V súvislosti s tým, že Cirkevný zbor (CZ) ECAV na Slovensku Bratislava 15. februára 2013 ukončil svoju činnosť, nájdete aktuálne informácie na webových stránkach nástupníckych zborov:
CZ ECAV na Slovensku Bratislava DÚBRAVKA (www.ecavdubravka.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava LEGIONÁRSKA (www.legionarska.sk)
CZ ECAV na Slovensku Bratislava STARÉ MESTO (www.velkykostol.sk, www.facebook.com/ECAVKonventna)
Táto stránka (www.ecavba.sk) obsahuje iba archívne dokumenty. Ďakujeme za porozumenie.
Archív kázní

1. list Korintským 15, 58

A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní, nepohnuteľní, rozhojňujte sa neustále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi. (1. list Korintským 15, 58)

15. kapitola Prvého listu Korintským je najväčšia biblická kapitola o vzkriesení. Prečítali sme záverečnú vetu tejto kapitoly. Na prvý pohľad sa zdá, že neveľmi súvisí s obsahom celej kapitoly, keďže sa v nej nehovorí výslovne o vzkriesení. V skutočnosti je hlboká súvislosť medzi týmto napomenutím a nádejou vzkriesenia. Súvislosť spočíva v tomto: Zo silnej, intenzívnej nádeje na vzkriesenie a večný život má vyplývať intenzívny kresťanský život už na tejto zemi.
Existujú rozličné kritické poznámky na adresu kresťanstva. Jedna z nich hovorí, že ak sa človek priveľmi orientuje na nádej večného života, odvádza ho to vraj od plnej účasti na živote v tomto svete. Je možné, že u niektorých kresťanov je to tak, že ich zaujíma len večné spasenie a že sa im ich časný život v tomto svete a jeho problémy zdajú zbytočnou príťažou. K tomu musíme jasne povedať, že takéto chápanie a takýto praktický postoj nie je kresťanský. Je to veľmi zlá deformácia kresťanstva, veď do tohto sveta nás postavil Pán Boh a dal nám v ňom určité úlohy. Takže nie je správna alternatíva: Buď sa budem výlučne venovať nádeji večného života a zabudnem na svoju účasť na živote v tomto svete, alebo sa budem venovať výlučne problémom tohto sveta a zabudnem na otázku večného života. Naopak: obe tieto veci – nádej večného života a život v tomto svete – je nielen možné, ale aj potrebné spojiť, kombinovať, a to v tomto zmysle: Čím silnejšia je nádej kresťana vo večný život, tým silnejšiu účasť má mať kresťan na živote aj v tomto svete. Ale kvalitou sa táto účasť na živote sveta má veľmi odlišovať od účasti tých, ktorí žijú bez kresťanskej nádeje. Nádej večného života sa pre kresťana má stať zdrojom a ukazovateľom plného života už v tejto časnosti.
Vynikajúcim príkladom tohto spojenia oboch vecí je apoštol Pavel. Nádej vzkriesenia a nového života vo večnosti bola pre neho rozhodujúcou nádejou života. A predsa tento človek žil nesmierne intenzívnym životom už v tejto časnosti. Nebol to protiklad ani protirečenie, lebo obe tieto veci vnútorne tesne súvisia. Intenzita a obsah jeho života a práce tesne súviseli s intenzitou a obsahom jeho nádeje. Tak pochopíme, že na konci jeho state o intenzívnej nádeji sa nachádza veta, ktorá je naším kázňovým textom, veta, ktorá hovorí o intenzívnosti kresťanského života na tejto zemi.
Intenzita a kvalita kresťanského života súvisí aj so správnym pochopením obsahu kresťanského života. Neraz delíme svoj život – vedome alebo menej vedome – na dve časti: na život náboženský a ten ostatný život. Niekedy sa to vyjadruje drasticky takto: V nedeľu ráno zabudneme na svoj sekulárny spôsob myslenia a nabehneme na náboženský spôsob myslenia a v pondelok ráno zabudneme na svoj náboženský spôsob myslenia a nabehneme na sekulárny spôsob myslenia. To je, pravdaže, karikatúra, deformácia života kresťana, to je nebiblické delenie. Celý život veriaceho človeka má byť „dielo Pánovo“ – to je výraz, ktorý je použitý v našom kázňovom texte. Teda „dielo Pánovo“ má byť nielen to, čo sa nám javí ako špecificky náboženské, ale všetko, čo je obsahom nášho života. V liste Rímskym napísal apoštol: „Nikto z nás nežije sebe samému a nikto sebe samému neumiera. Ak totiž žijeme, Pánovi žijeme, ak umierame, Pánovi umierame.“ To znamená, že nielen časť nášho života patrí Pánovi, ale celý náš život patrí Pánovi.
