5. nedeľa po Veľkej noci, Žalm 104, 27 – 35
Všetko to očakáva od Teba, aby si im načas dával pokrm. Keď im ho dávaš, zbierajú; otváraš ruku, nasýtia sa dobrými vecami. Keď skrývaš svoju tvár, ľakajú sa; keď odnímaš im ducha, skonávajú a vracajú sa do prachu. Keď svojho Ducha vysielaš, sú stvorené; tak obnovuješ povrch zeme. Naveky sláva Hospodinovi! Nech sa raduje Hospodin zo svojich diel! Keď pozrie na zem, tá sa chveje; dotkne sa vrchov, tie vydávajú dym. Spievať chcem Hospodinovi, kým žijem, hrať svojmu Bohu, kým tu budem. Nech Mu je milé moje premýšľanie! Ja sa budem radovať v Hospodinovi. Nech zmiznú hriešnici zo zeme! A nech už nieto bezbožných! Dobroreč, duša moja, Hospodinovi! Haleluja! (Žalm 104, 27 – 35)
Celý žalm 104., z ktorého je prečítaný text, je modlitba. Rovnako mnoho iných biblických žalmov. Je to ďakovná a oslavná modlitba. V nej autor vyratúva, čo všetko Pán Boh v prírode stvoril, stále tvorí a udržuje.
Treba to všetko Pánu Bohu v modlitbe oznamovať? Veď on sám to premyslel a stvoril, on sám o tom všetkom najlepšie vie. Aký je význam tejto a podobných modlitieb?
Ich zmyslom je, aby sme si to všetko my, ľudia, uvedomili, a to pred Božou tvárou, s jasným vedomím a pocitom jeho blízkosti, jeho prítomnosti.
Načo je potrebné, aby sme toto všetko nosili vo vedomí a pravidelne si to pripomínali? Touto otázkou sa dostávame k jednému dôležitému bodu významu modlitby. Význam modlitby spočíva vo viacerých veciach. Dnes, v nedeľu Rogate, „Modlite sa“ chceme venovať pozornosť jednej z nich.
Denno-denne sa pohybujeme uprostred množstva pozemských vecí, ktoré priťahujú našu pozornosť. Sme vťahovaní do tohto kolotoča. Náš pohľad, naše myslenie sa začína nebezpečne obmedzovať iba na tento okruh zemských, časných vecí. Je to nebezpečné obmedzenie, lebo pri ňom zabúdame na niečo podstatné. Práve modlitba, aj modlitba ďakovaná a oslavná, nás vyvádza z tohto obmedzenia. Modlitba nám pripomína, že nie sme izolované bytosti, ale že žijeme vo vzťahu k Pánu Bohu, od ktorého sme plne, totálne závislí. Vo vzťahu k Tomu, ktorý je absolútnym Pánom vesmíru, Zeme, absolútnym Pánom nášho života. On nás nielen stvoril, ale vo svojom Synovi vykonal aj veľkolepé dielo záchrany, keď sme sa vlastnou vinou dostali na samý okraj priepasti záhuby. Ignorovať toto, nebrať to na vedomie – to je nielen veľký sebaklam, ale je to aj veľmi nebezpečné.
Modlitba nám to všetko nielen pripomína, ale umožňuje nám tento vzťah s Pánom Bohom vždy znova prežívať. Modlitba je veľký zážitok blízkosti Pána Boha. Modlitba je veľký zážitok radosti z Pána Boha, ako sa hovorí v prečítanom odseku: „Nech mu je milé moje premýšľanie. Ja sa budem radovať v Hospodinu.“
Do modlitby samozrejme patria aj prosby o rozličné veci duchovné a telesné a vďaky za to, čo nám Pán Boh dáva. Ale modlitba je viac: Je to veľký zážitok Božej blízkosti, Božej veľkosti, jeho svätosti, vznešenosti, suvernénnosti, veľký zážitok jeho lásky. Pokoj a vnútorné svetlo získava každý, kto vie, že modlitba má aj túto stránku a kto pravidelne pestuje aj tento druh modlitby. Takouto modlitbou dávame najavo, že nám nejde iba a predovšetkým o dary od Pána Boha, ale že nám ide v prvom rade o neho samého.
