4. nedeľa po Veľkej noci, Skutky 16, 23 – 25
Keď ich zbičovali, uvrhli ich do väzenia a žalárnikovi prikázali, aby ich starostlivo strážil. Keď dostal taký príkaz, uvrhol ich do vnútorného väzenia a nohy im tuho zovrel do klady. Okolo polnoci modlili sa Pavel a Sílas, spievali Bohu chvály a väzni ich počúvali. (Skutky 16, 23 – 25)
Cantate Domino canticum novum, quia mirabilia fecit. „Spievajte Hospodinovi novú pieseň, lebo vykonal zázračné veci.“ To sú prvé slová 98. žalmu. Podľa prvého z nich, Cantate, Spievajte, má dnešná nedeľa meno. Spevy, piesne majú v osobnom náboženskom aj v cirkevnom bohoslužobnom živote dôležité miesto. Spev sa nám stal takou samozrejmosťou, že o význame spevu a piesní spravidla ani nerozmýšľame. Názov dnešnej nedele nás však nabáda, aby sme porozmýšľali o význame spevu.
Spieva sa oddávna a spieva sa všade. Spieva sa v náboženskej, spieva sa v mimonáboženskej oblasti. My sa teraz pochopiteľne sústreďujeme a obmedzujeme na náboženskú oblasť. Duchovné piesne, staré, novšie, moderné, nachádzajú uplatnenie v rozličných, prakticky vo všetkých situáciách individuálneho života a života spoločenstva.
O slovách človeka povedal Pán Ježiš: „Z plnosti srdca hovoria ústa“, to znamená: Z toho, čím je srdce naplnené, hovoria ústa. Túto vetu možno obmeniť a povedať: Z toho, čím je srdce naplnené, spievajú ústa. A srdce, teda citový svet človeka, má veľmi pestrý, meniaci sa obsah, podľa toho, v akej situácii sa človek nachádza a čo naňho pôsobí a vplýva a ako tieto situácie a vplyvy vo svojom vnútri myšlienkovo a citovo spracúva.
Spievame, keď sa nás zmocňuje úžas nad nesmiernou veľkosťou, krásou a účelnosťou Božieho stvoriteľského diela. Čím viac poznatkov máme o prírode na Zemi a o vesmíre, tým väčší je náš údiv a oslava Stvoriteľa, Kresťan pristupuje ku knihám a článkom o prírode a vesmíre ako k náboženskej literatúre, lebo tieto práce odhaľujú stopy Stvoriteľovho diela.
Žalm 104. je veľkolepá modlitba a pieseň, ktorá vytryskla zo srdca vnímavého človeka, keď na neho zapôsobili zázračné veci, ktoré vyšli a neprestajne vychádzajú z Božích stvoriteľských rúk. Autor tu kráča veľkolepou galériou stvoreného sveta a pri každom ďalšom jave sa mu myšlienky vracajú k Tomu, kto je pôvodcom toho všetkého. Kto si tento žalm pomaly, sústredene prečíta, tomu sa tieto slová stanú popudom k vlastnej spontánnej oslave Pána Boha.
Aj v našich spevníkoch, starších i novších, máme piesne na oslavu Stvoriteľa. Slová týchto piesní sa môžu stať našimi vlastnými slovami – veď nato boli aj napísané. Nadšené srdce cítime napríklad za piesňou Jána Kollára: Bože, pod tvým slávným nebem stojím, vida tisíc světů nade mnou. Môžeme sa k nej vracať znova a znova, a vždy nás stavia do pozoru pred velebou a majestátom Stvoriteľa. Bolo veľkým zážitkom, keď sme ju pred týždňom v tomto kostole počuli v pôvodnom znení.
Veľkou témou žalmu 103. je vďaka Hospodinovi za to, ako vedie život jednotlivého človeka. Dobroreč, duša moja, Hospodinovi, a celé moje vnútro Jeho svätému menu. Autor si v žalme pripomína, čo všetko od Hospodina dostal a dostáva. Ako dary Hospodinove chápe všetky veci, ktoré sú potrebné pre život. Pripomína si záchranu, ktorej sa mu od Hospodina dostalo v situáciách ohrozenia. Je vďačný za odpustenie, ktoré iba Hospodin môže udeliť Ďakuje, že napriek pominuteľnosti ľudského života ho Hospodin vedie a mocne drží vo svojich rukách. Aj tento žalm sa môže stať úvodom k nášmu vlastnému uvažovaniu, keď sa zamýšľame nad svojím životom. Cez pohľad viery nájdeme vo svojom živote prejavy a stopy Božieho vedenia.