Možno sa so začudovaním spýtať: Aj môj život v rodine, aj moje práca v povolaní, aj moja dovolenka a všetko ostatné patrí Pánovi? Odpoveď znie: Áno, nech robíme čokoľvek, vždy veľmi záleží na tom, ako to robíme. Všetko máme robiť tak, aby bolo vidno, že Ježiš Kristus je naším Pánom, a že niečo z nádeje večného života, ktorá sa až v budúcnosti stane plnou skutočnosťou, uplatňujeme a uskutočňujeme už teraz vo svojich každodenných situáciách. Mimochodom môžeme povedať, že život takto chápaný a realizovaný je nepriame, ale veľmi účinné misionovania.
V texte sa hovorí, že sa máme neprestajne rozhojňovať v diele Pánovom. Inými slovami to znamená, že intenzita a kvalita nášho kresťanského života má stále rásť. Naše kresťanstvo v mnohých prípadoch trpí miniatúrnosťou. Venovať trocha času, trocha úsilia, trocha obetí kresťanskému životu – a človek si hneď myslí, že si neviemako splnil svoje náboženské povinnosti. Z takýchto miniatúrnych kresťanov sa skladá miniatúrna cirkev. Z úbohých kresťanov sa skladá úbohá cirkev. Keď nás Pán Boh povolal do kráľovstva svojho Syna, povolal nás celých, nie iba zlomok z nás. Nárok, ktorý si on robí na nás, je totálny, úplný, bezvýnimočný. On je jediný, ktorý má na nás legitímny, oprávnený totálny nárok.
Možno sa zhrozíme a položíme si otázku: Ale čo ostane potom pre mňa, pre moje súkromie? Odpoveď znie: Kto sa celý oddá Pánu Bohu, ten získa pre seba najopravdivejšie ľudské bytie. Toto je cesta k autentickej, skutočne ľudskej existencii.
V Biblii sa nachádza viac konkretizovaných požiadaviek intenzívneho kresťanského života. Najprv myslíme na Ježišove kritické slová o farizejoch, ktoré povedal na začiatku svojich Rečí na vrchu. Svojim nasledovníkom povedal: „Nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva, ak vaša spravodlivosť neprevýši spravodlivosť zákonníkov a farizejov.“ A hneď po tejto kritickej vete ukazuje, čo on rozumie pod tou intenzívnejšou spravodlivosťou. Vysvetľuje niektoré Božie prikázania z Desatora a hovorí, že hriechom proti nim je nielen vonkajší čin, vonkajší priestupok, ale už myšlienka a túžba, ktorá je v rozpore s týmito prikázaniami. Pánu Bohu teda nestačí, že mu dáme k dispozícii svoje ruky – on chce mať úplne pre seba aj naše srdce, náš myšlienkový a citový svet. V Evanjeliu podľa Matúša, 5. kapitola, sa môžeme zahĺbiť do týchto Ježišových slov.
Keď Pavel robil finančnú zbierku pre chudobných kresťanov v Palestíne, prízvukoval, že Pán Boh má rád radostného darcu. Žiadal teda, aby tie príspevky na zbierku boli dávané nie s ľútosťou a zatrpknutým srdcom, ale s vnútornou radosťou. Toto je tiež jeden prejav intenzívneho kresťanstva.
Nasledovať Pána Ježiša, keď s tým nie sú spojené nijaké riziká, je ľahké. Ale Pán Ježiš žiada od nás intenzívne kresťanstvo aj v tom zmysle, aby sme ho nasledovali i za cenu obetí, ba i za cenu najvyššej obete.
Mať rád sympatického človeka a preukazovať mu činy lásky – to je pomerne ľahké, ba i príjemné. Ale Pán Ježiš žiada od nás intenzívnu lásku, teda lásku aj k tým, ktorí nám nie sú sympatickí, keď potrebujú našu pomoc, ba dokonca žiada aj lásku k nepriateľom.
