Pána Boha za stredobod svojho života, a to so všetkými dôsledkami, aj sloboda bude vám pridaná.
Tu sú ďalšie otázky na sebaskúmanie a sebahodnotenie: Aké je naše otroctvo? Aká je naša sloboda? Odpoveď týchto troch mužov kráľovi by sme sa mali naučiť naspamäť, opakovať si tieto slová v mysli pri rozličných príležitostiach, meditovať o nich, aby sa postupne stávali vždy viac a viac naším vnútorným postojom. Možno by to bol jeden náš dôležitý krok smerom k skutočnej vnútornej, ale aj navonok sa prejavujúcej slobode.
Viera týchto troch mužov bola bezpodmienečná: nekladú Pánu Bohu žiadne podmienky. Nehovoria: Pane Bože, budeme veriť v teba, zachováme ti vernosť, ale len s podmienkou, že nás zachrániš. Vedeli, že ak Boh chce, môže to urobiť. Z pokračovania príbehu vieme, že to skutočne aj urobil. Ale oni, keď stáli pred kráľom, to ešte nevedeli. Boli ochotní zostať verne pri Pánu Bohu, i ak by ich pre tento časný život nezachránil. Vedeli, že z jeho rúk ich nevytrhne ani zemské utrpenie, ani časná smrť.
Aká je naša viera? Či ju nespájame, hoci len v mysli alebo v skrytom očakávaní, s rozličnými podmienkami? Či si nemyslíme, že za našu vieru a našu vernosť nás Pán Boh musí odmeniť aj úspechom a blahobytom a pohodlím v časných veciach? Viera nejedného kresťana je poškvrnená takýmito myšlienkami. Ak Pán Boh chce, dá nám aj tieto veci. Lenže my by sme mali veriť a mali by sme ostať verní bez ohľadu na to, ako sa nám vodí. My by sme nikdy nemali spájať svoju vieru s takýmito alebo inými podmienkami. Pán Boh nás miluje bezpodmienečne a chce, aby sme ho aj my milovali bezpodmienečne. Zrejme aj v tejto veci sa nám treba mnoho učiť od tých troch mužov, ktorí v Pána Boha verili a nekládli mu žiadne podmienky.
Tento príbeh, odvtedy, čo bol napísaný, mal v duchovnom ohľade určite nesmierne výchovné účinky. Bolo by zaujímavé poznať všetkých tých, na ktorých v priebehu stáročí a tisícročí zapôsobil, ktorých posilnil vo viere a vernosti, ktorým daroval nový pohľad viery. Bolo by krásne, keby sme do radu týchto ľudí aj my patrili. S touto nádejou a s touto prosbou k Pánu Bohu sme sa dnes zaoberali treťou kapitolou Danielovej knihy. Tá by sa mala stať súčasťou našej trvalej myšlienkovej výbavy.

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.