Nielen v tomto a iných žalmoch, ale aj v mnohých piesňach príbuzného obsahu vyspievali podobné myšlienky o vlastnom živote generácie našich predkov. V nich je vyjadrená vďaka za poznané Božie vedenie, vyjadrené sú tam aj žaloby, sťažnosti, náreky v utrpení, biedach a bolestiach, ďalej prosby, aby Pán Boh zasiahol a pomohol, ako aj nádej a dôvera, že i keď Pán Boh neraz dlho mlčí, tak predsa príde čas, keď vystúpi zo svojho mlčania a zasiahne a pomôže.
Všimli sme si dva žalmy, 104. a 103. ako piesne, v ktorých je vyjadrená oslava Pána Boha ako Stvoriteľa a ako láskavého Otca. V mnohých ďalších starozmluvných žalmoch sú vyjadrené oslava, vďaka, prosby, zármutok, nádej, dôvera – všetko to vo vzťahu k Pánu Bohu. Nedeľa Kantate je dobrá príležitosť, aby sme objavovali ďalšie žalmy, ktoré sa môžu stať našimi osobnými piesňami, aby sme podrobne poznávali ich duchovný obsah, aby sa nám už pri zmienke čísla žalmov vynorilo vo vedomí čím viac ich myšlienok. Bolo by to nielen obohatenie nášho rozumu, ale bolo by to dôležitým príspevkom k budovaniu našej duchovnej identity.
Rovnako to platí o piesňach v našich spevníkoch, o Tranovského kancionáli z roku 1636, o Zpěvníku evangelickom z roku 1842 a o teraz používanom Evanjelickom spevníku z roku 1992.
Popri tých dvoch spomenutých oblastiach, ktoré ospevujú Pána Boha ako Stvoriteľa a ako Otca, nesmieme zabudnúť na krásne piesne, ktoré vyjadrujú lásku Pána Ježiša k nám a našu lásku k nemu. Veľmi radi ich spievame a mnoho z nich vieme naspamäť.
I keď v kostole spievame z nového Evanjelického spevníka, nemali by sme zabúdať ani na tie staršie. Je v nich uložené obrovské duchovné bohatstvo, ktoré by sme mali objavovať. Tie staršie spevníky sú jedinečné dokumenty dejín našej cirkvi. Ale sú to aj dokumenty dejín našich predkov, predkov v našich rodinách, v mojej rodine, v tvojej rodine. Niekedy si s úctou uchovávame drobné predmety ako spomienky na rodičov, starých rodičov alebo predkov z dávnejších pokolení. Staré spevníky majú v tomto ohľade ešte väčšiu cenu. Nielen pre rodinné zápisy, ktoré v nich nájdeme, ale hlavne pre piesne, ktoré tí naši predkovia spievali. Na niektorých stranách sú jasné stopy častého používania. Vtedy si môžeme pomyslieť: Hlavou a srdcom mojich predkov často prechádzala práve táto pieseň. Vtedy máme možnosť prežívať niečo, čo vo svojom najintímnejšom vnútri prežívali oni. Toto je skutočne hlboká spomienka, ktorá nás s nimi spája, a to i vtedy, ak sme ich osobne nepoznali.
Tak ako sme si pri žalmoch povedali, že by sme mali stále rozširovať repertoár žalmov, ktoré budeme podrobne a dôverne poznať, tak by to malo platiť aj o piesňach zo spevníkov. Hľadať si piesne, ktoré nás osobitne oslovia, často sa k nim vracať, spievať si ich, alebo jednoducho čítať, aby sa nám čím hlbšie vryli do pamäti a do srdca. Tak by sa neprestajne rozširovala naša duchovná databáza, ktorú by sme mali neprestajne k dispozícii, aj v radostných situáciách, ale aj vtedy, keď prídu krízy a my nevieme, čo si počať s myšlienkami.
Dnes si pripomíname aj naše matky, aj tie, čo ešte žijú, aj tie, čo už odišli do večnosti. Myslíme na ich starostlivosť, lásku a v duchu im potichu vravíme: „Ďakujem, mama“. Myslíme na naše kresťanské mamy a staré mamy, ktorým nábožné piesne pomáhali zvládnuť aj radostné chvíle, ale aj tie ťažké, ktorých bolo mnoho. Nejeden z nás si iste spomína na časy, keď sme boli ešte deti, keď sme zarána ležali ešte v posteli a z kuchyne sa už ozývali nábožné piesne našich mám a starých mám, ako si pri práci spievali. Tak ich tie piesne sprevádzali po celý život. Pomoc, ktorú z tých piesní čerpali, bola ohromná. Piesne im pomáhali za všetkých okolností zachovať si vieru, lásku, nádej.
