V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

Rímskym 14, 7 – 12

Nikto z nás totiž nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme. Veď práve na to Kristus umrel a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými. Prečo teda súdiš brata? Alebo ty zase, prečo pohŕdaš bratom? Veď všetci sa postavíme pred súdnu stolicu Božiu, lebo je napísané: Akože som živý, hovorí Pán, každé koleno bude kľakať predo mnou a každý jazyk bude vyznávať Boha. Tak teda každý z nás (Bohu) vydá počet za seba. (Rímskym 14, 7 – 12)

Kto je v zamestnaní, riadi sa spravidla príkazmi, inštrukciami svojho zamestnávateľa. Vedome alebo podvedome nosí v sebe myšlienku, že má nad sebou nadriadeného. Táto myšlienka do značnej miery určuje a upravuje správanie príslušného človeka. Pracovné, služobné predpisy nútia človeka robiť aj také veci, na ktoré sám od seba nemá veľkú chuť, a na druhej strane ho odstrašia od nejedného nepekného skutku, na ktorý ho navádzajú vlastné zlé myšlienky.
Okrem pozemských zamestnávateľov a nadriadených máme nad sebou niekoho, koho by sme mohli nazvať generálnym, suverénnym, najvyšším Pánom. Je to ten, o ktorom sa v Biblii hovorí, že je Pán pánov a Kráľ kráľov. Prečítané slová z Listu Rímskym hovoria, že predovšetkým jemu máme byť podriadení a poslušní v celom svojom živote. Hovoria o tom slová textu: „Nikto z nás nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“
Tak ako už myšlienka na zemských zamestnávateľov a nadriadených nás vedie, všeličo nám prikazuje a všeličo zakazuje, tak by nás, ale v miere omnoho väčšej, mala v živote viesť myšlienka na nášho najvyššieho, zvrchovaného Pána. Máme jednu zlú možnosť: vypnúť zo svojho vedomia myšlienku na Pána Boha, na Pána Ježiša Krista ako nášho najvyššieho Pána, a potom sa správať a rozhodovať tak, akoby neexistoval. Ale citovanými slovami: „Ak žijeme, Pánovi žijeme“, chce apoštol docieliť, aby sme myšlienku na Pána Boha nikdy nevypínali zo svojho vedomia.
Ako sa Ježiš Kristus stal naším Pánom? Apoštol odpovedá: Svojou smrťou a vzkriesením. „Veď práve na to Kristus umrel a ožil, aby panoval aj nad mŕtvymi aj nad živými.“ Jeho smrť a vzkriesenie nie sú izolovanými udalosťami jeho života. Kvôli nám trpel a zvíťazil. Svoj osud spojil nerozlučne s naším. Tak sa stal naším Pánom.
„Pánovi sme.“ To je výzva, aby sme svoj život prežívali v trvalej životnej disciplíne. Musíme odmietnuť mnoho vecí, na ktoré nás nabáda pokušenie zo strany sveta a zlé popudy z vlastného srdca. Na druhej strane sa od nás žiada, aby sme vykonali mnohé veci, na ktoré nemáme chuť, keďže si vyžadujú určité obete.
„Pánovi sme.“ To nás núti uvedomiť si, aká veľká je naša zodpovednosť pred Pánom Bohom. Pri svojich každodenných rozhodovaniach si kladieme otázky: Aký prospech mi prinesie toto alebo tamto rozhodnutie? Akými nebezpečenstvami ma toto alebo tamto rozhodnutie ohrozí? Myslíme pritom na krátku budúcnosť najbližších dní, mesiacov, rokov. Pri rozhodovaní treba mať však na mysli hlavne túto otázku: Ako si toto a toto rozhodnutie zodpoviem pred súdnou stolicou Božou? Náš text nás na to upozorňuje slovami: Všetci sa postavíme pred súdnu stolicu Božiu.“
„Pánovi sme.“ Svoje nepekné skutky skrývame pred ľuďmi. Bojíme sa ohovárania, kritiky, iných nepríjemností. Ale i keď sa nám podarí ututlať pred ľuďmi svoje zlé skutky, neutečieme spred súdnej stolice Božej.
My ľudia sme neraz ako rozutekané nezbedné deti. Deti sa rozutekajú z domu, vyvádzajú cez deň nezbedu, a večer sa pekne-krásne vracajú domov. My ľudia často podobným spôsobom utekáme od Pána Boha. Ignorujeme ho a jeho slovo nechávame bez povšimnutia. Neraz ľudia sebe a druhým nahovárajú, že prestali veriť v Pána Boha. Iní sa zase s iróniou a posmechom pozerajú na tých, ktorí sa ešte pridŕžajú viery v Boha. V tom všetkom sa podobáme rozutekaným deťom. Niekedy máme dojem, že sa Pán Boh pridlho nečinne pozerá na ľudskú neveru a neposlušnosť. Naozaj je pravda, že Pán Boh nie je nervózny; on je pokojný, lebo vie, že mu nemôžeme utiecť, že nemáme kde utiecť. Túto situáciu človeka pred Pánom Bohom vyjadruje jedinečným spôsobom 139. žalm. Nakoniec každý, či podobrotky či pozlotky, bude musieť uznať Pána Boha. „Akože som živý, hovorí Pán, každé koleno bude kľakať predo mnou a každý jazyk bude vyznávať Boha.“
