1. nedeľa po Veľkej noci, Evanjelium podľa Jána 21, 1 – 19
Milí bratia a milé sestry!
Situáciu, ktorú zachytáva náš text môžeme nazvať situáciou roztrieštenosti – atomizovanosti. Ak sa dívame na našu krajinu, na rodiny v nej, ale aj na cirkev, je nemálo znakov toho, že aj situácia, v ktorej sa my nachádzame, je situáciou atomizovanosti (roztrieštenosti) – situáciou, keď chýba jednota. Súčasné rodiny, spoločenstvo v našej krajine i v cirkvi sú nezriedka iba sumou – súčtom jednotlivých egoistov. V tej, či onej miere máme na tom podiel všetci.
Dnes existuje enormne veľa osobného egoizmu, ale tiež egoizmu skupinového. Bezpočet jednotlivcov, menších i väčších skupín charakterizuje skrytý či zjavný egoizmus. Dôsledkom osobného či skupinového sebectva je, že ako jednotlivci i spoločenstvá chceme byť dôležití, populárni a mocní. – Uniká nám, že „tu nie sme preto, aby sme sa zahrali na dôležitých ľudí, ale aby sme si uvedomili dôležitosť zvereného poslania“ (Ján Matis).
Biblia ukazuje, že problém osobného či skupinového egoizmu – a z neho vyplývajúce pokušenia vlastnej dôležitosti, popularity a moci, nie je vonkoncom nový. Petra a učeníkov, o ktorých čítame v 21. kap. Evanjelia podľa Jána, sa týkal tento problém tiež. Učeníci zažili s Ježišom všeličo krásne a požehnané. Peter – ich hovorca – učeník, v údele ktorého sa „zhusťuje“ aj údel ostatných učeníkov, zažil mimoriadny dôkaz Ježišovej dôvery. Pán Ježiš mu venoval osobitú pozornosť; povolal ho pri zázračnom lovení rýb (L 5,1-11) a opakovane mu prejavoval výnimočné priateľstvo a blízkosť. Jeho a bratov Zebedeovcov brával aj tam, kam iných nie (Mt 17,1-13; Mk 5,37; Mt 26,36-38; Mt 16,17-19). No Peter, ktorý od Ježiša prijal toľko pozornosti, v rozhodujúcej skúške úplne zlyhal. Nechal sa zmiasť, zastrašiť a verejne 3x zaprel Ježiša (Mt 26,69-75). Neobstál.
Toľko ráz sme mu podobní. Toľko krát sme aj my sami neobstáli. Toľko ráz – ako Peter, máme i my dojem: za Ježišovho učeníka sa nehodím.
Keď sa Peter vrátil k rybárčeniu, od ktorého ho Ježiš už raz vzal, sotva to pri Petrovi bola iba pokora. Peter chcel byť skôr tam, kde bude aspoň trochu dôležitý, populárny, kde to zvládne. U Ježiša mu to nevyšlo, lebo byť dôležitý, populárny, mať navrch – to u Ježiša nevyjde v konečnom dôsledku nikomu. Ak chceme žiť s Ježišom, tak sa nám treba s vlastnou dôležitosťou, popularitou a mocou rozlúčiť. Veď tu nie sme preto, aby sme sa zahrali na dôležitých ľudí, ale aby sme si uvedomili dôležitosť zvereného poslania.
Peter sa s vlastnou dôležitosťou rozlúčiť nechcel. Radšej sa rozlúčil s Ježišom... . Je to akýsi bludný kruh, keď sa vracia k rybárčeniu, od ktorého ho Pán odvolal. Bude znova rybárom: Tu bude mať úspech, tu bude ešte čosi znamenať. V to Peter dúfal. – Poznáme to sami.
Peter u Ježiša zlyhal. A tak sa Ježiša radšej vzdal. Petrov zlý príklad strhne aj ostatných. I ďalší učeníci sa pridali k Petrovi (J 21,3). – Aby vytvorili novú jednotu; aby spolu čosi znamenali, aby si dokázali, že aj keď u Ježiša zlyhali, predsa ešte čosi zvládnu – môžu byť dôležitými kdesi inde.
V duchu sa prenesme k Tiberiadskému jazeru – do člna, v ktorom sedeli učeníci. Je noc a je chladno. Všetci sú namrzení a sklamaní. Nechytili vôbec nič. Nevytvorili jednotu. Zostávajú iba súčtom egoistov. Skupinkou, kde vládne osobný egoizmus – kde rozhoduje túžba: aspoň čosi znamenať, aspoň v práci získať uznanie. Učeníci, ktorí nič nechytili, sú typickým príkladom roztrieštenosti (atomizácie). No tiež odcudzenia, vnútornej vyhasnutosti. Spolu s Petrom sa vzdali Ježiša, aby čosi znamenali, aby – i keď zlyhali ako učeníci, aspoň ako rybári mali úspech – boli dôležitými. Pravdou však je, že bez Pána Ježiša neboli ani jednotní, ani úspešní. – Naopak: tvoria len sklamaný, roztrieštený, vzájomne odcudzený súčet – sumu egoistov. Ľudí vnútorne vyhasnutých. Ľudí, ktorí sa vzdali Ježiša.
