Veľkonočný pondelok, Ján 20, 24 - 29
Milí bratia, milé sestry,
otázka dôveryhodnosti je pre nás aktuálna v každej etape života.
Pýtame sa, komu, čomu sa dá veriť. Zaujíma nás, ako odlíšiť zdravú dôveru od nereálnej naivity. Riešime, či sa dá nepodľahnúť pesimistickým tendenciám, ako sa vzoprieť strachu z budúcnosti.
Každodenné správy o krízach, nešťastiach, haváriách, či postihnutiach v nás dôveru a dobrú myseľ systematicky dusia.
Vždy zložitejšie je vytrvať v nádeji, že sa - aj napriek ťažkostiam - predsa len dá pohnúť dopredu, že život je napriek zložitostiam zázrak, dar.
K rozpačitosti z toho, že naše sny sa neplnia, môžu viesť dva nie celkom správne postoje – na jednej strane priveľké očakávania – a na strane
druhej trpkosť, ktorá bráni radosti aj pri evidentnom požehnaní, úspechu.
Ako do týchto rozpoltených nálad umiestniť veľkonočnú zvesť? Môže človek kŕmený a poučený triezvym realizmom zažiť ešte prelom života, radosti, nadšenia? Nie je odstup, ľahostajnosť nevyhnutnou ochranou pred zbytočným sklamaním?
Učeník Tomáš, Jeho postoj, Jeho otázky a stretnutie s Kristom nám v našom skúmaní môže pomôcť.
Tomáš sa v evanjeliách nespomína často – ale ak, tak v súvislosti s otázkami, ktoré smerujú k jadru, k veci. Je to on, kto sa pýta: Pane, nevieme, kam ideš – ako môžeme poznať cestu?
Ak sa dozvedia o Lazarovej smrti – a Tomáš triezvo predpokladá aj to, ako skončí Ježiš, a hovorí: „Nuž poďme aj my, aby sme zomreli s Ním.“
Je typ človeka, ktorý potrebuje spoznať pravdu, potrebuje vypátrať, aká je skutočnosť, ale potom neváha odovzdane poslúchať, nasledovať – zo svojej dôvery prirodzene vzťahuje dôsledky.
Nemusíme sa preto čudovať, že sa po smrti Ježišovej so svojimi pochybnosťami, so svojím smútkom stiahne do ústrania. On nepotrebuje zdieľať nostalgické spomienky. Nepotrebuje svoj smútok prejavovať v spoločnosti. Chce byť sám.
Ak sa potom dopočuje, že Ježiš žije, neoslavuje hneď. On to potrebuje preveriť. Nepridáva sa k oduševneniu, ktoré vzbudila informácia. Krista chce vidieť. Chce sa dotknúť Jeho rán.
Ježiš mu vychádza v ústrety. Prichádza osobne a prihovára sa Tomášovi – tu som – môžeš sa ma dotknúť. No to už Tomáš nepotrebuje. Stretnutie, rozhovor mu stačí. Teraz Mu už môže vzdať úctu. Teraz sa skláňa pred Bohom v človeku s istotou a odovzdanosťou šťastný, že môže vedieť: Ja som sa vo svojej dôvere nemýlil. Ježiš je tu – pri mne a pre mňa stále. Je to On – poznám Ho podľa rán. Je tu pre mňa Boh, ktorý pred krížom, utrpením necúvol, ktorý vytrval v láske k ľuďom aj v úzkosti a mučení. To je môj Pán – To je Boh, ktorému verím, lebo aj On verí mne, že budem v Jeho diele pokračovať. To je Boh, s ktorým sa dá hovoriť, vyjednávať. Pozná všetko, čo zažívam. Môj Boh a môj Pán sa odo mňa neodvrátil, keď som sa ja odvrátil od Neho. Je znova pri mne.
Ktovie, či týmto stretnutím zbavil Ježiš Tomáša pochybností raz a navždy. Ale je veľmi pravdepodobné, že práve jemu – a práve na základe podmienok skeptika mu Ježiš ukázal JEDINÉ miesto, kde sa hľadajúci a pochybujúci naozaj môžu dotknúť Boha.