Nejeden človek má dojem, že smrť je dokonalý únik pred zodpovednosťou. Takýto dojem pochádza z obmedzeného poznania. Smrť nemení nič, ani najmenej, na skutočnosti, že budeme všetci bez výnimky volaní na zodpovednosť. Ježiš Kristus panuje nielen nad živými, ale aj nad mŕtvymi. Vo Všeobecnej viere kresťanskej vyznávame: „Súdiť bude živých i mŕtvych“.
Ježiš Kristus je naším Pánom. Ježiš Kristus je Pánom ľudí. A to nezávisle od toho, čo si človek o tom myslí. Nezávisle od toho, či s týmto panstvom Kristovým súhlasí alebo nie. Nezávisle od toho, či človek od Pána Boha uteká alebo pri ňom zostáva.
„Pánovi sme.“ To môže znieť na prvé počutie príliš tvrdo, ako prísne jarmo. Ale v skutočnosti je to celkom inak. Táto závislosť od Ježiša Krista nám v skutočnosti daruje slobodu od ľudí, daruje nám radosť, a učí nás peknému spolužitiu s blížnymi.
„Pánovi sme.“ Nie je nepríjemné ani odporné, že nad sebou cítime Pána Boha ako Pána života. Je to rozhodne lepšie ako sa dostať do otrockej závislosti od ľudí, ktorí by sa chceli stať našimi pánmi. Ľudia, ktorí nás chcú dostať do vzťahu závislosti od seba, majú často veľmi obmedzené zorné pole, v nejednom prípade sú priamo poznačení hlúposťou. Naproti tomu Pán Boh je nekonečne múdry. Ľudia, ktorí chcú mať voči nám dominujúce postavenie, neraz čakajú alebo si aj žiadajú lichotenie. Pán Boh očakáva od nás jednoduchú, čistú, detinskú lásku a úctu. Tí, ktorí voči druhým ľuďom uplatňujú dominantné postavenie, chcú ich neraz využiť na svoje sebecké ciele. Pán Boh ako náš Pán pristupuje k nám s dokonalou tvorivou, darujúcou láskou.
Kto necíti nad sebou Pána Boha ako Pána, dokáže byť voči nižšie postaveným necitlivý a tvrdý, a na druhej strane sa podliezavo vtiera do priazne nadriadených. Kto si však neprestajne, permanentne uvedomuje a pociťuje, že žije nie sebe, ale Pánovi, ten nebude ponižovať svojich podriadených a nebude ponižovať seba pred svojimi nadriadenými.
„Pánovi sme.“ To je dôvod na hlbokú, stabilnú radosť. Lebo to znamená, že sme pod jeho ochranou. V živote sa síce môže vyskytnúť mnoho nepríjemností – aj veľké nepríjemnosti. Ale nad tým všetkým stojí istota, že od Božej lásky v Ježišovi Kristovi nás nemôže odlúčiť nič, ani smrť a že z jeho rúk nás nemôže nikto a nič vytrhnúť.
„Pánovi sme.“ Nikto z nás nežije sebe. Väčšina ľudí žije tak, akoby opak bol pravdou, akoby platila veta: Každý z nás žije len sebe. V takom prípade sa človek sústreďuje len na svoj prospech, svoje výhody, svoju radosť, svoju rozkoš. Práve tieto veci bývajú rozhodujúcimi hľadiskami pri tvorení životných programov a rozhodnutí. Ale chápať a prežívať takto svoj život – to patrí medzí základné chyby. Môže sa stať, že človek prežije celý život s niekoľkými celoživotnými chybami. Toto, o čom hovoríme, je jedna z nich. Ježiš Kristus nežil pre seba, ale pre druhých. Jeho príklad je aj pre nás záväzný.
„Pánovi sme.“ Z toho vyplýva nový vzťah k druhým ľuďom. Okrem iného v tom zmysle, že svojho blížneho nebudeme znevažovať. Náš blížny má toho istého Pána ako my – Ježiša Krista. Koreňom znevažovania a ohovárania druhého nie je nejaká vyššia morálka, ale obyčajná úbohá snaha skryť svoje vlastné nedostatky a vyvyšovať sa nad blížneho.
Kto zlomyseľne kritizuje a ohovára druhého, stavia sa voči nemu do roly sudcu. Ale on má nad sebou iného sudcu, nie nás. A aj my, ak sa staviame do roly sudcu, máme svojho sudcu. My všetci sa postavíme pred súdnu stolicu Božiu.
Istota, že nežijeme sebe, ale Pánovi, je veľká pomoc pre život. Je to veľká pomoc aj pri stretnutí so smrťou. „Keď umierame, Pánovi umierame, a tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“ Smrť je nielen záležitosť zomierajúceho a jeho príbuzných. O našom zomieraní vie náš Pán a vedie nás cez túto udalosť. Aj zomieranie je prejavom jeho lásky, lebo cez smrť nás oslobodzuje od kŕčovitého spojenia s hriechom, v ktorom sa nachádzame po celý život. Smrť ako prejav Božej lásky nám môže pripadať nepochopiteľná. Pochopíme to, len keď budeme mať na zreteli cieľ, ku ktorému sa cez smrť prechádza.
Jeden z ťažkých pocitov pri umieraní je pocit samoty, opustenosti. Pocit samoty a opustenosti môže človek prekonať istotou: „Pánovi sme“, Pánov som, Pánova som.
Chceme krajšie žiť a krajšie umierať? Dokážeme to len tak, ak v srdci budeme nosiť a prežívať istotu: „Nikto z nás totiž nežije sebe a nikto sebe neumiera. Lebo ak žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame. A tak či žijeme, či umierame, Pánovi sme.“

Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.