Žalmy sú vynikajúcou školou takejto modlitby. Túžba po Bohu, a nie iba po jeho daroch, je krásne vyjadrená napríklad v 42. žalme: „Ako jeleň dychtí po vodných bystrinách, tak dychtí moja duša po tebe, ó Bože. Duša mi žízni po Bohu, po živom Bohu. Kedy pôjdem a uzriem Božiu tvár?“ Žalm 104., z ktorého je náš text, je školou, v ktorej sa môžeme naučiť, ako máme chodiť po prírode s otvorenými očami a vidieť nielen to, čo priamo, bezprostredne vidíme, ale vidieť za tým všetkým nekonečne múdreho Stvoriteľa. Kto si pozorne prečíta tento žalm a k tomu Ježišove slová o poľných ľaliách, ten už pri každom stretnutí s prírodou bude myslieť aj na Stvoriteľa.
Keby nám pri každom stretnutí s prírodou prišiel na myseľ Stvoriteľ, najvyšší Pán neba i zeme začal by sa náš vnútorný svet a vždy väčšia časť nášho času napĺňať pocitom Božej prítomnosti. Oblasť prírody, ktorú nám pripomína Žalm 104. je veľká oblasť života, ktorá by nám mala navodzovať myšlienku na Pána Boha. Ale okrem toho aj všetko ostatné, čo je obsahom nášho osobného života, by malo viesť naše myslenie týmto smerom. Stačí, aby sme sa občas pozreli z odstupu na svoj vlastný život. Ak tak urobíme v modlitbe, objavia sa nám súvislosti, ktoré doteraz možno unikali našej pozornosti. Je pravdepodobné, že objavíme situácie vo svojej minulosti, pri pohľade na ktoré sa nás zmocní myšlienka, že tam osobitným spôsobom zasiahol Pán Boh, alebo že pri našom rozhodovaní on viedol našu myseľ a usmerňoval naše kroky. Takže aj od úvah o vlastnom živote by naše myšlienky mali smerovať k Tomu, ktorý je Pánom nášho života. Takto by sme mohli pokračovať aj pri pohľade na ostatné stránky a oblasti nášho života. Keby sa to všetko dialo v modlitbe, Pán Boh by sa vždy viac a viac stával obsahom nášho života.
Aký význam by to pre nás malo? Pokúsime sa aspoň o čiastočnú odpoveď. Získali by sme slobodu voči každej momentálnej chvíli a momentálnej situácii. Situácie, v ktorých sa momentálne v každej chvíli svojho života nachádzame, nás často zotročujú, buď svojím lákaním, takmer neodolateľnou príťažlivosťou, alebo nás robia otrokmi strachu, úzkosti, sebaľutovania. Ale ak náš život, náš vnútorný, myšlienkový svet bude plný Božej prítomnosti, ak od týchto zotročujúcich vecí prídeme – obraznen povedané – do Božieho náručia, ak sa na to všetko pozrieme očami nášho nebeského Otca, pocítime silný závan slobody. Lebo jeho prítomnosť, ktorú v modlitbe prežívame, nám pripomína: Človeče, veď ty nie si otrok, ale si slobodné Božie dieťa. Práve toto vyjadruje jeden krásny výrok z listu apoštola: „Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste ducha synovstva, ktorým voláme: Abba, Otče. A ten istý Duch spolu s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti.“ Kto raz zakúsil túto slobodu, ten sa už nikdy nebude chcieť vrátiť do zotročenosti momentálnou situáciou; nedá sa zotročiť ani jej lákadlami ani jej hrôzami.
Vedomie Božej prítomnosti nás okrem toho bude viesť k stálemu pocitu zodpovednosti. Ak si budeme živo vedomí toho, že Pán Boh je prítomný, nebudeme sa predsa môcť správať tak, akoby ho nebolo. Vedomie stálej, neprerušenej Božej prítomnosti sa nám môže javiť ako nepríjemné. Ale v skutočnosti je to veľké požehnanie, lebo na jednej strane nás to ochráni pred mnohými zlými, osudnými krokmi, a na druhej strane nám to ukáže, akým pekným, pozitívnym, tvorivým obsahom môžeme a máme napĺňať svoj život. K tomu všetkému, veľkému, cennému, nás môže priviesť modlitba, chápaná ako vždy nový zážitok Božej prítomnosti. Preto: Rogate, modlite sa.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