Avšak Ježiš sa nevzdal ich! Je im nablízku. Nie, aby ich vysmial, škodoradostne sa tešil z ich ďalšieho zlyhania, aby ich karhal. Je im nablízku, aby im dodal odvahu, daroval silu, aby rozohrial ich srdcia, ich vyhasnuté srdcia. Ježiš prichádza, aby preťal – rozsekol onen bludný kruh, ktorý učeníci za sebou uzavreli tým, že sa vrátili k rybárčeniu.
Bez Ježišovho poverenia nebude konečnom dôsledku práca a život nikoho z nás úspešný. To pochopili učeníci po neúspešnom rybolove. Pochopili aj to, že iba pod Ježišovým vedením môže byť ich práca úspešná. Bez Ježiša mali len prázdnu sieť. S Ježišom, po tom, ako poslúchli Jeho radu, sa sieť naplnila. – Totálne. Bolo v nej 153 rýb. Vtedajšia zoológie poznala práve toľko druhov rýb na svete.
„A čo ich aj toľko bolo, sieť sa neroztrhla.“ – Táto veta sa javí byť nadbytočnou. Veď je jasné, že keby sa sieť roztrhla, nikdy by sme sa nedozvedeli, že rýb bolo 153. Keďže však oná veta v Písme je, Biblia ňou chce čosi zdôrazniť, podčiarknuť: Hoci v sieti boli všetky známe ryby, sieť sa neroztrhla. – Držalo to spolu! Koľko roztrieštenosti (atomizácie) je v dnešnom svete! No kde je Ježiš, aj to rôzne môže byť spolu a pritom sa sieť neroztrhne. Sme rôzni. Takpovediac rôzne „ryby“. – V spoločnosti, v cirkevnom zbore, v rodinách. Ale kde v dôvere poslúchame Ježiša, sieť sa neroztrhne!
Ježiš nevyčítal učeníkom, že sú nejednotní. Nedal im pocítiť: Ste roztrieštení a vnútorne vyhasnutí, ale dáva im poznať radosť z toho, že kde je On skutočne prítomný, tam mizne roztrieštenosť a nejednota.
Aj medzi kresťanskými cirkvami sú rôzne „ryby“: katolícke, evanjelické, baptistické, cirkevno-bratské, apoštolské, káeskárke... Tiež v našom domácom – evanjelickom spoločenstve – sú rôzne „ryby“. Avšak kde je skutočne prítomný Pán, tam mizne roztrieštenosť a nejednota. Tam Ježiš premieňa situáciu atomizácie – sumu egoistov – na spoločenstvo.
Počujeme (v. 9), že ohnisko, uhlie, ryba a chlieb boli pripravené – Ježiš ich pripravil; znamená to, že spoločenstvo je Božím darom. Ježiš je základom tohto spoločenstva, On ho pripravil. Volá nás do neho. Možno by sme čakali, že Pán učeníkov hneď poverí úlohami, no On chce, aby s Ním na brehu posedeli a jedli. To len podčiarkuje význam spoločenstva. Ježiš z nás nechce mať iba služobníkov, ale spoločenstvo! Spoločenstvo, kde On sám obstaráva pokrm, rozdáva ho, rozdeľuje medzi svojich. – Spoločenstvo, kde Ježiš sýti svojich učeníkov. Spoločenstvo, kde majú miesto aj tí, ktorí zlyhali, aj tí, ktorí už – pre starobu či slabé zdravie – nevládzu aktívne slúžiť; aj tí, ktorí na to (aby slúžili) zatiaľ nedorástli.