Bratia a sestry,
Boh, ktorý zverejňuje svoje rany, sa dá vidieť aj dnes. Boh, ktorý sám trpí, je jediný Boh, v ktorého zranený človek môže uveriť.
Český teológ, sociológ a psychológ Tomáš Halík sa Tomášovým príbehom zaoberá s novou
naliehavosťou potom, čo navštívi sirotinec v indickom Madráse.
Píše: „V postieľkach, ktoré sa podobali skôr zvieracím klietkam, ležali malé opustené deti s bruškami nafúknutými hladom, kostičky potiahnuté čiernou, často zapálenou kožou. V chodbách, ktoré sa zdali nekonečné, na mňa odvšadiaľ hľadeli ich horúčkovité oči a vzťahovali sa ružové dlane.
V nedýchateľnom vzduchu, zápachu a plači sa mi robilo psychicky, fyzicky a aj morálne zle. Dusil som sa pocitom bezmocnosti a pálčivou hanbou, ktorú človek niekedy cíti tvárou v tvár úbohým len preto, že sám má zdravú kožu, plné brucho, čistú posteľ a strechu nad hlavou.
Chcelo sa mi odtiaľ čo najzbabelšie utiecť, zavrieť oči a srdce a zabudnúť. Ale v tej chvíli sa mi vynorila veta: „Dotkni sa rán! Vlož sem prst a pozri sa na moje ruky, vytiahni ruku a vlož ju do môjho boku.“
Bratia a sestry,
Ježiš sa identifikuje so všetkými malými a trpiacimi. Všetky bolestné rany, všetky biedy sveta a ľudstva sú aj Kristove rany.
Veriť v Krista, smieť zvolať „môj Pán a môj Boh – môžem len vtedy, keď si pripustím bolesť, na ktoré v dnešnom svete naozaj nie je núdza.
Ak sa však od nich iba odvraciam, budem klásť stále dokola nezmyselné otázky o tom, prečo to Pán Boh dopustí a chladnokrvne sa tváriť, že to utrpenie sa ma netýka – a prijímam ho len ako informáciu, na základe ktorej sa môžem hnevať na Boha...
Svet okolo nás – a niekedy aj naše vlastné vnútro je plné rán. A nie všetky sú nevysvetliteľné. Sú rany, a to my veľmi dobre vieme, ktoré spôsobila naša agresivita, naše nešťastie, naša ľahostajnosť. Sú rany, na ktoré by sme mohli pohľadať liek, keby sme chceli. Naše prostredie by sa začalo uzdravovať, keby sme mali odvahu odpustiť si, priznať vinu, vyznať všetko, čo spôsobilo ťažké srdce a nečisté svedomie.
Keby sme našli silu povedať „odpusť“ a „odpúšťam Ti“ , začali by sme okolo seba vytvárať priestor, v ktorom má Boh aj človek úplne novú šancu žiť, pôsobiť.
Keby sme si dali námahu, použili fantáziu a lásku a zvládli urobiť prvý krok k človeku, ktorého už dlho iba ignorujeme, mohlo by sa stať, že zažijeme zázrak.
Tieto KEBY nemusia ostať nenaplnené. K tomu, aby viedli k novým - reálnym postojom nám bráni len strach. Obava, že našu ponuku odmietnu a nás to znova zraní. Strach, že začneme očakávať priveľa a nedostaneme nič.
Na to, aby sme aj odmietnutie vedeli uniesť – nie s tým, že nás pokorilo – ale ako službu zmierenia, potrebujeme posilnenie. Na to, aby sme podnikli riziko nepochopenia, sa potrebujeme povzbudzovať tam, kde cítime podporu.
A to je spoločenstvo ľudí, ktorí sa nevzdali viery, ani lásky, ani nádeje, že pre ich život – a aj pre celý tento svet ešte existuje nádej.
Povzbudiť nás môžu ľudia, ktorí vedia o svojich ranách – ale aj o moci Božej a nikdy si neopakujú, čo sa dosiahnuť nedá, ale hľadajú cesty k tomu, AKO by sa to dalo.