Bolo by osožné preštudovať si raz Písmo sväté aj z tohto hľadiska: objavovať, čo sa z neho dozvedáme o ďalších prejavoch intenzívneho kresťanského života. I keď takýmto štúdiom objavíme mnoho svojich nedostatkov, poznanie, ktoré tak získame, je veľmi dôležité.
Niekto by mohol namietnuť, že takéto veľké požiadavky sú neprimeraným moralizovaním, kladením príliš ťažkých bremien na plecia ľudí. Bolo by to tak v prípade, keď by sme okrem vysokých požiadaviek nepočuli nič iné. Ale Biblia nám hovorí aj niečo iné. Tie vysoké požiadavky, z ktorých niektoré konkrétne sme spomenuli, sú vlastne až druhým slovom. Prvým slovom je ohromujúca skutočnosť, že Pán Boh nás miluje nekonečne intenzívnou láskou.
Keď Pán Ježiš žiada, aby jeho nasledovníci milovali aj nepriateľov, poukazuje na Božiu veľkodušnosť, na intenzitu Božej lásky, totiž na to, že Pán Boh dáva slnko a dážď nielen na dobrých, ale aj na zlých. – Keď v podobenstve o nemilosrdnom služobníkovi hovorí, že mal svojmu kolegovi odpustiť dlh sto denárov, najprv zdôrazňuje, že jemu samému kráľ odpustil nepredstaviteľne veľký dlh – desaťtisíc talentov.
Pán Boh nás všetkých miluje intenzívnou láskou, miluje nás, i vtedy, keď sme mu nie veľmi sympatickí, miluje nás, i keď sme sa v hriešnej neposlušnosti vzbúrili proti nemu, miluje nás, i keď sme sa mu z otcovského domu rozutekali ako stratení synovia a stratené dcéry.
Pán Boh je ako Slnko, On je originálnym zdrojom svetla a lásky, a my sme ako Mesiac, ktorý odzrkadľuje a ďalej odovzdáva prijaté svetlo. Keď si požiadavku intenzívneho kresťanského života uvedomíme v tejto súvislosti, pochopíme, že tu nejde o nejaké bezduché moralizovanie, ale o vľúdne, láskavé upozornenie na možnosť plného, intenzívneho, krásneho ľudského života. Takýto život by bol požehnaním pre nás a stal by sa požehnaním pre druhých.
K intenzite kresťanského života patrí, že takúto výšku máme dosiahnuť nielen na krátky čas, ale na celý život. Preto apoštol hovorí, že máme byť pevní, pevní ako ten dom z Ježišovho podobenstva, ktorý je založený na skale, dom, ktorý znesie aj príval najrozličnejších protivenstiev, ktorý napriek nim ostane pevne stáť.
Preto hovorí apoštol ďalej, že máme byť nepohnuteľní, odolní voči rozličným vetrom, ktoré by chceli zvrátiť smer nášho života. Ponuka iných duchovných smerov je veľká, zvody sú veľké, ale my máme byť tak pevne zakorenení, že sa nedáme pohnúť. To súvisí s intenzitou a totálnosťou kresťanskej existencie. Kto je iba miniatúrnym, úbohým kresťančekom, ten sa dá ľahko nalákať a naviesť na všeličo iné. Ale kto svoje kresťanstvo prežíva intenzívne, ten vie koľko požehnania každodenne prijíma z takéhoto života. Ten má práve preto aj veľké predpoklady zotrvať pevne pri svojom postoji.
Človek si môže položiť otázku: A čo z toho budem mať, ak sa vynasnažím žiť takýmto intenzívne kresťanským spôsobom? Otázka „Čo z toho?“, „Čo zato?“ je predsa taká bežná v tomto svete! Apoštol vychádza dokonca aj tejto otázke v ústrety a v našom texte odpovedá: „...vediac, že vaša námaha nie je márna v Pánovi.“ „Nie je márna“ znamená: „je zmysluplná“, má svoje pevné, takpovediac „systémové“, i keď celkom malé miesto v Božom veľkom pláne. Inými slovami to znamená: Pán Boh so mnou ráta, dáva mi poverenie a úlohy, ktoré sú v súlade s celkovým smerovaním Božieho konania. Väčšiu odmenu si už ani nemožno žiadať.
Nakoniec si ešte raz uvedomujeme, že takýto postoj vyplýva z nádeje, z nádeje, ktorá nám bola darovaná vzkriesením Pána Ježiša Krista. Takýto intenzívny kresťanský život je priamou cestou k cieľu, k splneniu našej nádeje vo večnosti. – Amen.

Ján Grešo
Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi augsburgského vyznania v Bratislave, 2005 - 2012

Webstránku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku nájdete tu.