Pri jazere horí oheň (J 21,9). Horel aj na dvore veľkňazovho domu, keď Peter zaprel Ježiša (L 22, 54-57) Tri krát verejne zaprel Ježiša, ktorý aj jemu povedal: Nenazývam vás viac sluhami – nazval som vás priateľmi (J 15,15). Peter nielenže zaprel toto priateľstvo s Ježišom, ale už v Getsemane bolo Petrovo správanie opakom toho, čo sa od neho očakávalo. Tým, že tasil meč a odťal pravé ucho veľkňazovho sluhu (J 18,10) vytvoril zámienku k označeniu Ježiša za buriča – zločinca, z čoho Ježiša potom naozaj aj obvinili (L 23,2: „Tohto sme pristihli, ako prevracal náš národ“). Petrovo zapretie len spečatilo fakt, že Peter si už nezasluhuje nijakú dôveru, lebo nenaplnil žiadne z očakávaní, ktoré doň boli vložené. Podrobený skúške Peter zlyhal. Bolo by normálne nezveriť mu už žiadnu výraznejšiu zodpovednosť. Dnes by sme takého človeka zrejme nechali lustrovať, skúmali jeho postoje počas 4-5 rokov, až potom mu možno čosi zodpovednejšie zverili. Bolo by to úplne logické. No, na prekvapenie, Ježiš urobil pravý opak. Opätovne dáva Petrovi svoju dôveru, svoje priateľstvo. Peter sa Ježiša vzdal, Ježiš sa nevzdáva Petra, ani nás.
Na prekvapenie sa Ježiš nepýta, či Peter uznáva svoje chyby, či ľutuje svoj čin, či si je vedomý závažnosti svojho zlyhania. Ježiš ho negatívne neženie k zodpovednosti žiadnymi z týchto otázok. Ani mu pozitívne nepredkladá žiadny formulár, podľa ktorého by sa dalo zistiť, či je Peter vhodný pre cirkevnú službu. Nepýta sa na jeho schopnosti – či vie kázať, spievať – viesť chválospevy, či je zdatný v pastorálnej pomoci, nepýta sa ani na jeho duchovné dary (či vie vyučovať, hovoriť jazykmi...). Pán Ježiš Petrovi – a dnes aj nám – kladie len jednu otázku: Miluješ ma? Opakuje ju, aby nám bolo jasné, že nič nie je dôležitejšie ako toto – ako čestná odpoveď na otázku: Miluješ ma?
Láska k Ježišovi – vzťah dôvery k Nemu, je to základné, od čoho sa všetko ostatné odvíja. Pán Ježiš otázku: Miluješ ma?, položil Petrovi pri jedle. Jedlo symbolizovalo priateľstvo. Aj tak Ježiš Petrovi ukázal, že ho má bezpodmienečne rád. Pýta sa ho nie ako na výsluchu, ale ako priateľa.
Pán Ježiš chce, aby sme s Ním žili v spoločenstve. A tiež to, čo z toho vyplýva: aby sme slúžili Jemu i blížnym. Povedané biblickou rečou, aby sme pásli ovečky a baránkov – aby sme sa starali o kvalitnú duchovnú potravu iných, neraz vzdorovitých, stádovitých bytostí. K takejto službe nevyhnutne patrí ochota dať sa viesť. – Viesť tam, kam by sme my sami nešli, na miesta nepríťažlivé, nepríjemné, k ľuďom nám nesympatickým. Cesta slúžiaceho kresťana nie je cestou nahor, ale dolu; je spojená s krížom. Ale len to je cesta radosti a Božieho pokoja, cesta radosti a pokoja, ktorý nie je z tohto sveta – ktorý svet nemôže dať (J 14,27). – Cesta k tomu, aby sme neboli dôležití my, aby sme sa okato či skryte neusilovali o vlastnú popularitu alebo o duchovnú moc, ale boli sme si vedomí: Nie sme tu preto, aby sme za zahrali na dôležitých ľudí, ale aby sme odovzdali posolstvo a naplnili poverenie zverené nám od Boha: Pásť Ježišove baránky. Starať sa o to, aby aj tí druhí boli duchovne sýtení evanjeliom, to je tvoje/moje poslanie, evanjelický človeče! Nech nás Pán vedie po tejto ceste vzdávania sa vlastnej dôležitosti, popularity a moci. Nech je On – vzkriesený Ježiš Kristus – mocný v nás (J 3,30; 2K 12,9-10).
Amen.
Modlitba: Pane, daj nech spoznáme stav, kde sa duchovne nachádzame i to, čo sťažuje našu službu Tebe aj blížnym. Daj nám poznávať zmysel darovaných príležitostí. Vyznávame, že si nezaslúžime od Teba žiadny prejav dôvery, že nám patrí iba prázdna sieť. Ty nám navzdory tomu predsa veríš, nevzdávaš sa nás, tvoríš z nás egoistických ľudí spoločenstvo, v ktorom nás sýtiš svojimi darmi. Vďaka Ti, Ježiš.
Amen.
Pramene: Henri J. M. Nouwen: V mene Ježiša (vyd. Dobrá kniha, Trnava 1998);
Carlo Maria Martini: Lide můj, vyjdi z Egypta (vyd. Refugium Velehrad – Roma, s.r.o., Velehrad 1996);
Marek Vanča – výklady /30. 3. a 31.3. in : Na každý den 1999/ - (vyd. Kalich, Praha 1998).
Martin Šefranko
|
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012
Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.
|
|
|