K tomu, aby sa naša obnova mohla začať, potrebujeme rátať so vzkrieseným Kristom. K tomu, aby sme neostali volať naprázdno, Pane, Pane, potrebujeme vnímať aj rany sveta a nechať sa nimi zasiahnuť.
Nemáme právo vyznávať Boha, kým nevezmeme vážne bolesť svojich blížnych. Viera, ktorá by si chcela zatvárať oči pred utrpením ľudí, je len ilúzia.
Ježiš ukazuje Tomášovi svoje rany. Utrpenie nie je lacno zmazané a zabudnuté. Rany zostávajú ranami. Ale Ten, ktorý niesol nemoci nás všetkých, prešiel smrťou - a je tu s nami.
Vzkriesenie Krista nie je happy end, ale pozvanie a výzva: Nemusíš a nesmieš kapitulovať pred utrpením, aj keď mu vôbec nerozumieš.
Nesmieš sa pred zlom správať tak, ako by mu malo patriť posledné slovo.
Neboj sa uveriť v lásku aj tam, kde podľa kritérií tohto sveta prehráva.
Tam, kde sa dotkneš ľudského utrpenia, tam spoznáš, že Kristus žije. Stretneš Ho tam, kde ľudia trpia. Neuhýbaj pred Kristom v žiadnom z týchto stretnutí. Neboj sa. Nebuď neveriaci, ale veriaci. To je cesta, ktorá aj pred Tebou otvorí nový život. Ešte dnes. Amen.
Existuje mnoho aj skrytých bolestí vo vnútri ľudí okolo nás. Neprehliadajme ani neuzdravené rany v nás samých – aj ich priznaním prispievame k uzdraveniu sveta – a je to veľmi často predpoklad toho, aby sme citlivo vnímali bolesti iných a mohli im pomáhať.
Ježiš Tomášaovi ukazuje svoje rany.
Pozri sa, Dokázal, že láwka všetko znesie.
Láska je silná ako smrť, je hodnotou, ktorú nesmieme vydať napospas sentimentalite, znamená silu,. Jedinú silu, ktorá prežíva smrť samu a prebodnutými rukami vyvracia jej brány.
Ale napriek tomu pred ranami sveta nesmieme utekať a obracať sa k ním chrbtom, musíme ich aspoň vidieť, dotýkať sa ich, nechať sa nimi zasiahnuť. Keď zostávam ľahostajný, nezasiahnutý, nezranený, ako môžem vyznávať vieru a lásku k Bohu, ktorého nevidím? Lebo potom Ho naozaj nevidím.
Inak hovorím len naprázdno – „Pane, Pane“
Iste, nikto z nás sa nemôže pokladať za Mesiáša, ktorý by mohol uzdraviť všetky rany sveta, veď to inak nezvládol ani Boží Syn. – a ani sa o to nesnažil. Aj keď sa poctivo snažíme urobiť všetko, čo je v našich silách a možnostiach, proti zdvihnutým vlnám oceánu biedy, ktorý ukrajuje vždy väčšiu časť našej pevniny, dokážeme veslovať len málo.
Pocit našej istoty a bezpečia sa v nás odmalička odvíja od podpory rodičov. Od toho, do akej miery nám dávali najavo, že nám veria, do akej miery sme ich prejavy viery mohli prijať za svoje.
k sa sklameme v ľuďoch, hľadáme boha – tiež podľa tohto vzorca. Aby nám pomáhal.
O čo väčšia je naša túžba po Bohu, ktorý nám ponúkne taký servis? Ochranu a útočisko...
To bol aj problém učeníkov.
Projektovali na Ježiša množstvo očakávaní a keď ich nenaplnil, odišli. Do samoty. Vysporiadať sa s tým.