Básnik Ivan Krasko postavil krásny básnický pomník svojej spievajúcej matke v básni Vesper Dominicae, Nedeľný večer. V básni myslí na ňu, ako, ustarostená, sama, sedí pri starom stole. Pred sebou má otvorený Tranoscius s mosadznými sponkami, ktorých sa dotýkali ešte pradedovia. Číta v ňom rodinný zápis o narodení syna a slzy sa jej tisnú do očí. Ale tá stará kniha, čo ju rozplakala, ju aj utíši. Spieva si potichu nedeľnú večernú pieseň: „Den nedělní se skonává, chvalmež Boha věčného ...“ Báseň sa končí slovami: „A pokoj sadne / pomaly, tíško / na sivú hlavu / matičky mojej - - “
To, čo napísal Krasko o svojej matke, je také typické! Hodí sa to na mnohé iné veriace mamy a staré mamy. Sme mu vďační, že cez túto báseň môžeme s láskou a pietou spomínať na svoje matky, spievajúce matky.
Ako kázňový text sme prečítali niekoľko veršov zo Skutkov apoštolov. Bolo to na druhej misijnej ceste, ktorú v polovici prvého storočia konal apoštol Pavel so svojimi spolupracovníkmi. Dostal sa do mesta Filipy v severnom Grécku. Za určitých okolností, ktoré teraz nejdeme rozvádzať, Pavla a Sílasa mestské úrady dali do krvi zbiť a uväzniť. Práve o tom hovoria citované tri verše, ktoré si ešte raz pripomenieme: „Keď ich zbičovali, uvrhli ich do väzenia a žalárnikovi prikázali, aby ich starostlivo strážil. Keď dostal taký príkaz, uvrhol ich do vnútorného väzenia a nohy im tuho zovrel do klady. Okolo polnoci modlili sa Pavel a Sílas, spievali Bohu chvály a väzni ich počúvali.“
Do krvi zbití, neošetrení, hladní, v nepohodlnej polohe, v neistote, čo bude zajtra, čo bude ďalej. To je ich vonkajšia situácia – vrcholne nepriaznivá. A aká je ich vnútorná – myšlienková a citová – situácia? Azda nadávajú, preklínajú, hrozia, zúfajú si? Ani najmenší náznak niečoho takého tu nenájdeme. Naopak: práve o polnoci, ktorá sa neraz pokladá za hodinu zlých, démonských duchov, práve uprostred vrcholiaceho zla sa oni modlia a spievajú Bohu chvály. Vonkajšia situácia je na samom dne, vnútorná situácia je na samom vrchole.
Toto nie je bežná reakcia. To nie je bežná kombinácia veľmi nepriaznivého vonkajšieho položenia a vrcholne pozitívnej vnútornej atmosféry. To nie je bežné, ale tento príbeh ukazuje, že je to možné. Je to možné, a v tomto prípade je to realita. Ako sa k tomu dopracovali? Dajme odpovedať textu: „Okolo polnoci modlili sa Pavel a Sílas, spievali Bohu chvály a väzni ich počúvali.“ Vedeli zrejme spamäti oslavné žalmy a nimi vo chvíli veľkej núdze oslavovali Pána Boha. Aká je v tom vnútorná súvislosť? Oslavovaním Pána Boha vyjadrovali svoju vieru, ukázali, ako veľmi rátajú s Pánom Bohom, s jeho prítomnosťou. Piesne to boli, ktoré im v ťažkej, tiesnivej situácii pomohli udržať sa vnútorne nad hladinou.
V tomto prípade prišiel aj rýchly Boží zásah: zemetrasenie a následné vyslobodenie a rehabilitácia. Ale i keby tento Boží zásah nebol hneď prišiel, im by piesne na oslavu Pána Boha boli dali silu, aby si zachovali svoj pevný postoj, svoju kresťanskú identitu. Neskôr bol Pavel v dvojročnom väzení v Cezarei a potom nasledovala deportácia do Ríma – ale aj za týchto okolností nám ho Skutky apoštolov a jeho vlastné listy predstavujú ako človeka s rovnakou pevnosťou viery. Piesne oslavujúce Pána Boha zohrali určite veľkú rolu pri tom, že si za taký dlhý čas nútenej neslobody zachoval nezlomnú a nezlomenú vnútornú pevnosť. To všetko spomíname nielen ako biografickú črtu z jeho života, ale predovšetkým ako model, ktorý sa aj nám ponúka.
Toto bolo niekoľko pohľadov na význam piesne v našom duchovnom živote. Dnes ďakujeme Pánu Bohu za dar spevu. Ďakujeme za duchovné bohatstvo piesní. A prosíme Pána Boha, aby nábožná pieseň – podľa príkladu našich spievajúcich matiek – zohrávala aj v našich životoch takú dôležitú úlohu.
Amen.
Ján Grešo
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