Komu, alebo čomu veriť, ak sme sa už toľkokrát sklamali
Riešime, ako nájsť zdravú rovnováhu medzi bezhraničnou dôverou a skepticizmom.
do akej miery je človek ochotný dôverovať
sú obchodné spoločnosti, sekty a
správy
aby sme neboli sami, aby sme sa necítili osamelí, stratení, túžime po blízkosti človeka, ktorý by bol silný vedľa nás. Povzbudil by nás a podoprel, ak by sa blížilo ohrozenie.
Hľadáme takého človeka.
No je realitou, že to nie je také jednoduché –že do ideálneho obrazu sa nám nezmestí nik reálny. A zaťažuje nás, ak túto oporu, silu, útočisko máme poskytnúť my.
Tomáš je zvláštny typ. Nechýbala mu síce odvaha, ale bol rodený pesimista. Očakával, že Ježiš zle skončí.
Stalo sa, čoho sa Tomáš obával. A predsa bol Tomáš veľmi zlomený.
Stránil sa ľudí, so svojím žiaľom chcel byť sám.
Túto tendenciu poznáme. Mnoho ľudí sa uzavrie do seba, keď musia trpieť, ostávajú len sami pre seba.
Tak mal aj Tomáš potrebu ostať so svojím žiaľom sám, smútkom, a preto ani nebol s nimi, keď sa im Ježiš prvýkrát zjavil.
Keď sa o tom dozvedel, zdráhal sa tomu uveriť.
Zdalo sa, že je to príliš pekné, aby to mohla byť pravda.
Preto povedal, že neuverí, kým neuvidí rany na Jeho rukách, kým si nevloží prst do nich.
Tak prešli dni, kým sa Ježiš vrátil k učeníkoml
Tentokrát tam bol aj Tomáš. Ježiš poznal Tomáša celkom persne a zopakoval, čo povedal
Potom ho vyzval, aby skúsil sám, po čom túžil. Až vtedy Tomášovo srdce preteká láskou. Môj Pán a môj Boh.
To bolo všetko, na čo sa zmohol.
NA to mu Ježiš odpovedal: Musel si najprv vidieť telesnými očami, aby si uveril, no blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili.
Odtiaľto prenikajú zvláštne charakterové rysy.
Tomáš sa dopustil chyby, keď sa odťahoval od spoločenstva.
Túžil po samote viac ako po spoločnosti ostatných.
Z tohto dôvodu nebol s nimi, keď sa im Ježiš ukázal.
Aj my zmeškáme niečo, keď sa vylúčime zo spoločenstva a pokúšame sa byť sami pre seba.
Keď sa nás dotkne utrpenie, keď na nás padne smútok, sme náchylní uzavrieť sa pred ľuďmi.
Ale práve potom by sme mali napriek nášmu smútku vyhľadať spoločnosť kresťanov, lebo tam sa stretneme najskôr s Ježišom.
Tomáš však mal aj dve prednosti. Bol úplne úprimný.
Netvrdil by, že verí, keď to nebola skutočnosť.
Nepredstieral ani vieru ani porozumenie, keď to nemal.
Jeho bezpodmienečná úprimnosť Tomášovi znemožnila predstierať, že pochybnosti nemá.
Tomáš by nebol odriekal vyznanie viery, bez toho, aby pochopil, čo tým berie na seba.
Tomáš potrebovl ubezpečenie – a to dostal.
Zo skutočných pochybností hovorí často ešte väčšia viera ako z horlivého nasledovania odriekaní.
Komu záleží na tom, aby dospel ku skutočnej viere, ten je často viac veriaci, ako ten, kto niečo opakuje, bez toho, aby vedel, čo tým myslí.
Len takýmito pochybnosťami dospejeme ku konečnej istote.
Ďalšia z predností bola, že Tomáš z nadobudnutej istoty stiahol dôsledky.
Môj Pán a môj Boh – polovičatosť nie je nič pre neho
Nešlo mu o dôkazy, ale o to, ako dospieť k istote.
Keď sa to podarilo, jeho oddanosť je zrejmá.
Kto po takýchto dlhých pochybnostiach dospeje ku presvedčeniu, že J. Kristus je Pán, žije v istote, ktorú nikto nezíska, kto bez rozmýšľania sa odovzdá.
Anna Polcková
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
